Trpasličie dedičstvo

11.

     Overilo sa našťastie, že lúka nie je zaplnená nijakými zlými tvormi a ani divou zverou, jediné, čo v jej tráve blúdilo bol hmyz a zopár laní, ktoré sa ukrývali pred pečúcim slnkom.
     ,,Všetko je v poriadku, môžeme pokojne prejsť cez lúku. Neschádzajte však z cesty," zdôraznila Arachne a venovala mrzutým trpaslíkom vľúdny úsmev.
     ,,Prečo si si taká istá?" spýtal sa Heznak, ktorý nechápal, ako môže vedieť, či v tej vysokej tráve niečo je alebo nie je.
     ,,Použila som dračí zrak," povedala natešene a na lícach sa jej objavili maličké jamky. Jej srdce naplnila radosť z toho, že je jej dračica nažive. Mala pocit, akoby sa jej zlomené srdce opäť spojilo do jedného celku.
     Heznak sa uškrnul a pokrútil hlavou: ,,No jasné, zabudol som na to, že máš dračicu. Som rád, že je z toho najhoršieho von." Poberali sa teda lúkou, pričom sa im zdalo, akoby sa vôbec nepohli z miesta. Celá cesta cez ňu im prišla na vlas rovnaká a nebyť viditeľnej cestičky, nemali by ani tušenia, ktorou stranou a akým smerom vôbec ísť.

     ,,Mám hrozný hlad," hundral Dupin, ktorému tak zaškvŕkalo v bruchu, akoby tam mal niekto hudobné vystúpenie. Heznak sa až otočil za seba, lebo sa mu zazdalo, že hrmí. 
     ,,Neskončíme na dnes?" navrhol Pufin, ktorý už od hladu ani nevidel pred seba. Ostatní trpaslíci len mrmlali popod nosy a prikyvovali. Nemali ani raňajky, ani svačinku a s prázdnym bruchom sa ťažko putuje, obzvlášť tak ďaleko.
     ,,Ešte kilometer. Dôjdeme ku zrúcanine starého hradu, v ktorom kedysi žil trpasličí kráľ Malon, o ktorom mi Damiana rozprávala, že odmietal poslúchať dávneho kráľa Alfrida a rozhodol sa oddeliť od trpasličej hory. Vládol sám sebe a zopár chudobným mužom, ktorí chodili pracovať neďaleko tohto hradu."
     Heznak prskol: ,,No samozrejme, žil si v tej špine ako šaško. Otec mi o ňom raz rozprával, keď som nemohol spať kvôli silnej búrke. Tá zrúcanina sa volá Malonin, ešte ju ten šialenec aj pomenoval podľa seba."
     Arachne sa hlasno zasmiala. Vážne jej rozčúlený Heznak prišiel nesmierne vtipný. Možno sa cítil drsne a prísne, ale jeho výraz tváre a to neustále trepanie rukami pôsobilo naozaj úsmevne.
     
     A tak sa trpaslíci spolu s čarodejnicou plazili z posledných síl k zrúcanine starého Maloninu, ktorý bol od nich približne kilometer. Slnko pražilo ešte viac a samotnej Arachne po čele stekal pot, ktorý sa i vzápätí na tom suchu vysušil. Zatiaľ čo oni mali hlad, Arachne mala obrovské sucho v ústach a jazyk sa jej lepil o podnebie. 

     Prešla hodina a v diali ich už vítala zrúcanina, ku ktorej sa tak krvopotne snažili dostať. Keď zbadali Malonin, pokojne si vydýchli a zotreli si pot z čiel a z fúzov. ,,Durinn a Mótsognir nech ma podržia, no konečne," vyprskol Idur a veselo sa zasmial. Nebol jediný, kto sa radoval. Pomalým, no za to veselým krokom sa vybrali k Maloninu, ktorý už napohľad pôsobil veľmi opustene a schátrane. 

     ,,Uložte si niekde zbrane a veci na jedno miesto, ja sa postarám o jedlo," usmiala sa čarodejnica a trpaslíkom sa zaligotali oči, pretože vedeli, že sa im Arachne chystá pričarovať nejaké dobrôtky. Len sa tak za nimi zaprášilo a už aj zhadzovali zbrane a batohy.
     ,,Ďakujem ti za nich," pristúpil k nej Heznak a v jeho hlase bolo počuť veľkú vďaku a pokoru. Nebolo šance, aby to prehliadla alebo nezachytila a potešilo ju to, pretože dostať uznanie od toho najtvrdohlavejšieho trpaslíka, akého poznala, to bola naozajstná česť.
     ,,Pre vás by som si aj ruku urezala, keby iného jedla nebolo," zasmiala sa a zatriasla rukou pred kráľovými očami, ktoré ju pozorovali ako očarované.
     ,,To nebude nutné," odkašľal si Heznak a zhodil si z chrbta svoju sekeru. ,,S čím ti mám pomôcť? Narúbať drevo? Zostaviť pahrebu?" 
     Arachne šla oči vyočiť. Ešte nevidela kráľa, ktorý by robil bežné práce a najmä, keď mal poruke svojich poddaných. 
     ,,Nemáš na také činnosti iných ľudí?" spýtala sa uštipačne.
     ,,Možno som kráľ, ale existenčne sme si rovnocenní. Navyše, ruky mi neodpadnú, keď ich trošku ponamáham, no nie?" 
      Arachne mu skromne prikývla a povedala mu, aby šiel nájsť nejaké drevo, ktoré by v noci mohlo dobre horieť. Nebude ho ani musieť rúbať, stačí, ak nájde zopár suchých haluzí. Heznak si zložil korunu z hlavy, aby mu neprekážala pri zohýnaní  a položil ju na malú skalu kúsok od vchodu do hradu. Len čo Arachne žmurkla, Heznaka nebolo.

      ,,No a vy, aby ste mi tu náhodou od nudy nezahynuli, nájdite skaly, z ktorých si urobíme pahrebu," prikázala ostatným trpaslíkom, ktorí ju veľmi neochotne poslúchli. Kým hľadali, rozprestrela svoj levanduľový plášť na zem, kde bolo najmenej špiny a kľakla si. Vystrela ruky nad jeho fialovú látku a pomocou čarovných slovíčok pričarovala také dobroty, o ktorým sa trpaslíkom ani nesnívalo. V strede plášťa bol veľký sud piva, každý mal svoj pohár a v ňom sviežu vodu, ktorá sa od čistoty ligotalo svetlo čoskoro zapadajúceho slnka. Okolo suda boli rôzne obložené taniere so šunkou, mäsom, zeleninou a syrmi troch druhov. A ako čerešnička na torte nesmel chýbať jablkový koláč, ktorý rozvoniaval okolím. Tešila sa na ich reakciu, hádala, že budú radosťou celí bez seba.

     Kým boli všetci preč, Arachne sa utápala v tom hrobovom tichu, ktoré tam bolo. V zrúcanine okrem pár myší nebolo vôbec nič, čo by prejavovalo čo i najmenší znak života. Čakala teda pokojne opretá o jej múry a hľadela pred seba s nádejou, že sa vráti aspoň Heznak, no trpaslíkom šlo hľadanie zjavne tak pomaly ako slimákovi beh. Zatvárali sa jej oči, no zakaždým ich opäť otvorila a hovorila si, že nesmie zaspať. Od únavy videla dvojmo a jej duša jej dávala veľmi silné nutkanie k tomu, aby si šla čo len na pár minút zdriemnuť. Otočila hlavu nabok smerom ku skale, kde bola položená Heznakova koruna. Oči jej klipkali a súťažili s ňou. Zdalo sa, že to už vyhrajú, keď zrazu zbadala neznámu ruku, ktorá sa z pootvorených dverí naťahovala ku kráľovej korune. Strhla sa a pretrela si oči, či vidí dobre. A veru, videla až moc dobre. Neznáma ruka sa snažila ukradnúť Heznakov klenot, ktorý vždy hrdo nosieval na svojej kučeravej hlave.

      ,,Hej, vyjdi von!" skríkla čarodejnica a vstala zo zeme. Očakávala, že sa zlodej vyľaká a zo zúfalstva vyjde na jej oči, no namiesto toho zbadala, ako ruka uchmatla korunu a vtiahla ju k sebe do zrúcaniny, na čo sa hneď zabuchli dvere.