Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 3. ༺

Za normálnych okolností by som si užívala ticho, ktoré medzi nami nastalo, no tentokrát ma to privádza do šialenstva. Je to nepríjemné sedieť vedľa niekoho úplne cudzieho a myšlienkami sa vracať k okamihu, ktorý bol dôvodom, prečo som odišla.

Ako zvyčajne som len potrebovala chvíľku pre seba, bola som zvyknutá na to, ako sa akú mne správali. Dnes som však nečakala, že tu bude so mnou niekto. Táto situácia ma pripravuje o rozum, no už mu nechcem povedať, aby odišiel.

,,Pred čím sa ukrývaš?" preruší ticho panujúce medzi nami.

Pozriem sa naňho, no on pozerá von z malého okna na okolitý les. Vietor ohýba vetvy vysokých stromov a vytvára tak nádhernú melódiu sprevádzanú spevom vtákov. Túto melódiu by som dokázala počúvať večne, symbolizovala istý pokoj, ktorého som v živote nemala veľa, chvíle ako je táto som si užívala.

,,Pred realitou," odpoviem mu pošepky, aby som svojim hlasom nenarušila mier panujúci okolo nás.

Viem, že to vníma podobne, keď privrie na malú chvíľu oči, aby počúval pieseň prírody. Potrebuje to rovnako ako ja, možno práve preto tu prišiel. Ako je však možné, že som ho tu nikdy nestretla? Ešte donedávna som si myslela, že ja s Evanom sme jediní ľudia, ktorí toto miesto poznajú.

,,A pomáha ti to?" opýta sa opäť.

Jeho otázka neznie tak, akoby sa snažil prerušiť ticho, skôr sa pýta, lebo chce vedieť, či to ticho medzi nami vnímam rovnako ako on.

Na chvíľu cítim, že tento človek mi je viac podobný než ktokoľvek v mojom okolí, nepoznám ho, ale viem, že mu môžem veriť. Je to veľmi prchavý pocit a kebyže sa nad tým hlbšie zamyslím, prišla by som na to, že to nemusí byť tak úplne pravda, lenže presne v tejto chvíli na tom nezáleží.

,,Áno, toto miesto je pokojom vnútri chaosu, bezpečné miesto a čokoľvek sa tu stane zostane len tu. Pomáha mi to lepšie porozumieť tomu, čo práve cítim," odpoviem a opriem sa o drevenú stenu.

Kedysi toto miesto nebolo takéto, steny boli plné machu a niektoré dosky sa prelomovali, trvalo nám pomerne dlho, kým sme s Evanom väčšinu opravili, no zároveň sme niektoré nechali v pôvodnom stave. Dohodli sme sa, že tak to bude pôsobiť viac nedotknuto, ale zároveň bezpečne, aby sme tu mohli chodievať.

,,Je to tu nádherné, tá atmosféra je inšpirujúca," povzdychne si, akoby na jeho pleciach visela tiaha tohto sveta.

A možno za jeho peknou tvárou sa skrývalo rovnaké množstvo trápení ako za tou mojou. Nevedela som však usúdiť, čo sa mu práve prehráva v hlave.

,,Cítim sa lepšie, keď viem, že nie som jediný čudák, ktorý chodieva načerpať energiu do lesa namiesto nákupných centier," pousmejem sa.

Konečne sa otočí na mňa a pozrie mi priamo do očí. Môj dych sa na pár sekúnd zastaví, keď uvidím ako dokonale jeho oči zapadajú do tohto prostredia. Sú hnedé podobne ako dreva stromov, no hrajú sa v nich odlesky zelenej podobnej listom. Hnedé kučeravé vlasy má podobného odtieňu ako pôda a pôsobí ako nejaký elf ukrytý v ľudskom tele.

,,Nepoznáme sa ani hodinu a už mi hovoríš, že som čudák?" uškrnie sa a hravo na mňa pozerá.

Neubránim sa úsmevu, no pod jeho intenzívnym pohľadom začínam byť nervózna. Úprimne si želám, aby sa opäť venoval radšej výhľadu z okna. Veľká pozornosť mi nikdy nebola po srsti.

,,Pôsobíš ako presný kontrast tohto okolia. Ako chaos uprostred pokoja," poznamená a konečne odvráti pohľad.

Zrejme má pravdu, moje vlasy sú výrazne modré, čo je dokonalý kontrast oproti pokojnej zelenohnedej a moje oceľové oči nie sú ani len podobné hocičomu okolo nás, no aj napriek tomu neviem, či myslí moju povahu alebo výzor. Možno by som sa mala uraziť, po tom ako ma práve nazval, no v jeho slovách nebola cítiť nijaká urážka.