Bojovný

53°

Prebral som sa do tmy. Celé moje telo okamžite zachvátila bolesť. Sykol som a chytil si rebrá, ktoré dnes dostali poriadne na frak. Snažil som sa zistiť, kde sa nachádzam. Obzeral som sa v tme, no všetko sa mi rozmazávalo. Chytil som sa za tvár a zistil som, že mám jedno oko úplne opuchnuté. Bol som strašne zmätený a nedokázal som prísť na to, ako som sa sem vlastne dostal. Nech už som kdekoľvek...

Zrazu som zahliadol digitálne hodinky na nočnom stolíku... Na mojom nočnom stolíku. Trvalo mi, kým som si uvedomil, že sa nachádzam doma. A tá bolesť celého tela mojim myšlienkam vôbec nepomáhala. Bolo to, akoby mi niekto silno stláčal mozog a ten kvôli tomu odmietal spolupracovať.

Pomaly som sa rozpamätal na zápas a aj na toho šialeného zúrivca, s ktorým som dnes mal tú česť. Chcel som sa postaviť a zistiť, či sa v byte nachádzam sám, ale bolesť v rebrách, a vlastne v celom tele, ma rýchlo presvedčila o opaku. Nedokázal som sa ani posadiť, nie to ešte postaviť. Frustrovane som sám pre seba zavrčal.

Nechcelo sa mi veriť, že by ma chalani nechali samého po tom, čo sa dnes stalo. Domes by nedovolil, aby jeho bojovník zostal sám po takomto zápase. Na to mu zarábam až príliš veľa...

Zrazu som počul zatvorenie balkónových dverí a cigaretový dym sa dostal až ku mne. Chvíľu som len nehybne ležal. Keď kroky zastali pri dverách od izby, s vypätím všetkých síl som natiahol ruku a zapol nočnú lampičku, ktorá bola pripevnená na stene.

Svetlo moje oči, alebo v tejto situácií len jedno oko prekvapilo tak, až som musel prižmúriť oči.

,,Si hore?" opýtal sa ma dôverne známy ženský hlas. Nevedel som ho hneď zaradiť, no vedel som, že ho poznám. Nerozumel som, prečo som taký zmätený a dezorientovaný. Mal som pocit, že v mojej hlave niekto neustále udiera do gongu.

Otvoril som oči a vo dverách som zbadal Ruby ako sa opiera o zárubňu.

,,Ako sa cítiš? Prinesiem ti niečo?" opýtala sa ma starostlivo, no pozerala na mňa neuveriteľne vážne.

,,Cítim sa, akoby ma prešli tri parné valce za sebou a zrovnali ma so zemou." pokúsil som sa o smiech, no moje telo mi veľmi rýchlo dalo najavo, že to nie je dobrý nápad. Ruby ma sledovala s nulovým výrazom v tvári. Celkom ma to desilo, keďže bola väčšinou dosť veselá.

,,Nečudujem sa. Máš otras mozgu a môžeš byť naozaj rád, že nemáš zlomené rebrá, ale len narazené. To radšej nehovorím o tvojej tvári a modrinách. " vyslovila a sledovala svoje ruky.

,,Ako som sa sem dostal?" opýtal som sa jej. Netušil som, čo sa dialo po tom, ako ma totálne knokautoval.

,,Doktor ťa zobral do nemocnice. Nepamätáš si to? Komunikoval si." prezrela si ma. Asi skúmala, čo ma bolí najviac.

,,Nič si nepamätám. Netuším, ako som sa sem dostal. A už vôbec nie, ako je možné, že si tu ty." nadhodil som. Pokúsil som sa o zmenu polohy, ale telo ma za to prefackalo a donútilo ma zostať tak, ako som bol.

,,Chalani sa dohadovali, kto s tebou ostane, keďže si viac bol mimo ako pri vedomí. Nevedeli, komu môžu zavolať, keďže o súkromí veľmi nerozprávaš a telefón máš zablokovaný. Ponúkla som sa, že s tebou zostanem ja. Povedala som im, že si sa o mňa náhodou staral, keď som bola chorá a chcem ti to vrátiť. Boli radi." vysvetlila mi, ale ani raz mi poriadne nepozrela do očí.

Vadí jej, že je tu? Že tu so mnou musí byť?

Každopádne sa tak tvárila.

,,Ďakujem, že si so mnou ostala ty. Ak by sa moja rodina toto dozvedela, tak by ma zajebala." chytil som ju za ruku a ona sa na mňa prvýkrát normálne pozrela.