Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 4. ༺

Posledný Evanov deň v Toronte nebol rovnaký ako som si ho predstavovala, keď som sa vrátila domov, už tu nebol. Reis hovoril, že mu volali, aby prišiel čo najskôr a preto sa nestihol rozlúčiť. Práve teraz už musel byť v New Yorku na novom internáte.

Mobil nervózne prevraciam v rukách a zvažujem, či je správne mu zavolať. Za iných okolností by som nad tým neváhala, no dnes som sa necítila na to, aby som počúvala aké úžasné to tam je. Priala som mu to, no už teraz cítim samotu, ktorá mi pripomína, že to takto už ostane.

Pozriem sa na kuchynskú linku, kde je krabička s cereáliami a vedľa nej mlieko. Už len pri pohľade na jedlo mi príde nevoľno. Tvár si zložím do dlaní, akoby mi to mohlo na chvíľu pomôcť ujsť z tejto situácie. Neznášam, keď pocity príliš prevezmú kontrolu nad mojim telom, po rokoch učenia sa ako ich krotiť to jr nevítaná zmena.

,,Lia, si tu?" ozve sa mamin hlas z chodby.

Znie presne tak ako vždy v sobotu ráno, hlas má chrapľavý, ledva dokáže niečo povedať a bez toho, aby prišla až ku mne viem, že jej chôdza je neistá.

Rozhodnem sa jej volanie ignorovať, pretože som si istá, že vie kde som a nemýlim sa. Po pár sekundách sa objaví v kuchyni a sadne si ku kuchynskému stolu na miesto vedľa mňa.

Zopakujem teda našu bežnú rutinu, do pohára nalejem vodu, pričom dbám na to, aby nebola teplá a z poličky vytiahnem krabičku tabliet. Jednu z nich vylúpnem z obalu a podám jej ju spolu s pohárom.

Vezme si ich, pričom mi nevenuje ani krátky pohľad, vždy sa mi vyhýbala, pripomínala som jej jej nešťastie a dávala mi to výrazne najavo, no každé ráno potom bola iná. Kebyže ju nepoznám príliš dobre, myslela by som si, že ľutuje všetko čo povedala, no ďalšíkrát, čo vypije fľašu alkoholu, je to rovnaké. Bol to cyklus, ktorý sa neustále opakoval, občas sa obmieňali slová alebo scenéria, no nikdy sa úplne nezmenil.

Možno časť mňa zostala v kuchyni len pár sekúnd dlhšie, aby som sa uistila, že mi už nič nechce povedať, dúfala som v to, že niečo povie, no ako vždy zostala ticho sedieť.

Prikývnem hlavou, aby som jej dala najavo, že rozumiem a poberiem sa do svojej izby, už je takmer čas, aby som išla do práce.

Zvyčajne dlhšie rozmýšľam nad tým čo si oblečiem, ako sa namaľujem, pretože hoci práca v kaviarni nie je  niečo, čo by ma napĺňalo, vždy som sa ráno tešila, táto radosť ma zvyčajne omrzela už po hodine práce, lenže dnes sa radosť nedostavila vôbec.

Vypratú košeľu s čiernou sukňou si uložím do tašky a oblečiem si len kraťasy a prvé voľné tričko, ktoré nájdem. Pri pohľade do zrkadla sa takmer zľaknem vlastného odrazu, vlasy mám neupravené a na tvári ani kúsok makeupu.

Kebyže v takomto stave prídem, pravdepodobne ma vedúca vyhodí a to si momentálne nemôžem dovoliť, pokiaľ som chcela ísť na univerzitu. Už aj bez toho mám problémy s Reisom, ktorý mi pravidelne strháva plat aj napriek tomu, že vďaka vysokému postaveniu vo firme má mnohonásobne vyšší plat než ja.

Keď som sa ho to prvýkrát spýtala, odpovedal veľmi vyhýbavo a jediné, čo som z toho porozumela bolo, že sa snaží naučiť ma istej disciplíne. Povedal to rovnakým tónom ako som si predstavovala, že sa otec rozpráva so svojou nezodpovednou dcérou.

Aj napriek tomu, že Reis nie je dokonalý brat, možno preto že sa o to nikdy nesnažil, je to najlepší otcovský vzor, aký som mala šancu spoznať. Bol tu pre mňa vtedy, keď rodičia nie, chodieval na moje triedne schôdzky s učiteľmi, keď som bola chorá vozil ma k lekárovi. Bola to preňho priveľká záťaž a dúfala som, že môj vstup na univerzitu by mohol odľahčiť
aspoň trápenie, ktoré má so mnou.