Trpasličie dedičstvo

21.

,,Čo to vy dvaja stvárate?!" prskol Idur a vzal Frederikovu píšťalku do svojich rúk. ,,Ešte raz ju po niekom hodíš a bude horieť spolu s tým drevom pred nami."
Frederik mu urazene píšťalku vytrhol z ruky a vložil si ju do vrecka.

Zalesnené chrbty okolia splynuli s tmou. Už bolo ťažké rozoznať, kde sú ich vrcholce a kam až siahajú. Skupina teda uznala, že je vhodný čas na spánok. Tmavšia noc už ani byť nemohla a okolie stíchlo, akoby ho noc pripravila o život.
,,Vietor je síce chladnejší, ale nie veľmi silný. Oheň bude ešte nejakú chvíľu horieť," poznamenal Heznak, ktorý zo seba sňal plášť a prikryl sa. Arachne tentokrát mala už svoj, takže sa nemusel báť, že by jej bolo chladno. Všetkých pohladila tma na dobrú noc a brány do ríše snov sa opäť, ako každú noc, otvorili a vítali ich za ne.

Heznakovi ráno nad hlavou prenikavo a ťahavo zahvízdal drobný vtáčik oranžovej farby, ktorého ešte nikdy nevidel. Posadil sa, dvihol zrak nad seba a hľadel na malého operenca, ktorý mu lietal nad hlavou.
,,Čo si zač?" zamrmlal si popod nos. Zdalo sa, akoby sa mu to malé stvorenie snažilo niečo povedať, azda niečo veľmi dôležité, to usúdil na základe trepania krídel, ktoré pôsobilo v skutku chaoticky a zmätene. Trpasličí kráľ vystrel svoju ruku a vyčkal, kým vtáča na ňu zosadne. I stalo sa tak. Malý neznámy oranžový tvor zlietol na jeho ruku a uprene mu hľadel do očí.
,,Naháňaš mi strach, prcek," pošepkal Heznak a obzrel sa, či ho nikto nepočul. To by bol teda trapas, keby sa trpasličí kráľ, veľký bojovník a prísny vládca bál vtáka. Očný kontakt medzi nimi rýchlo prerušil, lebo ho znervózňovalo, ako uprene sa mu to vtáča pozerá do očí. Obzrel si jeho perie, ktoré vypadalo ako oheň, ktorý je neústupný a mocný. Oranžové perie malo na slnku žltý odlesk.
,,Vypadáš ako Fénix, ale nie si Fénix. Čo teda si?" Heznak sa stále obzeral, či nikto nevidí, že sa prihovára vtáčikovi. Keby to nedajboh počula Arachne, isto by sa smiala a jeho ego by sa prepadlo až kdesi pod zem, ak nie až do pekla.
Vtáčik ho nežne ďobol do zápästia. Mal šťastie, že to Heznak príliš necítil, pretože by z neho vytrhal perie a napchal ho do svojej boty ako podstielku pre svoju pätu, ktorá sa mu v botách často odierala.
,,Dokážeš rozprávať?" snažil sa stále naivne dostať čo len slovíčko z malého operenca, ktorý len naklonil hlavu na bok. Heznak nejak tušil, že mu vtáča rozumie, ale on nerozumel jemu. ,,To nie je fér," zavrčal tichším hlasom a zvraštil obočie.
,,To je Plameňoočko!" skríkla Arachne, akoby videla voľakého boha.
Heznak sa strhol a sčervenal. ,,Ty si ma videla, ako sa s ním rozprávam? To je teda trapas." Arachne sa rozosmiala. ,,Kdeže, ale teraz už to viem, keďže si sa mi priznal." Vystrela ruku, pričom vtáča rýchlo priletelo na jej malú kostnatú ruku.
,,Buinu hanra roinumiheza?" prehovorila k plameňoočku.
,,Čo si mu to povedala?" dvihol Heznak obočie. Reč, ktorou k nemu prehovorila mu bola úplne neznáma.
,,To je reč vzácnych vtákov, ostatní vtáci jej nerozumejú, ale tí vzácni áno. Spýtala som sa ho, čo tu robí," povedala úsmevne a pohladkala vtáča po jeho maličkej hlave. Plameňoočko radosťou zapískalo a pozrelo sa Arachne do očí rovnako, ako sa pozrelo Heznakovi.
,,Ty ho počuješ?!" nechápal Heznak a prižmúril na vtáča oči, akoby ho z niečoho podozrieval. ,,Je to nejaký špeh, alebo zradne zviera? To som k nemu celý čas hovoril márne? Rozumie vôbec našej reči?"
Arachne prevrátila očami. ,,Nie, našej reči nerozumie. Takže vlastne nemá poňatia, čo si mu hovoril."
,,A odpovedal ti na tvoju otázku?" Na to Plameňoočko zahvízdal, akoby rozumel Heznakovej otázke.
,,Prichádza z trpasličieho kráľovstva na juhu. Vraj v ich ovocných stromoch žijú celé kŕdle. Neuveriteľné," ostala fascinovaná a pozrela sa na Heznaka, ktorý zvážnel.
,,To nebude asi náhoda, že tu priletel," zamyslel sa a zložil si ruky k hrudi.
,,Alvarokabuinu alvarohebutoha-aleemuhaza?"
Na to vtáča začalo pískať ako na poplach. Trepalo na mieste krídlami, akoby sa od strachu chystalo uletieť.
,,Čo hovorí?!" tentokrát Heznak znervóznel už naozaj a zavrčal ako pes.
,,Vraj sa vládca trpaslíkov z juhu, konkrétne kráľovstva Nimanin dozvedel o našej výprave. Toto malé vtáča nás len prišlo varovať."
,,Pred čím?!"
,,Buinu tuohatre toroinuemuhe?" Čakala na plameňoočkovu odpoveď. ,,Vraj sa chystá brániť Firlán, pretože si na jeho poklady robí jeho ľud už niekoľko rokov nároky. Oháňa sa tým, že Firlán upadol do zabudnutia a mali ste jednať skôr."
,,Aké je vôbec meno toho darebáka?" dupol od zlosti trpasličí kráľ a nevedomky zobudil ďalšieho člena výpravy, Idura.
,,Čo to tu robíte?!" povedal pomedzi zívanie.
,,Nič dôležité," odsekla Arachne a nevenovala mu viac pozornosť. ,,Ha-atainu zaha kuinupuha atarohapu emu huratora?"
,,Nebudem klamať, pomerne dosť ma štve, že nerozumiem tomu, o čom to vy dvaja točíte," zvýšil kráľ hlas. Arachne sa naňho pozrela a pochopil, že by sa mal radšej upokojiť. Idur len z diaľky pozoroval, ako sa Arachne rozpráva s najkrajším vtákom, akého kedy jeho oči videli.
,,Vraj sa volá Tailon."
,,Tak sa vtákovi ohnivákovi poďakuj a nebudeme ďalej čakať, musíme sa tam dostať skôr, než nás ten Tailon a jeho okrádačský ľud predbehne," zvolal Heznak a začal budiť ostatných. Arachne malému vtáčikovi poďakovala za jeho varovanie a odletel späť smerom k jeho domovu - Nimaninu.
,,Tak vstávajte do čerta, nemáme viac času!" kričal Heznak. Bol naozaj nervózny a podráždený, vypadal ako bomba, ktorá vybuchne, nevedno kedy.
Arachne pristúpila k nemu a zatiaľ čo kričal po ostatných a mával rukami, ona ho pevne objala. Cítila, ako jeho srdce bije o život. Hnev mu ho dokázal poriadne rozpumpovať. ,,Upokoj sa, všetko zvládneme."
Heznak zrazu stíchol a len ju nechápavo objal späť. Držal si vážny výraz, ale veľmi ho jej objatie zahrialo pri srdci, načo sa jeho tep ešte viacej zvýšil.
,,Kam nás mapa zavedie dnes?" spýtal sa odhodlane Dupin, čo všetkých do jedného prekvapilo. Tak odhodlaného do robenia niečoho ho snáď ešte nikto nevidel.
Heznak vytiahol knihu spoza opaska, otvoril ju a priložil roztrhnuté strany mapy k sebe. Čítalo sa to už horšie, ale stále to nebolo nemožné. ,,Cesta vedie cez tú malú horu, ktorú odtiaľto vidíme."
,,Cez horu?" nechápala Arachne. ,,V horách, ktoré nikto neobýva sa môže ukrývať čokoľvek." Nazrela do knihy, kde sa konečne dočítali názov hory, cez ktorú cesta viedla. ,,Lapolia."
,,Poďme už," povedal Heznak, ktorý už nemienil čakať ani sekundu a ťahavým krokom sa vybral vpred po ceste. Všetci ho nasledovali, len Frederik sa držal akosi v úzadí. Arachne si to všimla, ale nemala chuť to riešiť. Frederik jednoducho musel pochopiť, že sa svet netočí iba okolo neho a nie všetko je vždy také, ako si možno vysníval. Ak chcel nájsť pokoj a šťastie, musel to pochopiť sám. Preto mu nevenovala nejakú hlbšiu pozornosť a zrýchlila krok, aby dobehla Heznaka.
Nad horou lietali čierne havrany, ktoré boli na jasnej oblohe ako slzy noci, ktoré nestihli splynúť s denným svetlom.
,,Čo ak na nás vybehne nejaká príšera?" smial sa Alexander, ktorý však rýchlo stíchol, keď sa Heznak naňho vražedne pozrel.
,,Tak jej hodíme tvojho brata, ktorý sa správa ako hlupák," odvetil a posmešne sa uškrnul.
,,Možno idem posledný, trpaslík, ale počujem výborne!" ozval sa hlas z konca radu. Trpaslíci sa rozosmiali a neodolal ani Alexander, ktorý sa však snažil svoj smiech pred bratom ukryť.
,,To je skvelé, človeče, škoda, že ten sluch nemáš taký výborný aj vtedy, keď ti jasne poviem, že sa máš trpaslíkom vyhýbať. Dal som ti šancu, ale začínam to ľutovať. Robíš medzi nami iba neplechu."
,,Teraz nie je vhodná chvíľa na hádky, Heznak," prerušila ho Arachne a zúfalo povzdychla. Tí dvaja sa vážne museli neustále hádať a neodpustili si absolútne nič. Boli ako dvaja besní psi, čo sa nedokázali zniesť, hoc mali tú istú besnotu.

Hora pôsobila dnes i predchádzajúci deň pekne a príjemne, napriek tomu to však nemenilo nič na fakte, že v nej nič neprebývalo. Aspoň to tak vypadalo. To, či to je skutočne tak sa dozvedia až vtedy, keď vojdú do jej vnútra. Zatiaľ nevedeli nič presnejšie.