Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: V

Dnes sa vydávame na cestu s Mardanom, Mordelai a Auren. Musia včas upozorniť cisárovnú na štvanicu, ktorú rozohral cisár. Zdanlivo pokojná cesta však ukrýva nebezpečenstvo...

Na druhý deň za svitania opustila Južné údolie trojica jazdcov. Mordelai na čiernom jednorožcovi, Mardan na bielom ikari a Auren na lauvalskej levici. Althair ich dlho vyprevádzal pohľadom. Mrzelo ho, že nemôže ísť s nimi. Na druhej strane však bol otcovi vďačný za prejavenú dôveru, že mu zveril zodpovednosť za celé údolie a národ polovičných.
Keď trojica zmizla v lese, Korven ho priateľsky pobúchal po pleci a utiahol si z neho: „No čo, šéfko, čo nariadiš ako prvé?“
Althair s kamennou vážnosťou predniesol: „Deň ticha.“ Veľavravne dvihol varovný prst a doložil: „Ak ho porušíš, budeš musieť ošklbať, upiecť a zjesť vranu.“
Korven pokrčil nos a odtiahol sa od kamaráta s trucovitou poznámkou: „Nato, jaký si nudný, vieš byť až prekvapivo odporný.“ Síce vedel, že Althair si ho iba doberá, z jeho vážneho výrazu mal pocit, že by to rád myslel naozaj.
Trojica jazdcov napredovala pomaly. Nechávali za sebou v snehu hlboké stopy. Beloba zimnej pokrývky ich bodala do očí, lebo slnko sa od nej ostro odrážalo.
„Mohli sme jej poslať správu,“ dumal nahlas Mardan. Stále sa mu nechcelo ísť na cisársky dvor a tak sa chytal akejkoľvek možnosti zrušiť cestu, na ktorú nastúpil.
Mordelai každý jeho pokus o zmarenie cesty vyvrátila. „Dobre vieš, že jej listy sú kontrolované. Správa od nás by skončila v ohni skôr, než by sa k cisárovnej vôbec dostala. Máme jedinú možnosť, ako zaistiť, že budeme vypočutí – navštíviť ju osobne.“
„Naozaj si myslíš, že nám to vyjde?“ vložila sa do toho Auren. Vnútorne ju zožierala neistota. Bála sa vrátiť na dvor, z ktorého ušla. Bála sa obviniť cisára z tak závažnej záležitosti. Bála sa dokonca pozrieť do očí veliteľovi lauvalských jazdcov, ktorý ju už určite považuje za zbeha.
„Samozrejme,“ prikývla temná princezná sebavedomo. „Cisárovná má pre národ polovičných pochopenie. Keď jej vysvetlíme, v akej situácii sme sa ocitli, tak nám povie, čo robiť. A hlavne zakročí proti cisárovi.“
Ozvalo sa ťažké vzdychnutie prichádzajúce od Mardana. Obe naňho pozreli. Vyzeral ako kôpka nešťastia zhrbená na chrbte divokého koňa.
To už Mordelai dopálilo a štekla naňho: „Kedy sa prestaneš tváriť ako trpiteľ sveta? Ideš na cisársky dvor, nie na popravu!“
„Aký je v tom rozdiel?“ oponoval jej. „Som vyhnancom z elfských ríš a chystám sa napochodovať priamo do cisárskeho mesta. Žadoniť o pomoc u Laethie…“ Zdalo sa, že vysloviť jej meno mu pôsobí ťažkosti, lebo aj tentoraz sa mu zatriasol hlas.
„No hlavne nezhoršuj našu situáciu tým, že ju budeš volať menom, až tam budeme. Už nie ste priatelia, je tvojou cisárovnou. Musíš ju patrične oslovovať. S úctou.“
„A Halatir je môj cisár. Ešte mi povedz, aby som s úctou oslovoval i jeho a rovno to otočím naspäť do dediny.“
„Bohovia nám pomáhajte!“ zaúpela Mordelai. „Tento tvrdohlavý peň nás privedie do ešte väčších problémov.“ Krútiac hlavou popchla svojho jednorožca do rýchlejšieho cvalu, aby predbehla Mardana, lebo jeho lamentovanie už nemohla počúvať. I tak mu ale neušla, lebo jeho neochota sa na ňu prenášala skrze krvné puto.
Nasledujúca cesta sa už niesla v tichosti. Nik nemal chuť sa ďalej vŕtať v dôvode ich návštevy cisárskeho dvora a tak sa výskanie vetra s vŕzganím snehu stali jedinými zvukmi, ktoré trojicu jazdcov dlhú dobu sprevádzali. Teda aspoň to si mysleli.
Bystré oči dvanástich prenasledovateľov sa im zabodávali do chrbtov a vyčkávali na najvhodnejší okamih. Napokon zaútočili. Nebyť perfektného postrehu bieleho ikari, zaiste by Mardana trafil šíp. Vzopätím na zadné a zaerdžaním dal jasne najavo, že sa niečo deje. Levica a jednorožec zbystrili tiež a pritakali svojmu štvornohému bratovi.
Jeden šíp, ktorý mal skoliť kráľa polovičných, sa duto zabodol do kôry stromu, no salva jeho drevených druhov sa ukázala vzápätí. Prichádzali odvšadiaľ, bolo temer nemožné sa im všetkým vyhnúť. Teda aspoň pre jednu osobu. Kebyže je Mardan sám, určite by už ležal v kaluži svojej krvi. No pohotová reakcia Mordelai a Auren mu poskytla dosť času, aby vytiahol meč i on a obránil sa pred hrotmi šípov.
Trojica sa okamžite rozbehla vpred. Snažili sa nájsť schopné miesto, odkiaľ budú mať čas na obranu, prípadne útok. Lež trvalo to dlhšie, než priloženie nových šípov na tetivu luku a tieto chladné beštie už našli svoj cieľ. Úplne ignorovali dvojicu žien, boli mierené iba na previnilca a bolestivo sa mu šuchli o stehno, rameno, dokonca sa zabodli i do chrbta.
Mardan zalapal po dychu a div nezletel zo svojho ikari, Mordelai jeho pohyb verne skopírovala, i keď v menšej náhlivosti.
„To sú oni,“ zastonala Auren vyľakane a očami sa v bezútešnej bielobe snažila nájsť akékoľvek miesto, z ktorého by mohli opätovať útok. Ani stromov nebolo dostatok, žeby sa za ne mohli schovať. Smrť prichádzala skutočne zo všetkých strán.
Sneh odlietaval od kopýt ikari, keď sa Mardan hnal lesom ako štvaná zver. Z lovca sa stala lovená trofej. Šípy v ranách sa mu hýbali s každým pohybom žrebca a tak mu každý okamih prehlboval bolesť. I tak si ale ponechal dostatok triezveho úsudku nato, aby sa obzeral po svojich spoločníčkach. Obidve sa uhýnali šípom rovnako ako on, kľučkovali pomedzi zasnežený porast a neraz si takmer navzájom skrížili cestu.
Vtom jeden šíp našiel svoj cieľ v stehne Mardanovho žrebca a ten sa opäť vzopäl na zadné, vydávajúc hlasný zvuk, ktorý bol zmesou konského erdžania a levieho revu. Nebol to dva razy príjemný zvuk a zdalo sa, že aj útočníkov šokoval, lebo na krátky okamih prestali lietať šípy.
No len preto, aby vzápätí priletel ďalší tucet smrtiacich paprčí.
Ikari vyhadzoval zadkom do vzduchu, ako keby tým mohol zhodiť šíp zo svojho tela. Čo však zhodil, nebol šíp, ale Mardan. Ani sa nenazdal a sa už sa váľal v snehu, ktorý rýchlo pokropila jeho krv. Netušil, čo robiť skôr: či upokojiť žrebca, vytiahnuť mu šíp zo stehna, zalomiť šípy vo svojich ranách alebo sa zahrabať pod sneh, aby ho útočníci nevideli. Nehovoriac o tom, že Auren s Mordelai celkom stratil z dohľadu.
Chaos, ktorý ho takmer stál život, ukončilo dunenie. Sprvu iba vzdialené, no rýchlo sa približovalo a silnelo. Zem sa chvela, zo stromov opadával sneh. Salvy šípov utíchli, zaiste aj čističi zaznamenali blížiacu sa pohromu.
Mardana až stislo pri pomyslení, že takto duní lavína, keď sa rúti dolu horou. Lavína to však nebola, hoci to, čo sa z lesa vyrútilo, malo jej rýchlosť i silu.
Splašené stádo ikari, žrebce i kobyly, nasledujúce zúfalé volanie svojho zraneného vodcu. Biely ikari stál nad Mardanom, chrániac ho pred svojim stádom, a ostatné divoké kone sa zatiaľ prehnali vôkol nich.
Aby toho nebolo málo, tak čističi sa prebudili – zaiste si našli bezpečné stanoviská, kde ich ikari neudupú – a šípy znovu svišťali popri kráľovi polovičnej krvi a jeho bielom žrebcovi. Nejeden zranil divoké kone a nejedného dokonca skolil. Mardan cez to všetko odstránil šíp, ktorý plašil jeho beláka, a potom klesol na koleno. Zasiahla ho ďalšia predĺžená ruka smrti. Pred očami sa mu na okamih zotmelo a v ústach pocítil pachuť krvi.  Svet sa spomalil a hukot útoku doznieval už iba zdiaľky.
„Mardan!“ kričali na neho hlasy dvoch žien a on akoby v spomalenom zábere videl blonďavú Auren tasiť štít, ktorý ho ochránil pred ďalšími hrotmi šípov. Mordelai mu z druhej strany lúskala prstami pred tvárou a ťahala ho na nohy. Ikari skákal na zadné a rád by sa rozutekal, no poctivo vydržal pri svojom priateľovi.
Rozptýlenie divokým stádom pomohlo, ale neodvrátilo to, čo malo prísť. Slučka smrti sa sťahovala okolo krku kráľa polovičnej krvi, ba čo viac, dusila i poloelfky s ním. Ani čoby mračno sa privalila ďalšia salva šípov a hlasito sa odrážala od štítu, no predsa hladné zbrane našli ciele a už nedbali, či je to koža kráľa alebo nie.
Všetkým trom preblyslo mysľou: „My tu určite zomrieme!“ No krútenie hlavy a zaháňanie skazonosnej myšlienky ich donútilo vydržať. Vydržať jednostranný útok a odolať volaniu smrtky. Beztak im zúfalstvo naplnilo cievy a beznádej ochabovala údy. Dokonca i rázna Mordelai bola v koncoch.
V kriku bezmocnosti to skoro ani nebolo počuť a predsa sa Auren obzrela ponad plece a v tieňoch lesa zazrela jazdcov. Sprvu ju premkol strach. Ak na nich zaútočia od chrbta, je to ich koniec. Avšak nebol. Niekoľko párov kopýt sa prehnalo pred trojicu zúbožencov a odpovedalo rovnakou slavou šípov.
Medzi čističmi a polovičnými nastal vyrovaný súboj lukostreľby, no iba dovtedy, kým vodca nestiahol kapucňu. Jeho červená štica vlasov sa stala posledným šípom, ktorý ukončil tento útok. Čističi sa v okamihu stiahli a ani lovci na ikari ich nestihli svojou muškou popraviť za odvahu zaútočiť na ich kráľa a ešte k tomu v ich lesoch!
„Tvoj zamračený ksicht odplašil aj ich,“ zhodnotil situáciu Korven, sediaci na ikari vedľa Althaira.
Ten sa na neho pozrel rovnako prísne ako na utekajúcich útočníkov a potom zoskočil zo sedla, obracajúc sa ku doráňanej trojici. Z už aj tak bledej tváre sa mu vytratila všetka farba, keď uvidel zúboženého otca, Mordelai i Auren.
„Otec!“ Zohol sa k nemu a Mardan mu s námahou odpovedal:
„Skvelá…práca…synak.“ Len vďaka Mordelainým štipancom do ramien odolával mdlobám. Do úst mu naliala akúsi tekutinu, ktorá chutila tak horko, že ju takmer celú vypľul, no aspoň ho to prinútilo udržať sa pri vedomí.
„Otec pôjde so mnou, Korven vezme teba,“ povedal temnej princeznej, ktorá trpela o to viac, že okrem vlastnej bolesti cítila i Mardanovu. Potom sa opýtal Auren: „Môžeš jazdiť?“
Blondínka prikývla. Spoločnými silami pomohli Mordelai ku Korvenovi a tá sa chytila mladého muža okolo pása. Potom vyložili Mardana na Althairovho ikari, on si sadol za neho, aby otca istil. Auren nasadla na levicu a ostatní južanskí lovci vzali za uzdy jednorožca i bieleho ikari. Horda polovičných sa vrátila do Južného údolia.

...a tak cesta za cisárovnou stroskotala hneď na začiatku. Je ťažké dostať sa na cisársky dvor, keď na Mardana číhajú Halatirovi stúpenci. Z pohľadu cisárových čističov sa však situácia tiež zamotala - ako? Uvidíte v nasledujúcej časti.