Nič lepšie už nepríde

Dvadsaťpäť

Raelyn sa obávala toho, čo príde. Ešte nikdy to nikomu nevravela. Aj keď sa chystala prezradiť mu len malú časť z jej minulosti cítila, ako sa jej zmocňuje úzkosť.

Bastian sa po jej vete ešte väčšmi zamračil, nič však nevravel, nereagoval. Čakal, kedy začne hovoriť sama. Už dávno pochopil, že Raelyn má okolo seba postavený múr, za ktorý nikoho nepúšťa. Preto sa mu po tom, ako si uvedomil, že mu ide dovoliť zaň aspoň nazrieť, pri srdci rozlial príjemný pocit. Jedna časť z neho jej chcela povedať, že mu nemusí nič vravieť, ak to robí len na oblátku a v skutočnosti mu to povedať nechce. No tá druhá, sebecká časť, mu to nedovolila.

,,V ten večer som sa opila viac, ako zvyčajne. V tom klube som bola sama, sedela som za barom a objednávala si jeden za druhým. Nerozmýšľala som, čo robím, keď som sa rozhodla ísť sa previezť." Raelyn rozprávala pomaly a oči mala privreté. Síce si na tú noc nepamätala kvôli nadmernému množstvu alkoholu v krvi, aj tak to bola veľmi bolestivá spomienka.

,,Stratila som kontrolu nad motorkou a vletela priamo do toho stromu." Raelyn prudko vydýchla a hlava jej klesla na chlapcovu hruď. Bastian jej aj druhú ruku položil na svoje rameno a tá jeho sa obkrútila okolo jej pása, čím si ju na seba natlačil ešte viac. Keby sa takto videl s nejakým dievčaťom ešte pred pár mesiacmi, rozhodne by si jednu vrazil a smial sa, aká sračka sa z neho stala. Objímať dievča, ktoré má rád pred očami jeho rodiny je niečo, čo si nikdy nemyslel, že sa stane. Avšak opak bol pravdou. Bol obklopený ľuďmi, ktorí ho poznali a on držal v náruči dievča rozbité na milión kúskov, ktoré však ešte stále držalo svoj život pokope.

,,Prebudila som sa o niekoľko dní a nepamätala som sa, čo sa stalo. V nemocnici som strávila dva mesiace a potom ďalšie tri som chodila na rehabilitácie. Krívanie je však niečo, čoho sa už nikdy nezbavím, čo mi ostane ako spomienka na tú najväčšiu chybu, akú som kedy spravila a bude ma prenasledovať do konca života."

Ani jeden z nich nasledujúce minúty neprehovoril. Len ďalej v objatí prešľapovali z nohy na nohu a obaja boli mysľami úplne niekde inde. Raelyn sa vrátila do minulosti a v hlave sa jej premietal celý jej život, ktorý vôbec nebol prechádzka ružovou záhradou. Spomínala na rodinu, na pocit, ktorý cítila vždy, keď sa posadila na motorku. Tak veľmi to chcela vrátiť späť.

V Bastianovi sa bili dva pocity. Ľútosť, ktorú by cítil asi každý. Na druhú stranu ho však zožierala nechápavosť. Áno, chápal, že už nikdy nebude môcť chodiť normálne, jazdiť, aj tak sa mu však v hlave zrodila hrozná myšlienka, že ľudia sú na tom horšie. Napríklad jeho mama. Tá nemohla robiť ani to, čo Raelyn. Prácu na dráhe si udržala, tak nechápal, prečo je z toho až taká zdrtená. Potom si však povedal, že predsa len nebol v jej koži a že je debil, ak rozmýšľa nad niečím takým ako je to, že to hnedovláska až príliš hrotí.

Nevedel však, že za tým všetkým sa skrýva oveľa viac. Veci, po ktorých by pochopil, prečo klesla tak hlboko. To mu však Raelyn nebola pripravená povedať. Ešte nie.

.

.

.

Po tom večere sa toho až toľko nezmenilo. Raelyn chodila do práce a každý deň bol rovnaký. Čo sa týka Bastiana, ten jej sem-tam napísal. Neboli nejako extra v kontakte, ale nachádzala si od neho správy, ktorých obsahom boli poväčšine len nejaké narážky, Raelyn ich už však brala s humorom. Ich vzťah sa však nezmenil. Aspoň z jej strany nie. Áno, stále si o ňom myslela, že je debil, priťahoval ju a privádzal ju do šialenstva už len tým, že dýchal, mala ho rada. No ani len netušila, čo prežíval on. Myslel na ňu neustále. Nemal teraz veľa voľného času, keďže nahrávali album, aspoň to bolo nejaké rozptýlenie. Inak ju mal v hlave neprestajne.

,,Rae?" zakričala Lydia do útrob bytu, na čo jej Raelyn odkričala z kúpeľne, z ktorej práve vychádzala.

,,Oh, len som ti chcela povedať, že odchádzam a prídem až zajtra. Prespím u Lea."

,,Lydia, ja nie som tvoja matka. Nemusím vedieť o každom tvojom kroku." Lydia sa zasmiala.

,,To viem," mykla plecami a prešla do predsiene, aby sa mohla obuť.

,,Ale si moja najlepšia priateľka a spolubývajúca." Lydia ešte niečo vravela, Raelyn ju už však nepočúvala.

Najlepšia priateľka.

Tie slová jej hrali v hlave stále dookola. Áno, aj ona už predtým považovala Lydiu za svoju kamarátku, teraz keď to však takto povedala, vyrazilo jej to dych. Pre ňu ten pojem totiž znamenal veľa. Znamenal, že niekomu na nej záleží. A bol to dobrý pocit vedieť, že existuje niekto, to sa o ňu zaujíma. A bolo to prvýkrát za tak dlhú dobu, kedy si uvedomila a priznala, že nie je sama. Už viac nie.

,,Tak sa maj, uži si večer," pozdravila ju Lydia a zabuchla za sebou dvere. Raelyn nad ňou len pokrútila hlavou a pobrala sa naspäť do kúpeľne. Do vane začala púšťať horúcu vodu, nekladúc na Lydiene posledné slová nijaký dôraz.

Vo vani strávila snáď celú svoju mladosť a vyšla z nej len kvôli tomu, že voda vychladla. Ešte ani poriadne nestála na zemi, keď sa bytom ozval zvonček. Pred tým, než okolo seba obkrútila uterák a do druhého si zabalila vlasy, do ruky vzala telefón a pozrela sa, koľko je hodín.

21:32

Hnedovláska netušila, kto to môže byť. Pochybovala, že by Lydia niečo zabudla a aj keby to tak bolo, rozhodne by sa po to, čokolvek by to bolo, nevracala.

Zabalená v osuške vyšla na chodbu a myslela si, že sa ešte narýchlo skočí do spálne obliecť, človek za dverami však bol veľmi netrpezlivý, keďže začal zvoniť tak náruživo, až to Raelyn spôsobovalo bolesť hlavy. V polovici cesty do izby zanadávala a pobrala sa k dverám.

Zvuk neutíchal a posledné metre, ktoré jej ostávali takmer prebehla, len aby toho človeka mohla čím skôr zabiť.

Kto ju tak večer otravuje, dočerta?!

Prudko otvorila dvere a na fakt, že je takmer nahá zabudla. Keď však uvidela postavu za dverami, veľmi rýchlo si to uvedomila, do líc sa jej nahrnula červeň, ale snažila sa zachovať si rovnaký postoj.

Osoba oproti nej sa najprv zachichotala a potom si ju prehliadla od hora až po spodok.

,,Teda, kvetinka. Ak by som vedel, aké privítanie ma čaká, prídem skôr."