Nič lepšie už nepríde

Tridsaťjeden

Keď sa ráno alebo skôr na obed Raelyn zobudila, hlava ju bolela ako už dlho nie. Pomaly sa posadila a nohy zvesila z postele a zadívala sa cez závesy von oknom. Zalapala v spomienkach na včerajší deň a výčitky sa dovalili takmer okamžite.

Doriti, zamrmlala a rukami si zakryla tvár. V duchu si začala nadávať, aká je krava. Ako to mohla dopustiť?! Sľúbila si, že s pitím skončila. Preto sa nenávidela ešte viac. Jediná vec, ktorou sa mohla utešiť bola, že najhorší deň v roku má za sebou. Opäť prežila smrť jej mamy a v postate aj smrť samej seba, ale je to za ňou. Zosypala sa? Áno. Porušila sľub, ktorý si dala? Áno. Padla na dno? Áno. Ale je to za ňou. Prežila a žije ďalej.

,,Si hore," ozval sa za ňou hlas a ona od ľaku poskočila. Nečakala, že by v byte okrem nej bol ešte niekto iný. Nemusela sa však ani otáčať, hlas okamžite spoznala. Najprv sa ho chcela opýtať, ako sa sem dostal a čo tu robí, potom jej však myseľ opäť zaplavili spomienky na včerajšok a odpoveď na jej otázku prišla sama.

Doriti, vyriekla tentoraz nahlas. Spomenula si na to, ako mu otvorila dvere a aj na to, čo mu povedala. Spomenula mu smrť jej matky. Opäť mu prezradila niečo z jej minulosti a ona si bola istá, že to nenechá len tak. Bude sa jej na ňu pýtať. A ona nevedela čo mu povie, keď tá chvíľa príde.

,,Áno, doriti. Strieskala si sa ako pes," jeho tón hlasu nebol taký, na aký bola zvyknutá. Skôr sa podobal na tón jeho hlasu v deň, keď sa spoznali. Mrazilo ju z neho.

,,Ani sa ma nespýtaš, čo tu robím? Alebo si to snáď pamätáš? Nie som si istý, bola si totiž skurvene mimo," pokračoval. Raelyn si sťažka povzdychla. Hlava jej išla vybuchnúť a jeho hlas spôsoboval, že mala pocit, že jej niekto s kladivom búcha do spánkov.

,,Ani sa na mňa nepozrieš?" zvýšil na ňu hlas, no stále stál vo dverách a nepohol sa ani o krok. Raelyn sa pomaly postavila a chvíľu váhala, či sa má otočiť. Nechcela sa mu pozrieť do očí. Po prvé, hanbila sa. Mal pravdu, včera to prehnala. Druhá vec, ktorej sa bála bolo opovrhovanie a vyčítanie. A z jeho útočenia na ňu pochopila, že práve tieto emócie mu prúdili v tele.

So sklonenou hlavou sa otočila dozadu, smerom k nemu. Až po chvíli však zodvihla hlavu. V jeho očiach však nerozpoznala nič. Jeho svetlé modré oči teraz neboli svetlo-modré, ale takmer čierne. Husté obočie mal skrčené, mračil sa. A sánku, tú mal napnutú tak veľmi, až mu na krku vystupovali žili. Bol opretý o rám dverí a ruky mal založené na hrudi. Avšak vec, ktorá z neho sršala a prechádzala až na hnedovlásku, bol hnev. Bol nahnevaný. Veľmi.

,,Nič mi nepovieš?" opýtal sa jej, keď mlčala. Nútil sa hovoriť tvrdo. Áno, cítil hnev. Na druhú stranu však cítil ľútosť. Raelyn vyzerala strašne, snáď ešte horšie ako včera. Pripomínala mu mŕtvolu, ktorá vyšla z hrobu, za čo si v duchu vrazil. Mal chuť ju vziať do náručia a nepustiť. Pozliepať ju naspäť dohromady, kúsok po kúsku. Ale nemohol to spraviť. Chápal, ako ju všetko bolí. Ale on na tom bol rovnako. Kvôli nej. Kvôli jej klamstvám a tajomstvám.

,,Nemám čo," šepla. Bastian sa na ňu najprv pár sekúnd pozeral, uisťoval sa, či to myslí vážne. V tvári sa mu prehnalo niekoľko emócii. Potom k nej urobil niekoľko rýchlych, dlhých krokov a rukou zodvihol do vzduchu ukazujúc na ňu prstom.

,,Ty-" zasekol sa. Raelyn nevedela, čo chcel povedať, ani nad tým nepremýšľala. Bastian niekoľkokrát nasucho otvoril a zatvoril ústa, nebol si istý, či chce vysloviť to, na čo myslel. Raelyn mala dohora naklonenú hlavu, aby sa mu mohla pozerať do tváre. Bol vysoký. Veľmi vysoký.

Bastian od nej na chvíľu odtrhol pohľad a vzápätí na to si oboma rukami vošiel do vlasov. Potom sa na ňu znova zadíval a s hlasnou nadávkou vychádzajúcou z jeho úst sa vybral von z jej spálne. Raelyn ho takmer hneď, hoci vyvedená z miery jeho náhlym odchodom, nasledovala. Našla ho v predsieni obúvať si topánky.

,,Kam ideš?" opýtala sa ho, nervózne sa hrajúc s lemom trička.

,,Čo myslíš?" odpovedal jej otázkou. Raelyn sa zhlboka nadýchla. Stále poriadne nechápala, o čo presne mu týmto celým išlo.

,,Môžeš mi povedať prečo si, dočerta, taký naštvaný?" zvýšila hlas. Už ju nebavilo ako sa s ňou rozpráva. Akoby bola malé dieťa, ktoré urobilo niečo zlé. Bastian sa prudko vystrel a dvomi krokmi sa dostal blízko k nej.

,,A aký mám byť podľa teba?" skríkol, až ňou myklo. Bastian zovrel dlane v päste a jednou udrel do steny na pravej strane. Raelynin dych sa zrýchlil, nedala na sebe však nič poznať a aj keď sa zľakla, nepohla sa ani o centimeter.

,,Povedal som ti všetko. O mne, mojej rodine a myslel som si, že sme si blízki," rozhadzoval rukami. Raelyn čakala na to, kedy jednou z nich opäť udrie do steny alebo horšie, do nej.

,,A ja som ti povedala o tej nehode." Bastian sa absurdne zasmial.

,,A na to všetko, čo si mi povedala predtým? Na to všetko, čo ako teraz zisťujem, sú klamstvá, na to si zabudla? Kurva tvoja matka nežije v žiadnom posratom Anglicku, ale je mŕtva!"

,,Akoby som o tom nevedela!" skočila mu do reči skôr ako stihol pokračovať. Bastian stíchol, prekvapil ho jej krik. Áno, teraz už kričala aj ona. Ostali potichu dívajúc sa na seba. Obaja nahlas dýchali, adrenalín im koloval žilami. Raelyn sa snažila pôsobiť rovnako pevne ako on, bola však príliš slabá.

,,Povedz mi pravdu," riekol už pokojným hlasom.

,,Prosím," dodal. Raelyn to zarazilo. Prosil ju, aby k nemu bola úprimná. On ju naozaj prosil, pretože ju nechcel stratiť. Tušil, že ak ho teraz nechá odísť bez toho, aby mu povedala, čo to všetko má znamenať, počúvať to potom bude oveľa ťažšie.

Ona však mlčala a Bastian pochopil, že mu nič nepovie. Sklamane pokrútil hlavou.

,,Si len obyčajná klamárka," povedal a teplý vzduch jej vydýchol do tváre.

,,Neklamala som ti," pošepkala. Už ďalej nebola schopná držať si pevný hlas. Vo vnútri sa zasa pomaly lámala.

,,Ale áno, klamala. Ale hovor tomu kľudne aj zatajovanie pravdy. Nazývaj si to, ako chceš. Ale pokiaľ sa nerozhodneš povedať mi pravdu, byť ku mne úprimná a odhaliť mi tvoju pravú tvár," odmlčal sa. Zohol sa a zaviazal si šnúrky na jednej z topánok. Raelyn ho potichu pozorovala, až kým sa znova nenarovnal.

,,Nechcem s tebou mať nič spoločné." Následne sa otočil a z vešiaka si zložil bundu, ktorú si obliekol. Potom podišiel k dverám, otvoril ich a Raelyn si myslela, že ich za sebou zatvorí bez jediného slova. Prekvapilo ju, keď ich tesne pred zatvorením znova otvoril. Pohľadom sa jej však uhýbal, díval sa do zeme.

,,Človek nakoniec možno ešte zistí že osoba, do ktorej sa zamiloval, vlastne ani neexistuje," povedal a až potom zodvihol pohľad smerom k jej očiam.

,,Dúfam, že to tak nebude."