Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 5. ༺

Minulá sobota

Zobudila som sa už na prvé zvonenie budíka, plná energie. Takýto jav sa často nevída, nasadila som široký úsmev, uhladila svoje strapaté blonďavé vlasy a vyliezla z postele.

V skrini som strávila viac času než zvyčajne, keď som rozmýšľala, ktoré šaty si oblečiem a napokon som sa rozhodla pre červené siahajúce len kúsok nad kolená.

Akonáhle som vykročila z prahu dverí, úsmev mi na perách zamrzol. Mama stala v strede chodby s fľašou v ruke a mohla som si domyslieť, že to dnes nebola jej prvá.

Keď si ma všimla, čo jej výnimočne trvalo len pár sekúnd, úplne som stuhla na mieste. V tej chvíli som si priala aby som mala dostatok odvahy na to, aby som sa vrátila do izby, zamkla sa tam a čakala, kým by po mňa Reis neprišiel, lenže rozmýšľať nad tým bolo neskoro.

,,Ty! Ako si dovoľuješ sa usmievať po tom, ako si nám všetkým zničila život?!" skríkla po mne, pričom mi hneď nabehli zimomriavky po celom tele a začala sa ma zmocňovať hrôza.

Ovalil ma náhly príval chladu a ruky sa mi začínali nekontrolovateľne triasť. Pocity na chvíľu ustúpili a zmocnil sa ma inštinkt chrániť sa, no neuposlúchla som ho, keď mi našepkával, aby som odišla, utiekla, ďaleko odtiaľto. 

,,Ja...." nebola som si úplne istá čo by som jej povedala kebyže ma nepreruší, strácala som schopnosť súvisle hovoriť vety alebo čo i len rozmýšľať.

,,Neopováž sa nič povedať, kebyže nikdy nevznikneš, tvoj otec by tu stále bol!" pokračovala v kričaní po mne.

Týmto len zasiahla moje najbolestivejšie miesto a ona si to veľmi dobre uvedomovala. Nechcela som si priznať, že otec odišiel len kvôli mne a nechal mame na krku dve deti, nemohla som to nijako ovplyvniť, ešte som sa vtedy ani nenarodila.

,,A zrazu mlčí, no jasne, úplný slaboch sa z teba stal. Takto som ťa nevychovala!" skríkla opäť, akoby si myslela ze nepovedala dosť.

Odvážila sa jej pozrieť priamo do očí nasiahnitých zlosťou. Uvedomila som si nebezpečenstvo, do akého som sa dostala, no zareagovala som príliš neskoro.

Fľaša z jej rúk letela mojim smerom a celou miestnosťou sa ozval zvuk rozbíjaúceho sa skla. Zatvorila som oči, keď som uvidela ako sa rozbíja na stene len kúsok odo mňa, no črepy od lietajú každým smerom. Na ramene som zacítila silnú štipľavú bolesť a po pár stotinách prišla ďalšia len kúsok odtiaľ a ďalšia a ďalšia. Nepočítala som, koľko ich ešte bolo, oči som nechala zatvorené a prosila, aby toto za chvíľu skončilo.

Odrazu sa zo schodov ozval hlas, ktorý mohol patriť jedine môjmu staršiemu bratovi, no nedokázala som sa sústrediť na to, čo hovoril, zatínala som zuby od prudkej bolesti, ktorá sa každou sekundou len zhoršovala.

Oči som otvorila veľmi neisto a keď som uvidela množstvo krvy na mojej ruke prišlo mi nevoľno, niektoré črepy ostali v ranách a spôsobovali ešte väčšiu bolesť. Nemohla som uveriť tomu, čo sa pred chvíľou stalo, moja hlava mi nedovolila túto informáciu spracovať.

Mama bola vždy na mňa nahnevaná a dávala mi to patrične najavo, no nikdy by mi fyzicky neublížila, tak prečo dnes? V soboty, kedy ráno vstáva triezva a je neuveriteľne tichá, no dnešok bol odlišný od ostatných.