Bojovný

55°

S Ruby sme našu hádku rýchlo zažehnali v posteli. Ostala u mňa nakoniec spať ešte aj v ten deň a ja som sa nesťažoval. Odišla hneď ráno a o ôsmej večer mi na dvere zvonil Ryan.

,,Ty už si späť?" opýtal som sa prekvapene bez pozdravu. Už som ho vôbec nečakal.

,,Ahoj, Ryan. Ako sa máš? Ja žijem, ale mal som na mále. Ďakujem za opýtanie." zaškeril sa Ryan a podal mi ruku. Potriasol som mu ňou a pustil ho dnu.

,,Prepáč, len som ťa tu už dnes nečakal." pousmial som sa a zaviedol som ho do obývačky. Doniesol som nám dve fľaškové pivá a sadol si na gauč.

,,Prišiel som asi pred tromi hodinami. Bol som doma, u Ruby a potom som si povedal, že ťa pôjdem na chvíľku kuknúť." usmial sa a už znel lepšie ako cez telefón.

,,A ako si dopadol?" nedal som si pokoj s touto otázkou.

,,Dalo sa. Povedzme, že to nebol zábavný výlet, ale prežil som to, čo som musel. Ale teraz mi ty povedz o tom chlapovi. Niečo mi Ruby spomínala, ale bol som hlavou inde." priznal sa mi.

,,Odišla od neho jeho tehotná žena, ktorú mlátil a aj jeho tréner nevedel, či ho pustiť na zápas, pretože začal byť voči všetkým veľmi agresívny. A, v skratke, ja som si to odniesol."

,,Kokot! Takíto chlapi by nemali dýchať taký istý vzduch ako my." zavrčal nahnevane.

,,Mám rovnaký názor ako ty. Ale radšej nech si to vybije na mne, než na tehotnej žene, ktorá sa pred jeho zúrivosťou nemá ako brániť." povedal som mu a štrngli sme si sklenenými fľaškami od piva.

,,Postarám sa o to, aby si už nikdy nezaboxoval. Takých kokotov naozaj v hale nepotrebujeme. Ale ty hádam nechceš skončiť kvôli tomuto incidentu, však?" pozrel na mňa s otáznikmi v očiach.

,,Nie, to ma ani nenapadlo. Ale momentálne ma všetko bolí a nechcem už zažiť nič podobné." zasmial som sa a odpil si z piva.

,,Som rád, bola by ťa škoda. Ruby hovorila, že si to zvládal v pohode. Inak, nevedel som, že si sa o ňu staral, keď bola chorá. Ďakujem ti za to. Väčšinou si nenechá pomôcť." mykol ramenami a ja som zacítil malý tŕň žiarlivosti. Snažil som sa ho však ignorovať. Ryan je dobrý človek a ak nejde o Ruby, nemám proti nemu absolútne nič. Vždy mi práveže prišiel ako správny a dobrý chlap.

,,Nemáš mi za čo ďakovať. Bola to náhoda, niesol som jej zabudnutý sveter s dokladmi a našiel ju chorú. Nemohol som ju tam v takom stave nechať. Nedal som jej veľmi šancu protestovať." zasmial som sa a chytil si rebrá, pretože po dnešku a včerajšku už poriadne protestovali. Potreboval som dlhý a kvalitný spánok.

,,Odkedy sa vlastne vy dvaja poznáte?" opýtal som sa rýchlo. Možno mi druhá strana mince povie niečo nové a zaujímavé.

,,Poznám ju, odkedy mám spomienky." sám pre seba sa usmial. Presne tieto záhadné úsmevy ma na nich tak strašne srali. Museli mať poriadne dlhú históriu.

,,A ako ste sa spoznali? Ani chalani z haly o tom nič nevedia." skúsil som šťastie, no Ryanov pohľad mi okamžite dal vedieť, že z neho nič nedostanem.

,,Toto ti nemôžem povedať. To je len medzi mnou a Ruby."

,,Dobre, radšej zmeňme tému. Čo si bol riešiť? Bol si niekde za rodičmi alebo tak?" opýtal som sa a on pokýval záporne hlavou.

,,Moji rodičia nežijú už dlhé roky." prehovoril bez emócií a odpil si z piva.

,,Prepáč, to som nevedel."

,,Nemal si ako. Dobre, rád som ťa videl, ale mal by som už ísť. Bola to dlhá cesta a zajtra musím ísť do haly postarať sa, aby si ten chlap už nikdy nezaboxoval." usmial sa, dopil pivo a pomaly sa pozbieral. Vyprevadil som ho a zabuchol za ním dvere. Už som viac nevládal a musel som sa hodiť do postele. Boli to náročné dni a spánok je jeden z najlepších liekov pre moje zlámané telo.