Kráľ polovičnej krvi

XV

Po zruinovanej romantike, ku ktorej naposledy začínalo schyľovať, pokračujeme v hľadaní novej domoviny pre polovičných. Nie je to tak celkom hľadanie ihly v kope sena - ako sa dnes ukáže, v Erandione sa možno spoľahnúť na spojencov...
Po zbytok pobytu v ríši Spelenov sa už Mardan s Laethiou osamote neocitli. Mordelai si na tom dala zvlášť záležať. Keď sa stretli, jeden druhému uýbali pohľadmi.

Z Podzemnej ríše vyšli na povrch až v Zemi dračích lordov. Mordelai si medzitým vymenila s otcom niekoľko listov, v ktorých jej Mezzeiah odporučil, aby ich kroky viedli k lordovi de Firenzae.

„Je to jeden z deviatich lordov, ktorí vládnu tejto zemi. Vraj je veľmi ústretový. Mohol by nám pomôcť pri hľadaní novej domoviny."

Lord de Firenzae sídlil na hrade týčiacom sa nad ľudským mestom Kamenner. Hrad bol vtesnaný medzi dva kopce pohoria Dračí chrbát. Práve toto pohorie vzbudilo záujem malej Auren, u ktorej pohľad na štíty spustil vlnu otázok.

„Je to skutočný dračí chrbát?"

„Áno, je to chrbát dračej bohyne Terairy, ktorá tu spí," odpovedala jej Laethia.

Dievčatko vytreštilo obrovské okále a smrtene vážne sa spýtalo: „A keď sa zobudí, tak ten hrad vezme so sebou?"

Mardanovi myklo kútikmi úst a Mordelai si odkašlala, aby zahnala smiech. Laethia ich pokarhala pohľadom a láskavo dievčine vysvetlila: „Teraira sa nezobudí, zlatíčko. Ona a ostatní stvoritelia spia večným spánkom."

„To je škoda," posmutnela blondínka, „mohol to byť hrad, ktorý by sa vozil na chrbte draka po celom svete. Len si to predstav, teta Laethia, ľudia, ktorí tam žijú, by lietali spolu s Terairou krížom-krážom po Erandione!"

Laethia zahabkala po vzduchu, nevediac, čo nato dievčatku odvetiť. Žasla nad fantáziou toho dieťaťa. Hľadala oporu v Mordelai aj Mardanovi, no poloelfka sa so smiechom vzdialila a nechala Mardana v štychu.

„Ale lietajúce kráľovstvo už predsa existuje, Auren," Mardan zmenil tému, aby odviedol pozornosť dievčatka inam, „vysoko nad oblakmi pláva vzduchom Nebeské kráľovstvo, kde leží domovina všetkých našich bohov."

„Vážne?" zasvietili jej oči. Vzápätí sa zamračila a nahlas rozmýšľala: „No ale prečo aj Teraira nie je tam hore? Aj ju vyhnali, Mardan? Tak ako nás? Musela si nájsť nový domov?"

Tu sa už zapotil aj Mardan. Počul vzdialený smiech Mordelai a hodil po nej nahnevaný pohľad. Na pomoc mu prišla Laethia so slovami:

„Bohyňa sa tu uložila na spánok preto, lebo sa jej tu páčilo. Tak ako si vy všetci nájdete domov tam, kde sa vám bude páčiť."

S touto odpoveďou bola Auren konečne spokojná a Mardan s Laethiou si vydýchli, že sa už nevypytuje na nič ďalšie.

Spýtavé pohľady mešťanov Kamenneru ich sprevádzali počas celej cesty dlhokánskymi schodmi až ku bráne. Tam ich privítali lukostrelci na hradbách s otázkami kto sú a prečo prišli. Toto vybavila Mordelai so svojou vznešenou krvou a s odkázaním na kráľa Mezzeiaha. Po hromovom otváraní brány, prejdení rozľahlého nádvoria a vovedení do samotného hradu sa zastavili v sieni.

Mardan si zaujato prezeral miestnosť, bol zvyknutý na ľudský typ stavieb, no predsa mu to prišlo vzdialené. Najviac ho prekvapil trón a či skôr drak vychádzajúci zo steny za ním. Akoby bol číhal na panovníka, ktorý si dovolí usadnúť naň. Vyzeral temer skutočne, to potvrdila i malá Auren, keď sa Mardana spýtala, prečo sa ten drak nehýbe. On jej šeptom odvetil, že je to len socha a pevne v to dúfal.

„Vítam vás," ozval sa hrubý mužský hlas, nepochybne hradný pán, „kráľ temných elfov Mezzeiah mi spomínal, že prídete."

Všetci sa strhli jeho smerom. Muž v najlepších rokoch so symbolom draka na prsiach a nečakane príjemným úsmevom im náznakom kývol hlavou a prešiel ku svojmu trónu, na ktorý sa spokojne usadil.

„To sa nebojí, že ho spapá?" zašepkala Auren k Laethii a tá jej len naznačila, aby bola potichu priložením prstu na pery.

„Som princezná temných elfov Mordelai. Kráľ Mezzeiah je môj otec a určite vás oboznámil s tým, v akej veci prichádzame," prehovorila znova Mordelai, koniec koncov v tomto mala viac skúseností ako Mardan. Ten zatiaľ mĺkvo stál vedľa nej.

„Áno, hľadáte úrodnú zem, kde by ste mohli v bezpečí žiť." Prikývol jej lord a zamyslene si prešiel prstom po brade. „Avšak pôda nepadá z neba, každá služba žiada protislužbu a síce kráľ Mezzeiah je môj priateľ, ani jeho dcére nemôžem poskytnúť zem len tak."

Poloviční sa zamrvili a Mordelai sa nadychovala, že mu niečo odvrkne, no Mardan ju zastavil. Azda vďaka ich putu, alebo už ju len poznal, vycítil, že jej nie je po vôli takéto jednanie.

„Zeminu vám dám, ak v prípade núdze, ak v prípade napadnutia môjho zámku sa budem môcť spoľahnúť na vašu pomoc. Budete akoby časť môjho ľudu, ak vás povolám, poskytnete mi pomocnú ruku. Na oplátku zas vám ja pomôžem so zariadením dediny a ponechám vám plnú samostatnosť." Navrhol lord a skúmavo si premeriaval hŕstku poloelfov. Pohľadom však spočinul na Mardanovi, akoby bol tušil, že práve on je ich vodcom.

Táto podmienka sa nepozdávala zasa Mardanovi. Majú sa upísať do služby lordovi, ktorý ich využije ako súčasť svojho vojska? Poloviční si predsa už vytrpeli dosť bojov!

„Pri všetkej úcte, lord," prehovoril, „polovica polovičných sú deti. Chcete, aby za vás bojovali deti? Navyše zabíjania si už vytrpeli dosť, keď videli umierať svoje rodiny."

„Teraz nie je obdobie bojov, našťastie žijeme v mieri. Pokým bude rod de Firenzae potrebovať vaše zbrane, môžu sa vystriedať pokojne aj dve generácie." Odpovedal lord pohotovo. Očividne bol pripravený na takýto odpor a prichystal si reč, ktorou by obmäkčil nesúhlas druhej strany. Pokračoval: „Chápem váš postoj. No toto je cena, ktorú si pýtam. Splatiť moju pomoc vašou vernosťou. Poloviční budú môcť žiť v Južnom údolí tak dlho, pokiaľ budú ochotní bojovať za rod de Firenzae. Koniec koncov, moja zem bude vaším domov, budete jej súčasťou. Budete teda bojovať aj za udržanie vlastného domova."

„Je to férový návrh," vložila sa do jednania Laethia, „veľkorysý. Nemyslím si, že vo svete je veľa zemepánov, ktorí by prenajali kus svojej zeme iba za vernosť." Nakloniac sa k Mardanovi, potichu mu pošepla: „S takou podmienkou počítaj, nech sa rozhodneš usadiť kdekoľvek. Každý pán bude chcieť, aby si zaňho bojoval. S tým rozdielom, že tento ti podáva pomocnú ruku aj v otázke postavenia domova. Takáto ponuka sa už nemusí opakovať. Využi, že tento rod je zadobre s elfskými národmi skrze kráľa Mezzeiaha."

Mordelai, ktorá jej rady počula, spokojne pritakala. Mardan cítil, ako naňho tlačí očakávanie lorda, Mordelai, Laethie a všetkých polovičných. Stále sa mu nepáčilo, že majú byť využívaní ako vojaci nejakého lorda, no keď o tom premýšľal, tak lord mal pravdu. Skutočne budú bojovať aj za svoj domov. S takou cenou by sa azda mohol naučiť žiť.

„Tak teda dobre," prikývol, „poloviční budú nápomocní vášmu rodu, pokiaľ bude váš rod nápomocný polovičným."

Lord vstal z trónu a podišiel k Mardanovi, vystierajúc k nemu ruku. Keď si stisli pravice, povedal: „Vitajte doma, kráľ polovičnej krvi a všetci vaši poddaní. Zajtra ráno vezmeme zásoby a zavediem vás do Južného údolia, ktoré sa stane vašim domovom."

A je to tu! Konečne sa črtá domov, v ktorom na polovičných nebudú číhať čističi! Teda aspoň dúfajme...
Lorda de Firenzae si zrejme budú pamätať tí z vás, ktorí čítali Pieseň Osudu. Lord, ktorý vystupuje tu, je predkom onoho starého muža v Piesni Osudu. Tento rod je veru silne spätý s Erandionom a to ako v dňoch minulých, tak aj budúcich (skrze iné príbehy).
Poloviční sa na vás tešia opäť v ďalšej kapitole, v ktorej sa pozrieme nato, ako sa im darí v novom domove - a tentoraz to je domov s veľkým D, pretože sa tu usadia už navždy. Ale nebude to iba o stavaní domčekov akko naposledy: nájdeme niečo, čo zamestná Mardana na dlhší čas!