Nič lepšie už nepríde

Dvadsaťdva

Keď Bastian uvidel Raelyn, takmer zabudol dýchať. Sledoval ju, ako vyšla von a prišla k jeho autu. Bol tak mimo, že zabudol na slušné správanie, ktorého, úprimne, veľa nemal a nevystúpil a nešiel jej otvoriť dvere. Raelyn to od neho nečakala, takže si dvere otvorila sama a sadla si na sedadlo vedľa neho. To, ako si ju prezerá a okato sleduje si všimla v momente, kedy ho uvidela. Samej seba sa pýtala, či je na nej niečo zlé. Namiesto pozdravu mu položila otázku.

,,Nejaký problém?" Klamala by, ak by povedala, že nečakala kompliment. Nikdy si na to nejako nepotrpela, dúfala však, že jej povie niečo v zmysle, že vyzerá dobre. Aj keby to malo byť spojené s nejakou trápnou narážkou, ako napríklad vyzeráš dobre, aspoň raz v živote. To sa však nestalo. Po niekoľkých sekundách, keď ju Bastian len pozoroval, len pokrútila hlavou.

,,Nie, všetko v poriadku. Môžeme ísť?" opýtal sa jej a odtrhol od nej pohľad. Raelyn na sebe nedala poznať sklamanie, povedala len tiché áno a Bastian naštartoval.

Cesta sa niesla v tichu a divnej atmosfére. Raelyn mala chuť vyskočiť von, hoc aj cez zatvorené okno. Z Bastiana vycítila nervozitu, čo spôsobilo, že ona bola nervózna ešte viac ako dovtedy.

,,Povieš mi už, kam ideme?" položila mu otázku, ktorú mala na jazyku posledné dni a tým prerušila ticho.

,,Na oslavu," odpovedal jej jednoducho.

,,Oslavu? Akú oslavu?" pýtala sa ho ďalej, no Bastian jej nemal v pláne odpovedať. Ešte nie.

,,Nebuď nedočkavá, kvetinka. Všetko sa dozvieš v ten správny čas." Raelyn si vzdychla a ďalej sa nepýtala. Vedela, že to nemalo zmysel.

Bastian zastavil na parkovisku pred hotelom, v ktorom Raelyn v živote nebola. Pravdu povediac ani netušila, že sa v Orlande hotel s takýmto menom nachádza. Po prvé, do hotelov nechodila a po druhé, je ich tu snáď milión.

Keď obaja vystúpili z auta a Raelyn išla k nemu, opäť si ju prehliadol. Nedokázal si pomôcť. Chcel jej povedať, aká krásna bola, chcel jej to povedať, už vtedy keď nastúpila, nevyšlo z neho však ani jedno slovo. Zasa. Nechápal, čo sa to v ňom porobilo a ako sa to stalo či kedy, no to dievča mu tak učarovalo, ako ešte nikdy žiadna. Raelyn sa zastavila pred ním a nedočkavo očakávala, čo sa bude diať ďalej. Batian sa rýchlo spamätal a kývol hlavou smerom ku vchodu. Raelyn pochopila a tak sa bok po boku dali do chôdze. Opäť sa z nej drala otázka, čo za oslava to je. Ale keďže by jej to Bastian aj tak nepovedal, prišlo jej to zbytočné. Prešli okolo recepcie, kde sedela mladá žena, ktorá sa im pozdravila, ani jeden jej však pozdrav neoplatili. Zatiaľ čo Raelyn si ani neuvedomila, že tam nejaká recepčná vôbec je pretože bola myšlienkami úplne inde, Bastian ju a aj to, že ju obaja odignorovali postrehol. A jeden kútik úst sa mu zodvihol nad myšlienkou, aký podobní si sú.

Keď vchádzali do sály, Raelyn ešte stále nevedela, do čoho ide. Nervózne zvierala kabelku, ktorú jej tiež požičala Lydia a zrýchlene dýchala. Tesne pred tým, ako vošli dovnútra však na ľavej ruke pocítila teplo a následne sa jej dlaň stratila v tej Bastianovej. Preplietol si s ňou prsty a venoval jej jeden pohľad, potom však už otvoril veľké dvere a potiahol ju smerom dopredu. Ocitli sa vo veľkej miestnosti so stolmi a občerstvením na ľavej strane, malým pódiom na pravej strane a snáď tisícmi ľuďmi, ktorí boli všade, kam sa pozrela. Raelyn vyjavene pozerala na dianie pred sebou a pohľadmi prechádzala po ženách a mužoch v nóbl šatách. Nevedela presne o akú oslavu išlo, bola si však istá, že sa jednalo o ľudí z vyššej vrstvy ako bola ona.

Bastian ju opäť potiahol, tentoraz však na bok a postavili sa takmer až do rohu sály, aby neboli tak na očiach. Ona ešte stále skúmala okolie a zvedavo sa pozerala na všetko okolo.

,,Preboha dievča. Vyzeráš akoby si nikdy nevidela toľko ľudí pohromade," zasmial sa Bastian a keďže bol pri nej až príliš blízko, jeho dych pocítila na svojej pokožke. Trhane sa nadýchla a otočila sa k nemu ignorujúc jeho poznámku.

,,Prečo sme tu? Čo sa tu deje? O čo tu ide?" položila mu hneď niekoľko otázok a Bastian videl, že jej dochádza trpezlivosť. Zvážnel a neisto prešliapol z nohy na nohu, potom si rukou prehrabol vlasy, ktoré si nijako neupravil aj napriek tomu, že bol na celkom slávnostnej akcii.

,,Je to oslava narodenín mojej mamy." Raelyn nasucho otvorila ústa. Vyjavene sa na neho dívala a mala chuť sa ho spýtať, či si z nej robí srandu. Zároveň si však v duchu kládla otázku, čo tam robia, čo to má spoločné s tým jeho ospravedlnením. Ostala však ticho a čakala, čo povie ďalej.

,,Pozri, Raelyn. To, že slová, ktoré som vtedy povedal Aidovi do telefónu neboli pravdivé a že mi je to ľúto, ti asi nemôžem dokázať nijak. Možno iba tým, že som ťa sem vzal," pokračoval a jazykom si prešiel cez pery. Raelyn ho zaujato počúvala. Videla, že čaká na jej odpoveď, ona mu však nemala čo povedať, preto len prikývla. To mu zjavne stačilo, aby pokračoval.

,,A druhá vec, ktorá ma mrzí," odmlčal sa.

,,Asi ťa nedokážem presvedčiť, že som ťa nazval tak ako som ťa nazval v zápale hnevu, čo ma, samozrejme, nijako neospravedlňuje. Jediné, čo môžem urobiť je ukázať ti, prečo som bol naštvaný, až som sa nedokázal ovládať a zlosť si vybil na tebe slovami, ktoré ti ublížili." Raelyn už-už išla povedať, že jeho slová jej sú ukradnuté a hrať sa na silnú, aj keď to pravda nebola. Bastian ju však predbehol.

,,Márna snaha, kvetinka, viem ako ťa tie slová ranili. K tomu sa však dostaneme neskôr." Raelyn si povzdychla, ale prikývla. Bastian ešte stále pochyboval, či robí správnu vec, musel to však urobiť. A čo je hlavné, chcel to urobiť. Chytil Raelyn za pás, čo spôsobilo, že ju striaslo a otočil ju nejakým smerom. To, že sa Bastian nad reakciou jej tela pod jeho dotykom uškrnul nevidela, pretože sa postavil za ňu a perami sa priblížil k jej uchu.

,,Vidíš toho vysokého chlapa napravo pri tom stole s tou sklenenou labuťou? Rozpráva sa tam so ženou vo fialových šatách." Raelyn očami vyhľadala osobu, ktorú jej opisoval. Muž mal oblečený tmavomodrý oblek a bielu košeľu, čierno-sivé vlasy a naširoko sa usmieval. Pôsobil autoritatívne a aj keď sa snažil pôsobiť milo, na Raelyn pôsobil povýšenecky.

,,Vyzerá snobsky," prehovorila skôr ako si to stihla premyslieť. Bastian sa chrapľavo rozosmial a jeho dych ju pošteklil na krku. Raelyn potichu vzdychla.

Oh, bože.

,,To je môj otec." Raelyn vyvalila oči a už sa išla ospravedlňovať.

,,Nemusíš sa ospravedlňovať. Máš pravdu. Je to najväčší snob, akého by si kedy mohla stretnúť, ver mi." Raelyn rozpoznala v Bastianovom hlase niečo, čo sa vôbec nesnažil zakryť. Pohrdal vlastným otcom.

,,A vidíš tú ženu, ktorá stojí asi tri kroky od neho naľavo? V červených obtiahnutých šatách." Raelyn opäť vyhľadala ženu, ktorú chlapec opisoval a jemne prikývla.

,,To je otcova sekretárka. No predo všetkým, je to jeho milenka."