Nič lepšie už nepríde

Dvadsaťštyri

Čas akoby zastal. Obe sa na seba len dívali, skúmavo pozorovali jedna druhú.

,,Veľmi ma teší," prehovorila Raelyn priškrteným hlasom a podala jej ruku. Svoj hlas však nespoznávala, prišiel jej cudzí.

,,Potešenie je na mojej strane," odpovedala jej vrúcnym hlasom a ruku prijala. Raelyn si už vtedy bola istá, že tá žena má veľké a dobré srdce. Preto ju jej prišlo ľúto ešte viac. Nezaslúžila si takého manžela. V tej chvíli Bastianovi odpustila všetko. Nečudovala sa jeho zlosti, aj ona by bola naštvaná. Verila mu, že slová, ktoré vtedy povedal, nemyslel vážne. A dokonca mu verila aj to, ako veľmi ľutuje, že ju nazval mrzáčkou a že si vedel predstaviť, aké to pre ňu muselo byť. Určite tak totiž niekto niekedy nazval aj jeho mamu. Vtedy si dokonca spomenula na to, ako ju viezol domov. Spomenula si na to, ako ju bez akýchkoľvek rečí naložil do auta a uvedomila si, prečo pre neho bolo také automatické zapnúť jej pás. Všetko to totiž robil s vlastnou mamou. Odrazu jej všetko dávalo zmysel.

Margaret bola aj cez jej hendikep veľmi živá a zábavná osoba. Raelyn s Bastianom pri nej sedeli snáď aj pol hodinu a rozprávali sa. Atmosféra bola veľmi uvoľnená a príjemná. Raelyn toho toľko nenahovorila za posledné dva roky ako s jeho mamou za tridsať minút. Najprv si myslela, že sa nebudú mať o čom rozprávať, prekvapilo ju však, keď konverzácia ani raz nezastala. Bastian sa zapájal len zriedka, poväčšine sa len smial a rozdával úsmevy Raelyniným smerom. Keď si s jeho mamou podali ruky, stačil mu jediný pohľad do jej očí, aby nadobudol rozhodnutie, že urobil správnu vec, keď ju sem vzal. Chápala to. Chápala jeho. Chápala všetko. A všetko bolo v tej chvíli odpustené. Bol rád, ako to Raelyn vzala a ako si sadla s Margaret. Raelyn bola prvé dievča, ktoré zoznámil s jeho mamou. A neľutoval to. Vôbec.

Dobrá nálada však zmizla, keď sa pri stole zjavil Bastianov otec.

,,Tu si drahá," oslovil Margaret, s ktorou si Raelyn medzi časom potykala, a až potom sa pozrel na zvyšných dvoch ľudí.

,,Synak," oslovil tentoraz Bastiana, ktorý stuhol, čo Raelyn vycítila, no nespúšťala zrak z jeho otca. Z jeho úsmevu a pohľadu do jeho tváre jej prišlo nevoľno. Ruku mal položenú na Margaretinom pleci, ktorej naďalej úsmev ostával na tvári. Toľká pretvárka.

Bastian vedľa nej sa postavil a ona ho rýchlo nasledovala.

,,Raelyn toto je Joseph Stark, moj otec. Otec, Raelyn Davidsonová." Zatiaľ, čo Margaret bola Raelyn až nadmieru sympatická, o Josephovi sa to povedať nedalo. S falošným úsmevom mu potriasla rukou.

,,Davidsonová? Povedomé priezvisko." Raelyn v duchu zakliala.

,,Celkom bežné," povedala prvú blbosť, ktorá jej napadla.

,,Možno poznám tvojich rodičov," skonštatoval Joseph.

,,O tom pochybujem. Ale ako vravím, v Orlande je veľa menovcov," ubezpečila ho hnedovláska a chlap po pár sekundách rozmýšľania prikývol. Nastalo trápne ticho, počas ktorého ju Joseph pozoroval, no jeho pohľad jej bol nepríjemný. Našťastie však ticho prerušil Bastian, ktorý im oznámil, že si pôjdu s Raelyn zatancovať.

,,Choďte, bavte sa," Margaret im venovala ešte jeden úsmev. Raelyn sa obom Bastianovým rodičom zdvorilo pozdravila a nechala sa odtiahnuť niekam na parket. Bastian si ju následne pritiahol k sebe a druhú ruku jej položil na pás. Ona tú svoju položila na jeho rameno a nechala so sebou pohybovať do rytmu hudby.

,,Dúfam, že si nezabudol, že neviem tancovať," prehovorila po chvíli, keď mu omylom stupila na nohu. Bastian sa zasmial. Pomaly, frajersky, príťažlivo.

,,Nezabudol. Nevadí mi to, len sa mi pokús čo najmenej šliapať na nohy. Mám nové topánky." Raelyn sa zasmiala.

,,Beriem na vedomie." Bastian jej tiež venoval úsmev a Raelyn zaujali jamky v lícach, ktoré sa mu pri tom vytvorili. Dovtedy si ich nevšimla. Jedno však bolo jasné. Pridávalo mu to na kráse, o čom dovtedy Raelyn pochybovala, či to bolo možné. Keď si uvedomila, ako okato na neho hľadí, zahanbene sklonila hlavu, čo vyvolalo u chlapca chichot. Raelyn myšlienkami uletela späť k jeho mame a prestala sa usmievať, čo si Bastian všimol. Okamžite mu došlo, na čo myslí.

,,Opýtaj sa ma to." Raelyn sa na neho nechápavo pozrela.

,,Viem, že ti tá otázka vŕta v hlave." Mal pravdu. Vŕtala.

,,Ako sa jej to stalo?" Bastian tú otázku očakával, vedel, že skôr či neskôr sa ho na to opýta.

,,Skôr, než ti to poviem, musíš vedieť jednu vec. Debil, akým som teraz je nič v porovnaní s debilom, aký som bol kedysi," prehovoril a venoval jej krátky pohľad pred tým než sa pozrel niekam za jej chrbát. Pomaly sa pohybovali a ona čakala, kedy začne hovoriť.

,,Keď som sa dostal do puberty a na plno pochopil, čo je môj otec zač, začal som vystrájať. Vždy som robil presný opak toho, čo chcel on. Chodil som poza školu, fajčil som, pil som, kradol. Utekal som z domu a prespával u chalanov bez toho, aby vedeli kde som a kedy prídem. Bol som hlúpy a neuvedomoval si, že nie len že som otca vytáčal do nepríčetnosti, mame som ubližoval. Keď zistil, že namiesto toho, aby som sa učil s chalanmi hrávam u JJa v garáži, rozzúril sa. Mal som vtedy šestnásť. Otec mi to zakázal, no keď som videl ako ho to štve, naschvál som mu to vyhadzoval na oči." Raelyn ho zaujato počúvala. Prehovorila len keď sa mu ospravedlnila, že mu opäť stupila na nohu, on to však nijako neriešil a nereagoval na to.

,,V ten večer som mal namierené k JJovi. Mali sme hrať a potom som tam mal prespať. Keď sa to otec v ten deň dozvedel, najprv navrieskal na mňa a potom aj na mamu. Keď som bol na odchode, prišla za mnou a snažila sa ma presvedčiť, aby som sa s otcom o tom ešte porozprával, dnes tam nešiel, lebo bude mať ešte väčšie nervy. Povedal som jej, že nech sa do toho nestará, nech ide radšej otcovi bozkávať zadok, za ktorým vždy aj tak chodí." Raelyn na ňom videla, že nie je pre neho úplne príjemné o tom rozprávať. Premáhal sa. Bola si istá, že o tom ešte nikomu pred tým nehovoril. A mala pravdu. Bastian o svojej rodine nehovoril ani Aidenovi, Owenovi či JJovi. Vedeli, že jeho mama je na vozíku, no netušili, čo sa jej stalo.

,,Plakala a snažila sa ma dobehnúť. Zbehol som po schodoch a skôr ako ona stihla šliapnuť na ten prvý, ja som už zabuchoval dvere a dal sa na útek. Neobzeral som sa, či vybehla za mnou. Mobil som mal vypnutý takže to, že bola v nemocnici som sa dozvedel, až keď som prišiel o dva dni domov." Bastian bolestivo privrel viečka a párkrát sa zhlboka nadýchol. Raelyn vedela, kam to smerovalo.

,,Spadla zo schodov, keď za mnou utekala," vyslovil vetu, ktorú ona tušila, že príde.

,,Je to moja vina. Bol som hlúpe decko, ktoré si chcelo niečo dokázať a doplatila na to ona, tá ktorá za nič nemohla." Bastian dokončil svoj monológ. Nastalo medzi nimi ticho. Raelyn sa mu dívala do očí a čakala, kedy jej pohľad oplatí.

,,Do toho. Môžeš ma súdiť, nebudem sa hnevať." Raelyn však pokrútila hlavou, na čo sa na ňu nechápavo pozrel. Konečne, sa na ňu pozrel. Ona však nemala dôvod ho súdiť. Po prvé, nebola to jeho vina. Jeho mama spadla sama. A po druhé, ona nebola o nič lepšia ako on.

,,Tak si mal trochu rušnú pubertu. Nie si prvý ani posledný. A čo sa týka tvojej mamy, nebola to tvoja vina." Bastiana presvedčenie v jej hlase prekvapilo. Nemohol však povedať, že sa mu neuľavilo, keď ho neznenávidela.

Raelyn zvádzala boj sama so sebou. Bol k nej úprimný a ona? Všetko zatajovala a klamala. Zaslúžil si o nej vedieť niečo viac. Dúfala, že to čo sa chystala urobiť, nebude neskôr ľutovať.

Nevedela, ako začať a čo presne mu povedať. Nechcela na neho vysypať všetko naraz, bolo by toho priveľa na neho aj na ňu. Nebola na to pripravená.

Hlboký nádych a výdych.

,,Pamätáš si ten, teraz už takmer vyschnutý strom na rohu Gorgeovej a Madisonovej?" opýtala sa ho a on nevediac, kam tým smeruje, prikývol.

,,Vravel si, že do neho pred dvomi rokmi niekto nabúral a odvtedy schne." Bastian opäť prikývol.

,,Bola som to ja."