Nič lepšie už nepríde

Dvadsať

Raelyn mlčala. Zas a znova. Absolútne nechápala, o čo mu išlo. Naďalej stála chrbtom opretá o stenu a nevenovala mu ani jediný pohľad.

,,Ignoruješ ma?" opýtal sa jej Bastian a aj keď sa na neho nepozerala, vedela, že sa usmieva.

,,Super, sme opäť na začiatku," skonštatoval a povzdychol si. Už sa však nesmial.

,,Dočerta, myslel som, že sme sa niekam posunuli, teda že ty si sa niekam posunula." Raelyn sa zasekla v pohybe. Chcela sa ho opýtať, čo to má znamenať, ostala však ticho. Bastian si povzdychol.

,,Čo máš za problém?" opýtal sa jej, jeho tón však začínal naberať na intenzite. Keď Raelyn naďalej aj neodpovedala, chytil ju za ruku a otočil k sebe. Ona však nemala v pláne pozrieť sa na neho. Keď však na brade pocítila dotyk a následne ju prinútil otočiť aj hlavu jeho smerom, už tomu viac nedokázala odolávať. Jej oči vyhľadali tie jeho a vtedy to prišlo. Roj motýľov sa jej rozletel v bruchu a telom jej prešla elektrina. Ešte nikdy sa takto necítila. Nebola si istá, či to cítil aj Bastian, časť nej v to však dúfala.

,,Čo sa stalo, kvetinka?" jeho hlas zjemnel a ona si odfrkla. Ten chlapec bol neskutočný. Len to slovo na neho pasovalo. Mala chuť sa rozosmiať a potom ho udrieť. Taká absurdná jej prišla celá táto situácia.

,,Myslíš to vážne?" prehovorila po prvýkrát ona a Bastian na to reagoval skrčeným obočím. Vytrhla si ruku z jeho zovretia a cigaretu, ktorú držala v ruke hodila na zem. Mala toho dosť. Obišla ho a chcela sa vrátiť dovnútra, Bastian jej v tom však opäť zabránil. Jeho modré oči sa zasa zabodli to tých jej aj cez to, že na neho bola naštvaná sa jej v hlave zrodila len jedna myšlienka.

Krajšie oči nikdy v živote nevidela.

,,Čo som urobil?" vážnosť jeho hlasu ju donútila na chvíľu prestať dýchať. Díval sa na ňu tak intenzívne a vážne, až sa jej podlamovali kolená. Nevedel, čo urobil. Bolo mu jasné, že za jej zlou náladou stojí on, nevedela však prečo.

Hlúpy, hlúpy Sebastian Stark.

,,Nič, vôbec nič. Len ma už pusti. Mrzáčka sa chce vrátiť dovnútra." Na chvíľu skamenel. Jej slová sa mu zarezávali hlboko do kože. Nie len slová, ale aj chlad, ktorý z nej vyžaroval vtedy, keď ich vyslovila.

Dosral to. A bol si toho vedomý.

Raelyn mu venovala posledný pohľad a pobrala sa dovnútra. Začula ešte tlmené doriti, keď zatvorila dvere, no neotáčala sa a ďalej pokračovala v chôdzi. Za to Bastian tam ostal stáť ešte hodnú chvíľu. Mohlo mu dôjsť, že ho vtedy počula.

Kretén, bežalo mu v hlave.

Rukami si vošiel do vlasov a zaťahal za korienky. Vedel, ako sa jej to dotklo. Iní by to možno nechápali, on to však vedel. Preto sa neznášal ešte viac, že ju tak nazval práve on. Nevedel, prečo to vlastne urobil. Bol nahnevaný na otca, s ktorým sa v to ráno pohádal. Vtedy neuvažoval a Aidenovi povedal veľmi veľa vecí, ktoré nemyslel vážne. Napríklad to, že mu je Raelyn ukradnutá. Väčšia sračka z neho snáď vyjsť nemohla. To dievča mu bolo všetko, len nie ukradnuté. Keď ho však niečo vytočí, občas sa nevie ovládať. A tentoraz na to doplatil. Zasa. Bol však rozhodnutý, že to nenechá len tak. Musel to napraviť. Musel si to u nej vyžehliť.

Keď sa vrátil dovnútra spočinuli na ňom všetky pohľady, až na ten Raelynin. A práve jej oči, tak veľmi túžil vidieť. Avšak keď sa on pozrel na ňu, videl ju sedieť na mieste, kde sedela aj predtým so sklonenou hlavou. Keď sa ešte poriadne nepoznali nekládol by na to veľkú váhu, sedela tak totiž často. Teraz však vedel, že je smutná. A mohol za to on.

,,Konečne, človeče. Poď, pokračujeme. Od refrénu," ozval sa k nemu Aiden a on nemohol robiť nič iné ako vziať gitaru a postaviť sa na svoje miesto. Chcel si k nej sadnúť a všetko jej vysvetliť, nechcel to však riešiť pred ostatnými a chalani by mu to aj ta nedovolili. Mali skúšku, to znamená žiadne vykecávanie. Už keď sa vybral vonku za Raelyn, hádzali na neho nepekné pohľady. A tak musel ešte nasledujúcu hodinu brnkať na nástroji. Sústrediť sa však nedokázal. Jeho celú pozornosť mala Raelyn.

Ona tú hodinu pretrpela. Doslova. Už nevedela, čo robiť. Neustále cítila, ako jej Bastianov pohľad spaľuje pokožku, čo ju znervózňovalo. Keď niečo po šiestej hodine večer Aiden vyhlásil, že na dnes končia, ani sa nesnažila zakryť radosť, ktorú v tej chvíli pocítila. Ako prvá bola vonku a čakala na Lydiu pri jej aute, na ktorom sem prišli. Keď sa však k nej konečne dovalila jej kamarátka, radosť ju okamžite prešla.

,,To ma nemôžeš domov hodiť ty?" prekrížila si ruky na hrudi. Lydia zatiaľ odomkla auto a posadila sa na sedadlo šoféra.

,,Prepáč, Rae, ale naozaj sa ponáhľam. S Leom máme rezerváciu na pol siedmu a navyše to je na druhej strane mesta. Ale pokoj, Bas ťa odvezie. A skôr než budeš namietať, nie, nevadí mu to. Vlastne sa sám ponúkol." V Raelyn to vrelo a to poriadne. Nevedela, koho má zabiť skôr. Lydia jej venovala ešte jeden ospravedlňujúci pohľad a potom sa pobrala preč. Ona na tom istom mieste stála ešte niekoľko sekúnd, ale pravdepodobne to boli minúty a snažila sa ukľudniť.

To jej ten idiot urobil naschvál. A Lydia tiež.

Otočila sa a bola rozhodnutá ísť za Owenom, Aidenom alebo Jaceom a nasáčkovať sa im do auta, len aby nemusela ísť s Bastianom. Jej plán však bol v troskách v okamihu, keď okolo nej prefrčalo trúbiace biele auto, v ktorom sedeli traja chlapci naširoko sa uškŕňajúc a mávajúc jej.

Došľaka, pomyslela si. Teraz nemá inú možnosť, len ísť s tým idiotom. Mohla sa ešte vybrať pešo, jej byt sa však nachádzal dosť ďaleko od miesta, kde bola ona a navyše, začínalo sa mračiť a ona nechcela riskovať, že by prišla domov ako zmoknutá sliepka. Jednou z možností bol ešte taxík, ale bola si viac ako istá, že ten čiernovlasý chlapec by ju taxíkom ísť nenechal. A tak, keď sa vedľa nej zastavil čierny Range Rover a Bastian na ňu kývol hlavou, aby nastúpila, povzdychla si a porazene si sadla na sedadlo spolujazdca.