Nič lepšie už nepríde

Tridsaťšesť

Raelyn na chvíľu prestala dýchať. Cítila, ako jej telo zvnútra zaplavuje úzkosť a ako veľmi sa jej chce plakať. Nedokázala sa prinútiť pohnúť sa. Stála pred Bastianovi dverami a čakala, že z nich každú chvíľu vyjde a povie, že to bol len hlúpy žart. Avšak nestalo sa.

Hnedovláska prinútila svoje telo k pohybu až po niekoľkých minútach, jej to však prišlo skôr ako hodiny. Hodiny, počas ktorých kusy jej srdca padali na zem a rozbíjali sa ešte viac, ako už boli.

Slzy sa vydrali na povrch až keď bola vo výťahu, ktorý sa privolala. Ak by mala ísť v takom stave po schodoch, tými schodmi by letela, nie kráčala.

Ťarbavými krokmi sa vybrala smerom k jej autu, ktorého kvôli slzám videla len obrysy. Nevedela, čo bude robiť. Nedokázala si predstaviť, čo bude teraz bez Bastiana robiť. Čo bude robiť, bez polovice jej srdca. Bez tej polovice, ktorú si ukradol on.

,,Raelyn," krik jej mena jej doľahol do uší a ona sa v tej chvíli zastavila a otočila smerom, odkiaľ zvuk prichádzal. Aj keď cez slzy videla rozmazane, presne vedela, kto na ňu kričí. Jeho hlas by rozoznala vždy a všade.

Sledovala, ako k nej Bastian len v sivých teplákoch a bez trička kráča. Inokedy by venovala pozornosť aj jeho telu, tentoraz ju však zaujímala len jeho prítomnosť. To, že je tu.

Prišiel za ňou. Nenechal ju odísť. V to aspoň dúfala.

,,Nedokážem ťa nechať ísť, keď je to prvýkrát, čo si prišla ty za mnou. Navyše, vyčítal by som si, ak by som si nevypočul, čo mi chceš povedať," šepol a v tej chvíli si Raelyn s úľavou vydýchla.

Vypočuje ju.

Bastian ju potom jemne chytil za ruku a potiahol ju smerom, ktorým pred chvíľou vyšla ona a krátko po nej aj on. Cestu výťahom hore do bytu nevnímala, úplne pri vedomí bola, až keď za nimi Bastian zatvoril dvere jeho bytu. Následne ho nasledovala až do obývačky. Raelyn nevenovala pozornosť ničomu, čo sa nachádzalo okolo nej, po celý čas sa dívala len na neho.

Keď sa konečne zastavili a on sa otočil jej smerom, už jej slzy nebránili v ostrom videní. Až teraz si všimla, ako hrozne vyzeral. Strhane. Presne ako ona. V hlave mala v tej chvíli úplne prázdno, myslela na to, ako sa ho chce dotknúť, prehrabnúť mu tmavé kučery, pohladiť ho po líci. Rýchlo si však spomenula, prečo za ním prišla a tie pocity sa razom vytratili, a nahradila ich nervozita. Niekoľkokrát sa najprv zhlboka nadýchla, aby nadobudla stratenú odvahu.

,,Vyrastala som s rodičmi, s Riderom a Vivien. Mojou staršou sestrou," začala a nervózne sa hrala s prstami na rukách. Dívala sa však priamo na neho, čo jej on oplácal.

,,Mama s otcom sa o nás nestarali. Obaja chodili do práce a keď boli doma hádali sa a otec ju bil, keď si až príliš otvorila ústa. Často chodieval preč, vraj na služobky, všetci sme vedeli, že to tak nie je. Mama z toho bola zúfalá a tak začala piť. Môj otec," Raelyn sa odmlčala hľadajúc správne slová.

,,Neviem presne, čo robil. Ale keď som mala pätnásť a na dvere nám zaklopala polícia s obvineniami na neho smerované a zatykačom, ani som to vedieť nechcela. Mama začala piť ešte viac. A navyše po tom, ako ho zatkli, jeho dlhy pripadli na nás." Raelyn hovorila potichu a ruky sa jej triasli, aj tak však pokračovala. Nad tými všetkými spomienkami, ktorým konečne dovolila vyplávať na povrch, jej až prišlo zle od žalúdka. Bastian ju pozorne počúval a intenzívne sledoval.

,,Rider začal predávať drogy, aby zarobil peniaze. To, že sa na nich sám stal závislým mi povedala až Vivien, keď odišiel. Nevedela som kam, ani Vivien to nevedela. A tak sme ostali len my tri." Raelyn už viac nedokázala pozerať sa mu do očí, preto prešla ku gauču, o ktorý sa chrbtom oprela a pohľadom si sledovala ruky.

,,Mamu vyhodili z práce kvôli tomu, že bola opitá krátko pred mojimi sedemnástymi narodeninami. Presťahovali sme sa z nášho domu do menšieho bytu na predmestí. Tam sme však dlho neostali. Teda ja s mamou áno. Vivien nie," znova sa odmlčala. V hlave sa jej vynorila noc, kedy jej sestra odišla a nechala ju s mamou samú.

,,Obe sme plakali, keď mi rozprávala o tom, ako robila prostitútku. Len matne si pamätám na to, ako mi oznámila, že je tehotná a že je jej to ľúto, ale musí odísť." Raelynine líca boli už po niekoľkýkrát v ten deň mokré od sĺz. Znova plakala.

,,V ten deň som prišla aj o ňu a ja som ostala sama s mamou, ktorá sa o seba nedokázala postarať. Nezazlievam im, že to urobili. Nevyčítam im, že odišli, aby si dali dokopy ich životy, ale," Raelyn sa odmlčala nevediac ako vyjadriť jej pocity slovami.

,,Ranilo ťa to," dokončil za ňu Bastian, na čo zodvihla pohľad a pozrela sa mu do očí.

Prikývla. Potom sa znova niekoľkokrát nadýchla pred tým, ako pokračovala.

,,Na dráhu som začala chodiť už ako dieťa, Rickova dcéra bola Riderova dobrá kamarátka a tak ma tam zvykol nechávať, keď on aj Vivien museli niekam ísť. Keď som mala trinásť, o motorkách som vedela viac ako ktorýkoľvek dospelý chlap. V štrnástich som začala chodiť na lekcie a splácala ich pomáhaním. V sedemnástich som začala pretekať. Pomaly prichádzali víťazstvá a s nimi aj peniaze. V osemnástich sa mi začalo dariť a s častejšími výhrami prichádzalo aj väčšie ego, zábava a alkohol. Myslela som si, že mi patrí celý svet. No potom prišla tá nehoda." Raelyn sa opäť na chvíľu odmlčala. Bastian sa odrazu postavil a ona netušila, čo sa chystá urobiť. Pomalými krokmi prišiel až úplne k nej a oprel sa o gauč tesne vedľa nej. Musela sa aj cez bolesť a úzkosť, ktorú cítila v tej chvíli, usmiať. Týmto gestom jej dal najavo dve veci. Že ju chápe a že jej odpúšťa. A ten fakt ju dokázal upokojiť.

,,V to odpoludnie som našla mamu ležať na zemi v kúpeľni vo vlastných zvratkách. Zavolala som záchranku, no už jej nedokázali pomôcť. Upila sa k smrti a oni s tým už nedokázali nič urobiť. Ja som v ten večer išla do klubu, opiť sa, zabudnúť. Paradox, však? A zvyšok príbehu poznáš."

V miestnosti zavládlo ticho. Obaja mlčali a Raelyn to zasa začínalo znervózňovať. Potom však pocítila, ako sa jeho ruka obkrútila okolo jej ramien a následne si ju pritiahol na nahú, no teplú hruď. A ona konečne mohla urobiť to, po čom túžila už dlho. Objala ho a nemala v pláne tak skoro pustiť.