Cestovatelia

Kapitola 4. Záhadná

Po dvoch rokoch...

Prešli dva roky od toho dňa. Čas neubiehal podľa mojich predstáv. Ubiehal každým dňom pomalšie a každým dňom som sa viac a viac vzďaľovala od mojej doby, od mojej rodiny a kamarátov. Mám už 16 rokov a neviem čo mám robiť ďalej... Nádej vo mne pomaly uhasína a som z toho všetkého strašne zmätená ,ale aj zamotaná . Minulosť, moja prítomnosť je záhadná. Prítomnosť je krajšia ako sme si ju prestavovali. Ale neviem si predstaviť, že tu budem až do smrti, bez toho vyčítania si, že som mohla žiť s mojou rodinou, ale nie je to moja chyba a neviem čo by sa stalo keby som sa teraz nepreniesla v čase a nenašla ,možno pravý zmysel života. Život nie je o tom , že rozmýšľaš dopredu a predstavuješ si všetko podľa seba, ako to má vyzerať. Rozmýšľaš nad minulosťou a premýšľaš nad tým, čo si urobila zle, a že ako to všetko môžeš zvrátiť, ale čas sa nedá zvrátiť. Buď sa cez to dostaneš alebo v tom budeš žiť naveky... Prvé dni boli najťažšie. Celý čas som bola v mojej temnote a rozmýšľala a rozmýšľala a rozmýšľala a pýtala sa seba plno, aj bezvýznamných otázok... Prečo práve ja som sa musela preniesť v čase? Tak aj stratiť všetko ,na čom mi záležalo. Furt ma prepadávali nápady, ktoré musím povedať, že neboli najlepšie a ani najhoršie...Ale taktiež som premýšľala nad tým, ako by sa cez to všetko mohla preniesť a zázrakom sa vrátiť mojej doby. Bola som preplakaná a v depresiách, ale nebola som na to sama. Tomáš a Mária mi s tým veľmi pomáhali a ja som sa cez to stále nedokázala preniesť, až kým som si nepovedala dosť a išla sa nadýchnuť toho nového sveta a prijať to, že tu budem už asi naveky... To dosť zo mňa vyšlo až po dvoch mesiacoch.

Každý krát keď som si spomenula na moju rodinu a kamarátov som prešla do stavu, kde vchádzam zase do mojej temnoty a kde som smutná. Veľa času som strávila kreslením na niečo, čo sa podobá papieru a čítaním starých kníh. Musím povedať ,že boli fakt super. Keď ma kopla múza ,tak som nakreslila asi aj 50 obrazov a medzi nich ,patrili aj portréty Lucii, Lenky a Alexa. Keď sa im začali tie obrazy podobať ,tak sme sa išli spýtať po okolí či ich niekto nevidel. Ale nikto . Ich hľadanie nám zabralo asi dva mesiace. Prešli sme skoro celé Škótsko. A po nikom ani stopy. Každý deň som sa prechádzala do lesa a na námestie, či  sa tam náhodou zázrakom neobjavia. A doteraz sa tam nikto z nich neobjavil... Po roku depresiách a hľadania som si povedala stačí a doteraz ma to mrzí, že možno sú niekde vonku a potrebujú ma a ja som to vzdala. Pani Daniela mi ponúkla ,či by som nechcela chodiť do miestnej školy. Najprv sa mi to zdalo divné a vôbec sa mi tam nechcelo ísť, ale mala by som so sebou niečo robiť. Povedala som ,že to skúsim. Bola to veľká budova podobná kostolu. Prvý krok, čo som do nej urobila bol ,podivný. Všetci sa na mňa pozreli určite viacej, ako minútu. Určite si mysleli, či nie som na hlavu padnutá, čo som určite. Mária ma zoznamovala s mojimi spolužiakmi, ale oni som ňou nechceli mať nič spoločné. Bolo ťažké si urobiť medzi nimi kamarátov. Niektorí sa som ňou rozprávali a niektorí sa na mňa pozreli a bolo im do smiechu. Bola to naozaj divná doba. Keď si nemal toľko peňazí alebo takú spoločenskú úroveň ako oni, tak ťa považovali za odpad a nadbytočné míňanie kyslíka na tomto svete. Tak s takými som sa fakt nechcela kamarátiť. Mali sme dobrého ,ale aj divného učiteľa. Pre mňa je všetko divné a to najmä ja. Všetky predmety vyučoval len jeden učiteľ. Matika bola v tej dobe ako kvapka v mori. Milujem ich matiku. Ovládala som ju a tak si ma začali všímať aj tie namyslené dievčatá. Vo všetkých predmetoch som vynikala. Popravde všetko bolo také ľahučké, len bolo treba to pochopiť. Oni sa učili teraz len násobilku a ja som bola už na rovniciach. A tie namyslené dievčatá ma začali čo raz viac a viac nenávidieť, lebo som bola šikovnejšia ako oni. A stále nikto nevedel o mne pravdu, že som cestovala časom.

 Daniele a Jozefovi som to už viackrát skúšala povedať, ale nezvládla som to. Daniela bola krajčírka a Jozef ani neviem čo robil. Veľa času bol preč. Nechceli mi povedať, že kam chodí. Tak som ho niektoré dni sledovala, ale každý krát sa mi stratil z dohľadu. Ako keby sa vyparil alebo vedel lietať alebo tele portovať sa. Boli to ťažké časy. Práve teraz sú to už dva roky. A dve spoločné Vianoce. Dneska je presne ten deň, kedy som sa tu zjavila a nevedela som kto a čo som. Práve tento dátum som vyhrala tú súťaž a dostala tú krásnu trofej, ktorú som si neviem prečo doniesla so sebou, sem do minulosti. Takže asi budú na mňa nasratí ,že som ju nevrátila, ale ja za to nemôžem. Sedím na lavičke a premýšľam nad tým všetkým, ako každý krát, keď si sadnem na túto lavičku. „Hej Zuzka! Poď domov, už je neskoro!" kričal na mňa Tomáš a pomaly sa ku mne približoval. A moje premýšľanie sa v tej chvíli rozplynulo. „Trochu priestoru!" zasmiala som sa. „Ako tu vieš toľko sedieť a nič nerobiť, veď ja keby som bol na tvojom mieste tak už ma bolí tak zadok, že si ani neviem sadnúť." prisadol si ku mne a ja som sa poriadne zasmiala. „Rodičia ťa hľadajú, otec si s tebou chce o niečom dôležitom prehovoriť." „Dúfam, že si im nepovedal pravdu." „Nie, čo si. No, ale už poď, tá lavička tu na teba počká." krásne sa pousmial a ja som vstávala a kývala lavičke, že nech tu pekne počká. A v tom momente som si spomenula na Matúša a mamu ako som im hovorila ,že nech tam na mňa počkajú a neviem si predstaviť, že čo sa vtedy stalo. Ako to všetko zobrali a proste čo si nahovárali...