Irresistible - Dokonalí

Kapitola devätnásť - Lekcie

Una’s P.O.V.

Smiali sme sa na celé kolo a mohla som povedať iba to, že to bola naozaj skvelá hodina strávená tým, že som bola hádzaná na zem ako kus handry. Musím uznať, že ma prekvapilo, že som už nebola vo dve polovice, pretože som sa cítila, akoby som mala polámané kosti, ale nemienila som to niekomu povedať. Sama som mohla byť rada, že som tu bola, a že ma mohli bolieť svaly výmenou za to, že budem o niečo viac obratnejšia.

Ponúkla som Ryanovi ruku, on ma za ňu chytil, no namiesto aby vyskočil hore, ma stiahol k nemu. Omotal okolo mňa nohy a ruky mi vykrútil dozadu, až ma to tupo zabolelo a zmohla som sa len na sykot. „A teraz sa pokús z tohto dostať.“

„Keby to bolo také ľahké, tak to zvládnem aspoň postojačky. Nemyslíš, Ryan?“ spýtala som sa ironicky pomedzi zuby, aby mi neuniklo to zakňučanie, pretože sa bolesť v ramenách zvyšovala na ostrú.

„Snaž sa, Una!“ zavrčal mi do ucha.

„Ryan,“ napomenula som ho potichu, aby ma pustil. Nepohol sa ani o centimeter, zosilnil zovretie a mňa myklo bolesťou. „Pusti ma,“ zasyčala som.

On sa na tom iba zasmial. Cítila som vibrácie smiechu v jeho hrudi. „A čo mi urobíš?“ opýtal sa ma a ešte silnejšie zovrel zovretie a ja som iba mohla konať impulzívne. Mala som konečne po prvýkrát pocit, že sa mi niečo mohlo stať, preto som urobila prvú vec, ktorej som bola schopná.

Hlavou som vyrazila oproti jeho a dúfala, že mu niečo urobím. Prekvapenie, ktoré ostalo v nasledujúcich dvoch sekundách som využila na to, aby som sa pokúsila vyslobodiť a lakťom ho udrela do brucha. Stále som však nevedela čo s jeho nohami, ktoré boli okolo môjho pásu tesne omotané. Zopakovala som úder lakťom, teraz smerom nižšie od žalúdka, a Ryan sa predklonil spolu s bolesťou.

Ha! To má za to. Posnažila som sa uvoľniť jeho nohy, a keď som to už dokázala, rýchlo som vyskočila na nohy. Chcela som sa hrdo vysmiať Ryanovi, že si myslel, že to nedokážem, no keď som ho zbadala ako mal vypúlené oči a rukami sa chytal za brucho, ani trochu som už nemyslela na posmešky. Dlane som si priložila na ústa, aby som zabránila zapišťaniu.

„Bože, Ryan, prepáč! Ja- ja som nechcela!“ Snažila som sa nejako vyhovoriť, no cítila som sa ešte mizernejšie, keď prikývol na znak, že to bolo okej. „Nie je to okej!“ zapišťala som. „Ja som nechcela, ja som nevedela, že... že...“ Nevedela som nájsť správne slová.

„Že to dokážeš?“ prerušil ma hlas. Vyľakane som sa otočila a pozrela sa na Harryho.

Keby mi dokázali vypadnúť oči z toho pohľadu, keby to bolo fyzicky možné... tak sa gúľajú po dlážke smerom k nemu. Na bokoch mu ležérne viseli čierne tepláky, pričom sa ich konce váľali po zemi, také boli dlhé. Zvláštne bolo, že bol bosý, spod čiernej jemnej látky mu trčali iba prsty. A najlepší pohľad mi nastal, keď som zbadala, že kus, ktorý mu zakrýva hruď, nebol vôbec voľný, a vôbec nie veľký. Biele tielko mu tesne obopínali svaly a ja som skoro odprisahala, že som sa videla na ňom, ako nejaká opica zavesená okolo jeho krku. Bolo mu konečne vidno ešte viac tetovaní.

Mohla som si všimnúť všetko, cez pirátsku loď na ramene, cez maličké drobnosti pokryté jedno, alebo druhé rameno a hlavne dva páry krídel, ktoré sa ukazovali spod tielka na jeho hrudi. Chcela som mu to tričko strhnúť, a nielen kvôli tomu, aby som videla jeho úžasné telo, ale pretože som chcela vidieť, ako to tetovanie krídiel končí. To si len tak nechal vytetovať krídla? Alebo tam má celého vtáka? Začervenala som sa nad svojim výberom slov, takže som sa radšej otočila späť k Ryanovi. Vôbec mi nepomáhalo, keď som na neho hľadela ako na nejaký druh anjela. Čo by kľudne mohol byť. Keby nebol taký temný.