Kráľ polovičnej krvi

XVIII

Dnešná kapitola by sa dala opísať ako dlhá, zlomová a emočne vypätá. Príjemný zážitok prajeme :)
Po Mordelainom výstupe sa Mardan s Laethiou opäť odcudzili. Podobne, ako keď ich vyrušila v spelenských jaskyniach. S tým rozdielom, že Mardan jej tentoraz nebol vďačný za prerušenie čarovnej chvíle s Laethiou. Myšlienka nato, že koná nevhodne, mu vôbec neschádzala na um. Pre neho bolo zbližovanie s princeznou také prirodzené, že to jednoducho nemohlo byť nesprávne! Neustále po nej pokukoval, aj keď nevyhľadával spoločné stretnutia. Nechával jej priestor na premýšľanie, ktoré mu sľúbila.

Laethia veru mala o čom premýšľať. Mardan jej ponúkal slobodu, po ktorej odjakživa túžila: slobodu rozhodnúť o sebe sama. Ukázal jej, ako chutí život, ako vyzerá svet za hranicami elfských ríš. Videla trpezlivosť, s akou si počkal na spriatelenie so žrebcom ikari a uvedomovala si, že s rovnakou trpezlivosťou čaká na ňu. V duchu si priala, aby sa mu naozaj splnilo všetko, čo si zaumieni: pretože to by sa splnilo prianie nielen jemu, ale aj jej.

Ak sa niekomu vyhýbala, tak to bola Mordelai. Istým spôsobom sa pred ňou hanbila, že ju načapala v súkromí s Mardanom. Zároveň sa v nej ale čosi priečilo. To čosi, čo ju naposledy priviedlo do výbuchu emócií v Lesoch Lauvalie. Zhodou náhod to bolo tiež s Mordelai. Zdalo sa, že temná princezná vedela brnknúť na najcitlivejšiu strunu. V Latehii sa ozýval nesúhlas s tým, že opäť o nej rozhoduje niekto iný, aj keď je ďaleko od cisárskeho dvora. Tentoraz ju Mordelai kárala ako malé dieťa, ba dokonca jej uštedrila facku! Nikto si nikdy nedovolil vztiahnuť ruku na dračieho elfa a táto drzá dcéra kráľa Mezzeiaha si robí, čo sa jej zachce! Ale najmä – hovorí Laethii, čo by mala a čo nemala robiť. A to dračej elfke dvíhalo žlč. Keď nemusela, s Mordelai sa nestretala a počas spoločných večerov pri ohni sa radšej vzdialila do súkromia nočného lesa.

Takouto tichou domácnosťou pokračovali aj nasledujúce týždne. Chýr o skupine polovičných, ktorí sa usadili v Dračom chrbte, sa rozniesol po celej krajine a postupne aj za jej hranice. Sem-tam sa v Južnom údolí objavila nová tvár poloelfa alebo polovičného corvida, falconida či iného miešanca zo šíreho sveta. Niektorí sa prichádzali len zo zvedavosti pozrieť na počin, ktorý spája polovičnú krv do jedného národa. Iní vstúpili do Mardanovej dediny s nádejou na nový domov a Mardan nikoho neodmietol. Zakrátko sa ich malá skupinka rozrástla na päťdesiatčlennú zbierku všetkého, čo v sebe nieslo krv dvoch a viacerých rás. Vždy, keď sa už zdalo, že dedina je tesne pred dokončením, prišiel niekto ďalší a staval sa nový dom. Lord de Firenzae, ktorý čas od času prišiel skontrolovať práce v údolí, iba neveriacky krútil hlavou nad tým, kedy sa stihli poloviční tak rozmnožiť. Ani náhodou sa však nesťažoval: čím viac polovičných, tým viac obrancov jeho panstva.

Jedného večera sa ocitol v Mardanovej osade na jeho pozvanie. Konala sa oslava nového domova, pretože drevenice, ktoré sa začali stavať ako prvé, už boli dokončené. Mordelai Mardanovi našepkala, že by bolo vhodné pozvať na oslavu aj lorda, keďže práve ten im umožnil usadiť sa na tomto mieste. A tak bol lord zrazu tam a uznanlivo chválil Mardanov ľud za kusisko dobre odvedenej práce. Kráľ polovičnej krvi ho pozval k ohňu, na ktorom sa opekala štedrá večera, a lordovi sa až v očiach zaiskrilo.

„Dobré mravy veru poznáte a ako vidím, objavili ste už aj bohatstvo okolitých lesov," skonštatoval pri pohľade na opekajúcu sa divinu.

Tí, čo večeru ulovili sa šťastne zazubili a všetci sa nedočkavo zhlukovali k ohňu.

„Áh, nádherne to vonia," oblízal sa lord, „ale aby nám správne šmakovalo, mali by sme žalúdok prečistiť." Kývol na svoj sprievod a tí doniesli niekoľko fliaš s akousi tekutinou.

Jedna z nich skončila aj v rukách Mardana. „Čo to je?" spýtal sa, keď vytiahol korok a pričuchol si k nápoju. Bol ostrý a oči mu zaliali slzy. Jakživ také nič nestretol.