Nič lepšie už nepríde

Dvadsaťsedem

Opäť sa ocitla v klube. Všade okolo nej sa na ňu lepili spotení ľudia a drgali do nej, niekoľkokrát takmer spadla. Do nosa jej udieral pach potu a alkoholu, na to si však po pár minútach zvykla. Dievčatá naokolo bolo sporo odeté, niektoré dokonca s tričkami alebo so spodným prádlom krútili nad hlavami. Napravo vedľa nej poskakovala Lydia s jednou rukou vystretou nad hlavou a tou druhou držala Lea. Zľava do nej sem-tam udrela Nia, vedľa ktorej stál ešte Jordan. Zo začiatku sa jej ospravedlňovala, po tom to však vzdala. Musela by sa jej totiž ospravedlňovať takmer každých päť minút.

Raelyn stála v dave blízko pódia, hlavou kývala do rytmu hudby a občas aj zaspievala nejaké slová pesničky, veľa ich však nevedela. Väčšinou len sledovala štyroch kamarátov, ktorí stáli na pódiu. JJ ako zmyslov zbavený trieskal do bicí a dlhšie blonďavé vlasy mu poletovali okolo hlavy zakaždým, keď hlavou hodil dopredu alebo dozadu. Nepomohla mu ani šatka, ktorú mal vo vlasoch zamotanú. Owen, ktorý bol raz pri klávesoch a inokedy mal v rukách basgitaru bol už dávno bez trička a užíval si lačné pohľady žien, ktoré na ňom viseli odkedy si čierne tričko pretiahol cez hlavu a hodil do davu. Raelyninu pozornosť na chvíľu zaujala Aidenova retiazka, ktorá sa mu od hrude odrážala vždy, keď vyskočil. Aj keď mal neustále v ruke buď mikrofón alebo gitaru, prečesať si vlasy rukou stíhal veľmi často. Vždy keď to urobil, klubom sa ozval ešte zbesenejší ženský výskot.

Raelyn však aj tak najviac zaujal posledný, čiernovlasý člen kapely. V rukách držal červenú elektrickú gitaru a Raelyn zadržala dych takmer zakaždým, keď sa mu počas hrania napli svaly na rukách pokryté tetovaniami, od ktorých Raelyn len ťažko odtrhla pohľad. Keď sa jej do uší občas dostal jeho hlas, keď spieval aj on, telo mala priam v ohni. Očami bola takmer bez prestania prišpendlená práve na jeho tvári a sledovala, ako sa mu v očiach mihajú pocity radosti či vzrušenia, ako sa mu napínala sánka a tak mu ešte viac vynikli ostré rysy jeho tváre. Frajerské, žiarivé úsmevy rozdával na každú stranu, veľa sa ich ušlo aj jej. Bola tak ponorená do pozorovania ho, že si ani nevšimla, že Bastianove modré oči, ktoré Raelyn pripadali ako oči anjela, boli až na pár výnimiek, zabodnuté do nej. Každé jedno slovo, ktoré zaspieval, každú jednu notu, ktorú zahral venoval práve jej. Dievčaťu, o ktorej sa teraz už nebal priznať si, že mu ukradla srdce.

Keď sa koncert skočil, Raelyn sa s Lydiou, Niou, Jordanom a Leom rozlúčila ešte skôr ako sa stihli vybrať cez masu ľudí do zákulisia za chalanmi.

,,Naozaj nechceš ostať?" opýtala sa jej Lydia po šiestykrát, no ona len pokrútila hlavou. Lydia si ju znova premerala neistým pohľadom, no potom prikývla a objala ju. Venovala jej jeden smutnejší úsmev, no aj cez to že nevedela, čo stálo za Raelyninou nie veľmi dobrou náladou, nepýtala sa.

Raelyn sa s jednoduchým ahoj smerovaným k zvyšným trom kamarátom hneď po tom, ako uvidela Aidena, ktorý na nich kýval z dverí za pódiom na znak, aby prišli k nemu otočila a začala sa predierať smerom k východu. Keď sa jej konečne po niekoľkých desiatkach sekundách do pľúc dostal čerstvý vzduch, vydýchla si. Trasľavými rukami si z vrecka na koženke, ktorú si tesne pred tým ako vyšla von obliekla, vybrala krabičku cigariet a jednu z nich zapálila a potom ich naspäť vložila do vačku. Hryzúc si pery došla až k svojmu autu a vo vreckách od nohavíc začala hľadať kľúče. Ruky však mala aj napriek tomu, že nebola vonku až taká zima ľadovo studené a nedokázala nimi prestať triasť, preto sa jej veci hmatali ťažšie. Z pier sa jej drali všelijaké nadávky. Už chcela byť doma. Len chcela byť doma. Zavretá v izbe a v nej stráviť nasledujúcich päť dní vrátane toho, ktorého sa tak desila.

,,Raelyn!" do uší sa jej dostal krik jej mena, na čo sa prudko otočila. Čiernovlasý chlapec už prechádzal cez cestu smerom k nej. Ostala stáť na mieste ešte viac nervózna. Nechcela sa s ním rozprávať. Nechcela sa rozprávať s nikým.

,,Deje sa niečo?" opýtala sa ho, keď k nej konečne dobehol, no ostal mlčať.

,,To isté sa chcem opýtať ja teba." Raelyn sa zamračila a Bastian prekrútil očami.

,,Netvár sa, akoby si nechápala. Niečo sa deje. Vidím to na tebe." Raelyn sa prudko nadýchla a cigaretu, ktorá ju už začínala páliť na prstoch pustila na zem uhýbajúc pohľadom a nasledujúc padajúcu cigaretu.

,,Je to kvôli mne?" opýtal sa jej tichým, chrapľavým hlasom, na čo sa na neho rázne pozrela. Najprv nechápala, prečo si myslí, že on je príčinou jej nálady. Potom si však spomenula na noc, kedy sa nečakane zjavil pred jej dverami a potom sa ju pokúsil pobozkať. Tiež si spomenula na to, čo sa stalo potom. V hlave sa jej zjavil obraz jeho tváre, v ktorej sa rysovalo sklamanie a následne sa jej v ušiach rozľahol jeho frustrovaný povzdych. Spomenula si aj ako po tom dlhú chvíľu obaja mlčali, až kým to mučivé ticho neprerušila s vetou, že by mal odísť.

,,Nie," šepla snažiac sa potlačiť úzkos, ktorá sa drala na povrch.

,,S tebou to nemá nič spoločné." Bastianovi sa uľavilo.

,,Tak potom? Vieš, že mi môžeš veriť," ubezpečil ju. Áno, mohla mu veriť a ona to vedela. Aj tak mu však nedokázala povedať nič. Nedokázala mu povedať o tom, čo sa blížilo a ju ten fakt spaľoval zaživa znemožňujúc jej dýchať. Nedokázala mu povedať, ako skľúčene sa cíti. Nedokázala mu povedať, že sa bojí toho, čo prichádza. Nedokázala mu ani povedať, že mu verí. A jej sa sklamanie, ktoré sa mu opäť zjavilo v očiach, zarezalo do srdca. Hlboko.

,,Musím ísť," povedala, no do očí sa mu už viac nedokázala pozrieť. Otočila sa nabok a chcela urobiť krok dopredu, jeho ruka jej však zatarasila cestu. Oprel sa ňou o auto a pohľadom sa jej zabodol do tváre. Ona však naďalej pozerala pred seba a mlčala. Čakala. Tak ako Bastian. Čakal, kým niečo povie. Musí predsa niečo povedať. Nemôže vždy hovoriť len on. Keď však videl, že dnes z nej už nič nedostane, pomaly ruku spustil späť k telu. Raelyn potom rýchlo kľúčmi, ktoré si medzi tým, chvála bohu bez problémov, vytiahla z vrecka, odomkla a nasadla. Potom naštartovala a vybrala sa preč. Nezastavovala, nechcela sa na neho ani pozerať. Aj tak však nakoniec na malú chvíľu pozrela do spätného zrkadla a uvidela chlapca, ako si rukami prehrabol vlasy a následne nahnevane kopol do kameňa na zemi.

Neviem prečo, ale z nejakého dôvodu sa mi dnešná kapitola dosť páči. ://