Throughout Slytherin Pride [HP FF]

5 | Všade samí humusáci

Cesta sa sotva začala a mne už sa cnelo. Tiene Londýna sa každým zapískaním vlaku vzdialili o čosi viac a mne sa zakaždým zdalo, akoby zo mňa ktosi vytrhol kúsok duše. Na druhú stranu, čo minulosť pohltila, to zvedavosť z neznámeho vyplnila mojou nedočkavosťou. Tešila som sa z prívesku, ktorý sa mi hojdal na krku a z myšlienky, že čím skôr sa na Rokfort dostanem, tým skôr budem môcť pátrať po každej novej informácii o mojom otcovi. Tešila som sa na mladých, nádejných čarojdeníkov, ktorí so mnou strávia prvý ročník štúdia, na predmety, o ktorých som donedávna ani nemala možnosť čokoľvek započuť. Čím ďalej som bola od svojho domova, tým väčšmi som sa nevedela dočkať miesta, ktoré ma začlení do spoločnosti čarodejníkov - Rokfortu.

,,Stále ten samý scenár. A vraj že škola pre čarodejníkov... Každý druhý v tomto prekliatom vlaku je humusák. Hovorím vám, keby bol riaditeľom môj otec, tak-"

Dvere môjho kupé sa otvorili a s nepríjemným zaškrípaním buchli do rámu, ktoré ich držali na mieste. To upútalo môj pohľad i moju pozornosť.

,,Aha, toto tu je scela voľné." Vo dverách stáli štyria študenti, no hlas od nich prichádzal len jeden. Dvaja chlapci stáli v pätách svojho hovorcu, ich tváre boli nepekne pokryvené a rapavé z hormónov, ktoré v období puberty neboli ničím nezvyčajné. Úplne vzadu sa skrývalo nižšie dievča s vlasmi po plecia a výrazom tak arogantným, že urážal už len samotnou existenciou. Čo však pútalo moju pozornosť najviac, bol striebrovlasý chlapec na ich čele. Bledá pleť, ostro rysovaná tvár, oči sivé ako obloha po búrke a vlasy svetlé ako lupene bielych ruží. Vedela som, kto zavítal do môjho kupé. Jeho otec ten samý rok vydal recenziu na Weasel's wands ako na obchod, ktorý starému Ollivanderovi nesiaha ani po členky. Ešte dnes si pamätám Syranovu tvár červenú od hnevu a na jeho prudkú gestikuláciu, div, že ňou nezramoval celú policu prútikov. Jediná myšlienka na jeho meno ma prinútila skrčiť podozieravo obočie. Malfoy.

,,Niekto ma tu nepochopil... Povedal som, že je tu voľné, či nie?" Jeho otázka premenila miestnu atmosféru v hustý kúdol mazľavej hmoty, ktorá prinútila dve moje spolusediace vstať a uvoľniť tak miesto pre Malfoyovu družinu. Jediný, kto zostal sedieť na mieste, bolo dievča s blonďavými vlasmi s ružovým ombré, no a potom ja, nechápavo hľadiac na chlapca, čo ma chcel vyhostiť z vlastného miesta. Mlčať som zostala však sama.

,,Myslím, že je tu scela očividne obsadené," odpovedala mu pokojným hlasom, nebolo nutné ho zvyšovať. Pohľad chlapca so striebornými vlasmi sa stretol s tým jej a nechýbal mu ani nádych horkosti a vzdorovitého iskrenia. Nepáčilo sa mu, že sme sa neunúvali ani vstať.

,,Pozrime sa," na chlapcovej tvári sa roztiahol satirický úškrn, ,,prvý vagón a už sme narazili na odporcov. Uvidíme, ako dlho im to vydrží."

Zahryzla som si do pery. Skvelé. Prvý ročník, prvá šanca na spoznanie svojich rovesníkov, na začiatky nových priateľstiev, a práve ja narazím na individum so sklonmi k šikane. Že ma to neprekvapuje...