Dark in the light

Siedma kapitola

„Určite?" opýtal sa.

„Vlastne, rada by som o tom s niekým hovorila," usmiala som sa naňho. Ten prízrak ma donútil k tomu, aby som mu prikývla na rozhovor. Nechcela som, aby bolo po jeho vôli. Aby znovu vyhral démon, ten hlas.

„Tak v tom prípade, poďte ďalej, slečna," otvoril vchodové dvere a čakal kým vojdem do jeho príbytku. Dom nebol o nič väčší ako ten náš, no vyzeral omnoho modernejšie a útulnejšie. (Asi to bolo tým, že tam nebolo cítiť zápach drog, alkoholu a cigariet.) Dokonca aj miestnosti v ňom boli situované zrkadlovo. Napriek veľkej podobnosti našich domov, bol ten jeho zvláštny. Cítila som sa tam viac ako len dobre.

Presunuli sme sa cez chodbu do obývacej izby. Bola veľká a moderná. Vyzerala ako z nejakého nóbl časopisu. Prevládalo tam mahagónové drevo a biela farba. Táto kombinácia vytvárala ilúziu luxusu – vlastne to bol luxus.

„Je to tu veľmi pekné a také útulné," rozhliadala som sa okolo seba a dávala pozor na to, aby som nezakopla o nejakú vec a nepadla tvárou na podlahu. Mala som pocit, že mi žiarili oči, pretože on sa iba usmieval a pozoroval ma ako lev svoju korisť.

„Hm, obyčajný dom," zamyslel sa a pokračoval, „nalejem vám niečo? Mám brandy, vodku, červené a biele víno a whisky," ukazovákom si prešiel po spodnej pere, s gráciou sa presunul k baru a otvoril ho. Jeho strnisko mohlo mať také dva alebo tri dni a tie jeho plné pery boli pripravené na bozkávanie. Chcela som sa ich dotknúť. Ešte žiaden chlap ma tak nepriťahoval ako on. Visela som na ňom pohľadom. Skenovala som ho od vrchu až po spodok.

„Ehm, dala by som si víno, ďakujem," pýrila som sa, akoby ma pristihol pri nejakom nemravnom čine.

„Aké? Červené, biele, suché, polosladké, sladké?" Hotový someliér.

„To je jedno. Výber nechám na vás, myslím, že sa vyznáte lepšie," odpovedala som hanblivo.

Žmurkol na mňa a otvoril fľašu červeného, suchého vína, ktoré bolo o pár rokov staršie ako ja.

„Ešte nikdy som si nepriviedol do domu ženu, ktorú nepoznám. Dokonca neviem ani vaše meno," podával mi pohár a skúmal moju tvár. Tie jeho sivé oči sa mi dívali rovno do duše. Znova som sa cítila ako v oblakoch.

„Volám sa Leah. Leah Sullivanová," hanblivo som zareagovala a vzala ponúknutý pohár.

„Ja som Noah Bradley. Teší ma," vzal mi ruku a pobozkal mi hánky prstov. Telom mi prebehol mráz a začala som sa červenať. Ten chlap nebol len krásny, ale aj džentlmen. Podlamovali sa mi kolená.

„A-aj mňa." Zasmial sa, pretože som nevedomky koktala. Úplne si uvedomoval, čo jeho výzor robí so ženami, teda aspoň so mnou.

Rukou ukázal na sedačku, usmial sa a jemne kývol hlavou – ukážková elegancia a uhladenosť. Slušne som sa posadila a odpila si z vína. Bolo lahodné a príjemne chladilo na jazyku. Noah sa posadil na gauč po mojej pravici. Chvíľu sme sa rozprávali a náš rozhovor sa začal viac uvoľňovať. Dokonca som sa aj párkrát schuti zasmiala. Rumenec mi v pravidelných intervaloch sfarboval líca.

„Viem, že je to neslušné, ale smiem sa spýtať, koľko máte rokov?" vykĺzlo mi. Ani som si neuvedomila, ako som tie slová vyslovila. To víno mi rozviazalo jazyk. Teda, dalo by sa povedať, že som sa opila.

„Som o niečo starší. Mám 28."

„Tak potom je medzi nami 9-ročný rozdiel," usmiala som sa, aby som uvoľnila toto napätie, ktoré medzi nami odrazu vzniklo.

„To máš iba 19?" naklonil sa ku mne, „myslel som si, že máš o pár rokov viac. Vyzeráš staršie, no ber to ako kompliment," usmial sa a zastrčil mi vlasy, ktoré mi padali za ucho. Automaticky som sa začala červenať a odtiahla som sa.

„Páči sa mi, keď sa červenáš. Je to milé," hlas mal hrubší, ale stále znel neodolateľne a bohémsky. Rozmaznával moje uši. Prstami mi prešiel po líci a zasmial sa.

„Čiže ti nevadí, že som taká mladá?" spýtavo som sa naňho zahľadela a nevedomky mu začala tykať. KRAVA!

„Nie, to mi teda nevadí. Len či by sa to páčilo tvojim rodičom. To, že si tu," povedal, znova mi naplnil pohár a neprestával sa usmievať. O čo mu šlo?

„Mama mi je ľahostajná rovnako, ako aj jej závislosť od drog a otec zomrel krátko po tom, čo nás opustil. Teda to tvrdí matka," zdvihla som obočie.

„Chceš o tom hovoriť, alebo to radšej necháme tak a budeme sa baviť o príjemnejších veciach?" povedal a zmyselne si olízal pery. Bola som rada, že navrhol zmenu témy.

„Nechcem ťa zaťažovať mojimi problémami, čiže by sme sa mohli rozprávať o príjemnejších veciach."

„No tak, veď sme kamaráti, nie?" chytil ma za ruku.

Čože?! Kamaráti? Ako môžeme byť kamaráti, veď sme sa práve zoznámili. Prečo chce vlastne vedieť, aké mám problémy?

Leah Silverwind