Nič lepšie už nepríde

Tridsaťpäť

Svet akoby sa v tom momente zastavil. Nebolo to ani desať sekúnd, no pre Raelyn to bolo ako hodiny. Stála na mieste neschopná sa takmer ani nadýchnuť, zízajúc na Bastiana, ktorý taktiež nevedel, čo robiť. Nečakal to. Myslel si, že už ho nič nedokáže prekvapiť. Avšak opak bol pravdou. Zasa mu zabodla nôž do chrbta. Ďalšia vec, v ktorej mu klamala. Znova mu puklo srdce. A ona to vedela. Prisahala by, že počula zvuk jeho lámajúceho sa srdca. Prinútila sa to však vytesniť z hlavy.

Nevedela, čo povedať. Tak veľmi všetko pokazila. Mala sa ozvať, mala ho začať prosiť o odpustenie, mala mu to v tej chvíli všetko vysvetliť skôr ako ho už úplne statí. Nie, ona mu to mala všetko vysvetliť už dávno predtým a tomuto celému sa mohli vyhnúť. Mohli sa vyhnúť dvom krvácajúcim telám. No bolo neskoro na ľutovanie. Až príliš neskoro.

,,Nevedela som, že Raelyn taktiež súťažila." Raelyn do uší doľahol hlas Margaret. Tá sa pomaly na vozíku vybrala ku svojim dvom synom, aby si tiež prezrela fotku, ktorá upútala ich pozornosť. Nevšímala si Bastiana, ktorý zatínal päste a sánku a s úsmevom sa dívala na šťastnú Raelyn na fotografii.

,,Páni, si taká mladučká, pristane-"

,,Končím. Je koniec," skočil jej do reči Bastian, na čo okamžite stíchla a pozornosť, ktorá im doteraz nebola venovaná sa upriamila na nich.

,,Č-čože?" zakoktala Raelyn.

,,Počula si," prehovoril Bastian tvrdým hlasom.

,,Končím so všetkým čo medzi nami bolo aj čo medzi nami nebolo. Už toho mám dosť. Poznám ťa vôbec, Raelyn? Kto v skutočnosti si?" Bastian k nej urobil niekoľko krokov a z očí mu šľahali blesky hnevu zmiešané s bleskami smútku a sklamania.

,,Poznáš ma. Vieš, kto som," povedala tichým hlasom. Bastian sa uchechtol.

,,Nie, to teda neviem. Neviem kto si. Poznám to dievča, ktoré mi zo začiatku takmer nikdy neodpovedalo na moje narážky, až potom sa jej rozviazal jazyk. Poznám to dievča, ktoré má obe nohy ľavé a príšerne tancuje. To dievča s najkrajším úsmevom, aký som kedy videl. Poznám to dievča, ktoré je až príliš tvrdohlavé. Dievča, ktoré som ako prvé predstavil mojej rodine a zdôveril sa jej. To dievča, do ktorého som sa zaľúbil." Posledné vety šepkal, no ona ho počula, pretože bol už len pár centimetrov od nej. A posledné slová sa jej v hlave prehrávali ako pokazená platňa.

Dievča, do ktorého som sa zaľúbil. Do ktorého som sa zaľúbil. Zaľúbil.

,,No ty nie si ona. Pretože to dievča, ktoré som si myslel, že poznám, neexistuje." Hnev sa z jeho hlasu takmer úplne vytratil a nahradila ho bolesť. Tak veľmi ranený bol. A ona tiež.

Skôr ako stihla Raelyn akokoľvek zareagovať, Bastian sa otočil a rýchlym krokom sa vybral preč. Raelyn nezaháľala a rozbehla sa za ním.

,,To nehovor. Nie je to pravda. Je to všetko len príliš komplikované. Nechápeš to. Celé roky som bola uzavretá do seba, že je teraz pre mňa ťažké niekomu sa otvoriť. V minulosti som urobila veľa chýb a sprevádzajú ma dodnes a ja som sa toho pocitu, ktorý ma už tak dlho ťaží na srdci jednoducho chcela zbaviť a začať od znova. A zrazu tu bola Lydia a potom ty, vôbec som vás nepoznala. Chcela som skrátka začať s čistým štítom," hovorila, aj keď pomaly strácala dych. Bastian sa pohyboval rýchlo a ona musela utekať, aby mu šla po boku, čo nebolo s jej kolenom vôbec jednoduché. Bastian však nezastavoval.

,,Lenže ty si sa nikam dopredu nepohla!" skríkol odrazu, zastal a otočil sa smerom k nej. Potom však pokračoval už pokojným tónom hlasu.

,,Stále žiješ v minulosti. Doriti, chápem, zranila si sa a ešte to neprebolelo, ale tým, že za tým nedokážeš urobiť čiaru ubližuješ všetkým naokolo. Mám ťa rád. Dia ťa má rada. Ale tak dlho stojíš na pokraji útesu, šmýkaš sa dolu a nás ťaháš so sebou."