Nič lepšie už nepríde

Tridsať

Raelyn si išla po Riderovom odchode ľahnúť. Trvalo jej snáď hodinu, kým zaspala. Myšlienkami neustále blúdila k Riderovi, Vivien a v neposlednom rade k Bastianovi. Pociťovala strach. Bála sa, či to Bastian niekomu neprezradí. Či nepôjde za Lydiou a nepovie jej, že klamala o svojej rodine. Takisto sa bála, čo si o nej teraz myslí. Že na ňu zmenil názor a už sa na ňu nebude chcieť ani len pozrieť. Že ho stratila. A pritom sa v podstate ešte nič nedozvedel.

Vec, ktorá ju vo vnútri ťažila najviac však bol nasledujúci deň. Bála sa rána. A keď nastal a ona sa zobudila ani svietiace slnko nezmenilo fakt, že pre ňu bol tento deň pochmúrny.

Bola sama. Lydia doma nebola, bola v práci a večer mala ísť k Leovi, u ktorého je v poslednej dobe častejšie ako doma. Neprekážalo jej to, hlavne dnes nie.

Raelyn sa z postele takmer nepohla. Dívala sa do stropu, potom sa otočila a pre zmenu sa pozerala do steny na ľavej strane jej izby a naopak. Postavila sa len keď išla na záchod a aj to sa bytom niesla ako duch. Strhaná tvár, kruhy po očami akoby nespala niekoľko dní, vyschnuté pery kvôli nedostatku tekutín. Nedokázala do seba dostať ani kvapku vody alebo kúsok chleba. Tak veľmi zle jej bolo. Každých tridsať minút taktiež chodila na balkón zafajčiť si. Bola oblečená v dlhom bielom tričku aj cez to, že vonku aj napriek slnku nebolo až tak teplo, ona to však neriešila. Studený vietor ju objímal z každej strany, no ona chlad necítila. Necítila nič. Len prázdnotu. A možno hnev a ľútosť. Za tú si však nadávala. To, kde sa ocitla totiž bola jej chyba.

Dva roky.

Len tieto dve slová jej dookola bežali hlavou. Okrem tých sa jej pred očami zjavovali útržky z toho dňa. Akoby to prežívala všetko znova.

Alkohol.

Mama.

Hnev.

Mama.

Bar.

Smútok

Alkohol.

Mama.

Hnev.

Alkohol.

Smútok.

Motorka.

Strom.

Tma.

Nemocnica.

Hlava jej išla vybuchnúť. Rukami si vchádzala do vlasov a zaťahovala za ne. Potom to prišlo. Prvá slza jej stiekla po tvári. Nezotierala ju. Nechala ju stiecť cez kútik úst až k brade. Keď jej dopadla na tričko a jemne ho zmáčala, plaču sa už viac nebránila. Naplno sa rozvzlykala. Slzy jej tiekli po bledej tvári, slzy, ktoré v sebe držala príliš dlho. Samé sa drali na povrch.

Prešlo niekoľko desiatok minút, kedy len sedela na zemi opretá o stenu v obývačke a plakala. Avšak po niekoľko desiatok minútach plakania sa v nej už nenašli žiadne ďalšie slzy, ktoré by mohla vyroniť. Bola slabá, ubolená, zronená. Bolela ju hlava, telo, srdce, duša. Akoby bola v ohni, ktorý ju spaľoval zaživa a ona nedokázala utiecť. Preto sa rozhodla urobiť niečo, čo už dlho nie. Znížila sa ešte viac. Bola si vedomá, že to bude ľutovať, no v tej chvíli by urobila všetko, aby otupila alebo v tomto prípade utopila bolesť, ktorú cítila.

Z jednej zo skriniek v obývačke, ktorú neotvorila už nejaký ten čas, vytiahla priesvitnú sklenenú fľašu s priezračnou tekutinou. Musela sa uchechnúť nad tým, že zhodou okolností to bola obľúbená vodka jej mamy. Predtým než ju otvorila chvíľu váhala, no o pár sekúnd jej už obsah fľaše tiekol dolu krkom. Opäť sa posadila na zem a skôr ako sa opäť napila, vyriekla do prázdna.

,,Tak na teba mami. A na moju hlúposť, ktorá mi už úplne skazila život."

Zatiaľ, čo hnedovláska sa utápala v žiali a fľaši vodky jej telefón, ktorý bol od včera nastavený na tichý režim neprestával vibrovať. Chlapec sa ju snažil skontaktovať celý deň, žiadna odpoveď sa mu nedostávala a on z toho začínal byť poriadne frustrovaný. Zavolal Lydii. Chcel od nej, aby povedala Raelyn, nech mu zdvihne telefón. Keď sa však dozvedel, že tá s Raelyn nie je, rozhodol sa pre druhú možnosť. Ísť k nej domov a porozprávať sa s ňou z očí do očí.

Keď o dvadsaťpäť minút už stál pred dverami známeho bytu pár sekúnd len postával a pochyboval, či naozaj má zaklopať. Nepochyboval o tom, či ju chce vidieť. Skôr si nebol istý, či mu nezabuchne dvere pred nosom. Keď však započul hlasný zvuk, akoby sa niečo rozbilo a následne tlmený hlas, trikrát silno zabúchal. Rázom všetko stíchlo. Po pár sekundách zabúchal znova a potom znova. Narátal do štyridsať, kým sa dvere otvorili. Pohľad sa mu naskytol na Raelyn so strapatými vlasmi, mokrými lícami a vykrčenom tričku. Pichlo ho pri srdci. Hnev, ktorý ešte pred chvíľou pociťoval, v tej chvíli pominul.

,,Raelyn," oslovil ju a ona na neho prižmúrila oči.

,,Stark. Čo tu robíš?" opýtala sa ho a jazyk sa jej plietol. Bokom sa oprela o dvere a a hlavu naklonila do strany. Bastian sa zamračil.

,,Ty si pila?" táto otázka mu prišla absurdná, vedel totiž, že ona alkohol nepila. Keď však deň dozadu zistil, že má brata, ku ktorému sa nepriznala, až také absurdné mu to už neprišlo. Raelyn sa však v okamihu, keď to povedal vzpriamila a postavila sa do bojovnej pozície.

,,Odíď, Sebastian." Dievča sa chystalo zatvoriť dvere, avšak kvôli jej spomaleným reakciám Bastian stihol prekĺznuť dnu.

,,Čo sa deje? Niečo je skurvene zle a ty mi nechceš povedať čo. Vidím, ako ťa to zožiera, kvetinka," v Bastianovi to vrelo, aj tak však hovoril nízko položeným hlasom. Predsa len Raelyn ešte nikdy opitú nezažil a preto nevedel, čo môže a čo nemôže očakávať. Raelyn ho ignorovala, obišla ho a išla hlbšie do bytu. Bastian ju nasledoval do obývačky, kde na zemi uvidel rozbitú fľašu. Sledoval Raelynín chrbát, ako ide ku skrinke, otvára ju a nakoniec z nej niečo vyťahuje.

,,Vážne?" opýtal sa jej, keď mala v ruke rovnakú fľašu vodky, akej zvyšky boli na zemi. Raelyn mykla plecami, sadla si na zem a chrbtom sa oprela o pohovku.

,,Kurva, Raelyn," zvýšil hlas, podišiel k nej a vytrhol jej ju z ruky. Ona na neho zodvihla pohľad a v jej očiach sa opäť črtali slzy. Vyzerala tak zlomene a tak zraniteľne a jemu to trhalo srdce. Pretože tak to je. Keď vidíte trpieť človeka, ktorého milujete, rve vás to na kusy.

,,Povedz mi to," šepol a jeho oči ju prosili.

,,Dva roky," prehovorila chrapľavým hlasom. Bastian sa zamračil.

,,Dnes sú to dva roky, čo som prišla o matku, ktorá si aj tak titul matky ani nezaslúžila a o pár hodín na to ako zomrela, zomrela aj časť mňa. Tá havária mi vzala aj tú poslednú vec, ktorá mi dávala dôvod žiť."