Pravidlá hry

Telepat

Alex

"Počkaj, spadnem!" so smiechom som sa mu zapierala do tvrdej hrude. Držal ma pevne za predlaktia. Táto detská hra sa mi spájala s dobou pred Dómom. Spájala sa mi s teplom, vôňou maminej aviváže a hebkosťou detských perín. Presne takto ma nosievala keď som bola ešte dieťa. Hmlisté spomienky sa mi vynárali odkiaľsi z neznáma. Neverila som, že sa tam kdesi ešte vôbec sú. Strach a surový boj o život ich vytlačil na okraj. No teraz, pri svetle tlmených lámp a teple, ktoré sálalo z Lucasovej hrude, sa znovu preberali k životu.
Lucas to musel zažiť tiež. Aj jeho myšlienky viali kamsi do zabudnutých diaľok. Obaja sme sa usmievali, pretože to boli spomienky na lepší svet. Videla som pobavené iskričky v jeho očiach keď mi dal tento detinský návrh. Po všetkom, čo sa za posledný deň stalo, som prahla po obyčajnej zábave. Možno to tušil. Vedel, že potrebujem na moment vypnúť z režimu neohrozenej bojovníčky. Chcela som, čo i len na krátku chvíľu, byť len obyčajné dievča, ktoré má aj iné stránky. Nenosí len kamennú masku a na rukách sa mu nelesknú potoky krvi.
"Držím ťa, nič sa nestane. Kým sa nebudeš takto metať!" pobavene si odfrkol. „Neviem o čom hovoríš..." odvetila som a pery sa mi rozťahovali do širokého úsmevu. Kedy naposledy som sa takto usmievala?
Vyšli sme na vrch schodiska a on ma pomaly pustil. Musela som si chytiť stranu s polámanými rebrami, pretože pri smiechu ma nepríjemne bodala. Lucas si to všimol, nič mu neušlo. Mal ma prečítanú do poslednej vrásky na čele. „Príliš to bolí?" šepol. Tvár mu zvážnela a zvraštil obočie. „Nie," odvetila som mu. Bola to polopravda. Snáď nie príliš priesvitná.
Bolesť bola prežiteľná. No po náročnom výstupe po schodoch mi prevŕtavala celú hruď. Musela som dýchať plytko aby som zabránila čiernym žilám pokresliť mi ruky. „Cítim to len teraz." Pozrela som sa naňho. Na tvári sa mu usadil akýsi tieň. Čosi, čo robilo jeho výraz hrubším a akosi viac ubolenejším. Trápilo ho to. Viac ako by si možno sám bol ochotný priznať. „Naozaj je to v poriadku..." šepla som a zadívala som sa mu priamo do očí. Študoval moju tvár, hľadal náznaky utrpenia väčšieho ako som priznávala. V očiach sa mu blyslo. Natiahol ruku a pohladil ma po líci. Dych sa mi na moment zasekol v hrdle. Jeho mozoľnaté hánky boli horúce a jemné. Dole chrbtom sa mi začínali šíriť zimomriavky. Zahryzla som si do líca aby som zabrzdila roztrasený výdych, ktorý sa mi už už dral von z pier. Čo sa to deje? Odrazu som bola zmätená. Akoby sa so mnou zahrávali moje pocity. Dívala som sa Lucasovi priamo do očí a on ma prepaľoval svojim pohľadom.
„Mala by si si ísť ľahnúť..." prehovoril. Zdalo sa mi to, alebo bol jeho hlas naozaj zastretý? Prikývla som a otočila som sa mu chrbtom. Puto pohľadov sa pretrhlo a ja som vytriezvela. Jemne som potriasla hlavou aby som zahnala aj posledné nepríčetné myšlienky. Spálňa bola tmavá a studená. Všetko teplo akoby ostalo dole. Objala som sa rukami a mierne sa striasla. Noc bola chladná. Nestihla som sa ani zamyslieť pred tým, než zo mňa vyletela otázka. „Kde je Adam?" vypadlo zo mňa. Bolo tu ticho. Nikde ani náznak jeho prítomnosti. Keď sa mi oči prispôsobili na tmu uvidela som, že jeho posteľ je hladko ustlaná a chýba jeho batoh. „Odišiel?" Čosi vo mne sa začínalo lámať. „S Davidom. Na pár dní šli mimo mesto." Cítila som ako sa mi zovrela hruď. Nie! Nemohol mu tak ľahko podľahnúť. Naozaj s ním odišiel úplne sám? Chytila som si hruď len aby som cítila, že mi stále bije srdce. Som tu, žijem, dýcham.
O moju myseľ sa obtrelo čosi cudzie. Nebolo to však nepríjemné. Bolo to ľahké ako letný vánok. Privievalo to pokoj, večer a vôňu leta. Nikdy som nič také necítila. Iba žeby... Na ramene mi pristála teplá široká dlaň. Tú chuť, tú vôňu večera a korenia som cítila len raz. Raz keď sa moja sila vymkla spod kontroly. „Nenechaj ho aby ťa zničil. Ak prestaneš bojovať, vyhral." Ruka z môjho pleca skĺzla. „Prečo si mi nepovedal, že si telepat?" Neodvažovala som sa otočiť. „Nikdy si sa nespýtala." Šepol mi. „O mojich schopnostiach vie len zopár ľudí. David...David to asi tuší no viem, že si tým nie je istý." Šepkal. Akoby hlasnejší zvuk mohol prilákať neželanú pozornosť. „Preto ťa nevydesil...?" Dochádzal mi dych i slová. „Poznám to. Zažil som to miliónkrát. Máš obdivuhodnú sebakontrolu. Na to, že si svoje schopnosti objavila len nedávno je to priam až neuveriteľné." Jeho hlas znel hrdo. Akoby bol na mňa za niečo pyšný. Mala som sa možno hnevať. Toľký čas a ja som si nič nevšimla. Ako to? „Nevidela som ťa..." Vedel ako to myslím. „Mám tréning. Je ťažké ma...nájsť." Neodolala som tichej výzve v jeho hlase. Načrela som do svojej moci a začala pátrať. Hľadala som náznak tej vône. More, korenie, nočný vietor... Zachytila som čosi tak nepatrné, že by som to bežne prehliadla. Nikdy by som si nepomyslela, že sa mi to len nezdá. Nasledovala som nepatrné stopy a odrazu som narazila do čohosi pevného ani betónová stena. Nevidela som ju, nevedela som odhadnúť kde začína a kde končí. Bola tmou v temnote. Nepreniknuteľné brnenie. „Páni," vydýchla som keď som sa vrátila. „Nikdy som nič také nevidela..." Bola som ohromená. Jeho moc musela byť obrovská ak dokázal stvoriť niečo takéto. „Sú to roky tréningu." Odvetil mi. Znel akoby len vecne konštatoval. Prišlo mi to až absurdné. „Premýšľal som..." prehovoril odrazu. Jeho ruka sa vrátil na moje plecia a jemne ma potisol vpred. S úľavou som uvítala možnosť sadnúť si. Telo som mala stuhnuté. Posadil sa vedľa mňa na moju posteľ. „Premýšľal som od momentu, kedy si mi povedala o Davidovi." Pri pomyslení na vtieravú nenásytnosť Davidovej mysle ma striaslo. „Musíš byť pripravená ak sa to zopakuje. Nikdy si nemala tréning. Všetko si sa naučila sama. Preto by som ti rád ponúkol svoju pomoc. Naučím ťa všetko čo viem. Ak budeš súhlasiť budeme trénovať tvoje schopnosti aj tvoje telo. Si krehká ale to neznamená, že nemôžeš zosilnieť." Keď na mňa pozrel v očiach sa mu blýskalo.
Cítila som ako sa moja moc pri ňom nepokojne hmýri. Chcela nech ju pustím, nech sa môže porovnať s Lucasom. Myseľ proti mysli. Teraz, keď som dokázala vycítiť kde začína temná bariéra, za ktorou mohlo byť čokoľvek, moja moc ju začínala brať ako výzvu. „Dobre," pozrela som sa mu priamo do očí. Nech vidí, že som si istá tým, čo hovorím. „Chcem byť viac ako len bezbranné decko. Už nechcem utekať." Hlas sa mi chvel. Pri hlbšom nádychu ma rebrá nepekne pichli až som sa musela prehnúť. Jeho ruka mi pohladila chrbát. Jeho teplo nahrádzalo bolesť. „Dáme dokopy tie rebrá, dobre? Ashoka ti to ráno spraví. Potom začneme. Ale ty musíš určovať tempo. Neviem koľko toho vieš a nechcem ti ublížiť..." Jeho hlas sa na moment zasekol. Chytila som ho za ruku. Len jemný dotyk upokojenia a podpory. A na malý moment som nechala vyplaziť sa moju moc v tenkom pramienku. Pohladila som jeho nepreniknuteľnú čiernu stenu. Snažila som sa byť jemná, pokojná a tichá. Všetko, čo som bola a všetko, čo som musela pred ostatnými skryť. Lebo zraniteľnosť sa mi nikdy nevyplatila. Aspoň nie doteraz.
„Zraniteľnosť nie je zlá." Šepol mi. Moje myšlienky museli sršať cez môj dotyk a akosi sa dostali cez jeho stenu. „Zraniteľnosť je prejavom, že sme stále ľudia." „Lenže akonáhle som bola zraniteľná, stalo sa niečo strašné," šepkala som mu. Stiahla som sa z jeho hlavy pretože moje myšlienky boli opäť nebezpečné. Kruté obrazy všetkého čo som zapríčinila. „Najprv Adam, potom Tamar..." šepkala som. „Adam?" Zamračil sa. Asi nepočul tento príbeh. Nemala som však dostatok sily na to aby som mu ho dnes vyrozprávala. „Aj on tu už nemusel byť. Len kvôli tomu, že sa ma snažil chrániť." Cítila som ako mi v hrdle naviera hrča. Oči ma začali štípať od potláčaných sĺz. Objal ma okolo pliec. Nič sa nepýtal. Nič nevravel. Nechal nech mi po lícach ticho stekajú slzy.
Bol tu. Ako jediný pri mne ostal. Chcela som mu to povedať. Ako veľa to pre mňa znamená, keď ostal a nenechal ma samú. Vzlykla som a on ma ešte pevnejšie objal. Ale pomedzi všetku bolesť sa na povrch drala myšlienka, že už v tomto celom chaose nikdy nebudem sama. Bude tu so mnou. Je rovnaký ako ja.
Dvaja zlomený ľudia pokúšajúci sa prežiť vo svete, ktorý nebol určený pre nich.

Čaute čaute! Je tu nová časť. Snažím sa byť teraz trošku aktívnejšia keď mám čas.
Užívajte <3

S láskou,
Vaša Tayra222