MONSTER - H.S. SK

Monster 1

Spomienka...

To jediné mi ostalo. Pár vecí, čo si držím v hlave do konca svojho mizerného života. Načo je to dobré? Treba všetko zničiť. Už vo mne nie je ani kúsoček ľudskosti. Cítim iba neskutočný hlad. Hlad je priorita, hlad je zabíjanie. Niesom človek, ktorý by chcel....Niesom človek. Som len existencia, ktorú treba zahubiť...Plamene sa ma takmer dotýkali, obhorené triesky domu vyskakovali do neuveriteľnej výšky a popol obletoval okolo mňa. Teplo ma pomaly začalo obklopovať viac a viac.

Bola som šťastná....Keby sa nič z toho nestalo....Mala by som pokojný život, bez príšer, bez bolesti a hlavne bez nenávisti voči samej sebe. Už nevládzem bojovať, nemôžem už ďalej takto ubližovať ani sebe a ani iným. V hlave sa mi prehrával deň, ktorý mi zmenil život......

*********

"Tak čo? Ako to dnes urobíme?" Spopod dlhých mihalníc na mňa hľadel tými temnými očami. Nepohla som ani brvou. Tvárila som sa, že ho nepočujem.

"Haló, Zem volá Melanie!"

Odtrhla som oči od učebnice "Čo presne máš na mysli?" . Ozvala som sa po nekonečne dlhej pauze.

"Ty vieš dobre, čo mám na mysli." Vyčítavým pohľadom na mňa pozrel.

"Ale prosím ťa, špehovanie suseda nieje najlepší nápad." S nechuťou som položila učebnicu, lebo som vedela, že už je to márne.

"Vravím ti, ten chlap je vážne čudný. Court mi dokonca vravela, že ho videla ako uhryzol nejakú striptérku, či čo." Šibrinkoval rukami ako nejaký blázon. Zapozerala som sa na neho ako na blázna.

"Aha, takže Courtney povedala. Vieš, ona si tie svoje príbehy dosť prifarbuje, možno si už ten náš nováčik našiel priateľku." Musí to byť fešák.

"Má tmavé sklá po celom dome." Už to začína. Tá jeho posadnutosť upírmi.

"Noa? Možno má rád tmu." Bezducho som odpovedala.

"Vychádza len v noci."

"Eeh, irelevantné! Nebodaj ho sleduješ 24 hodín denne?!" Prekrútila som očami a opäť sa venovala knihe na mojich kolenách.

"No tak Mel, prosím, aspoň pre zábavu." Nedá pokoj. S prehrou v očiach som naň pozrela.

"Okay, ale žiadne kolíky, strieborné náboje, kríže a podobné." Dal mi pusu na čelo.

"Ľúbim ťa!" Kamarátsky ma obja-pripučil na svoju hruď. "Strieborné náboje sú pre vlkodlakov." Žmurkol na mňa a odišiel na hodinu. Idiot.

Naozaj tomu verí? Že existujú podivné monštrá? Ale notak, Twilight je pre deti a nie pre skoro 19 ročného chlapa. Ale, nečudujem sa, je skoro posadnutý všetkými článkami a knihami o upíroch. Má doma aj nejaké pravidlá či čo... Ten chalan je nepoučiteľný.

Po prestávke som sa (bohužiaľ) musela vrátiť do triedy a počúvať naozaj nudný výklad o tom, ako Henrich ôsmy striedal jednu ženu za druhou. Podobne nudne prebiehali aj ostatné hodiny, a po škole sa pri mne opäť zastavila tá neoblomná otrava.

"Mel, už by sme naozaj mali ísť, potrebujem sa pripraviť na večer."

"Sľúbil si mi, že nebudeš brať žiadne hlúposti!" Pretočila som očami a čakala na jeho reakciu.

"Mal som som na mysli baterku. Nemôžem zobrať ani malý krížik?" Je neoblomný! Ale na tie jeho psie očká by som sa dokázala dívať večne.

"Aby nás náhodou nauhryzol." S chuti som sa zasmiala na jeho strachu. "Tak teda poďme Buffy!" Vyškerila som sa na neho, zobrala si tašku, a odišla som sa domov "pripraviť".

Večer, keď sa zotmelo sme sa stretli pri draculovom baráku. Zastavili sme sa na príjazdovej ceste oproti, kde sme sa schovali za auto. Naozaj má miesto okien len tmavé sklá, ale to neznamená, že je akýsi upír. Z môjho rozmýšľania ma prerušil obsah tašky môjho spolubádateľa. "Hej! Sľúbil si mi, že tu tieto veci nosiť nebudeš!" Kútikom oka som si prezerala všetky tie haraburdy čo tam mal. Vytiahla som jednu z nich. "Sú toto nunčaky?! Zbláznil si sa? Tak do toho nejdem." Chcela som sa otočiť, ale schmatol ma za ruku.

"Mel, prosím ťa, nemôžeš predsa odísť, keď už sme tu. A aj tak, možno ich ani nepoužijem." Povedal s pokojným hlasom a miernym úškrom na tvári. Blázon.

"Hmm, v to dúfam." Ironicky som zagánila a čakala, čo vymyslí.

"Aj tak, ešte nie je doma." Poznamenal.

"Ty si naozaj šialený. Ako to dočerta vieš?!" Dúfam, že ho naozaj nesleduje, už by to bolo naozaj divné.

"Nemá tu auto." Zamrkal na mňa. Hodil na mňa posmešný pohľad vybral si svoje, ehm, pomôcky.

"Aha." To mi mohlo dôjsť. No, čo už. Keď už som tu, tak to hádam nevzdám, a navyše je to dosť vzrušujúce.

Pomaly sme sa približovali k jeho domu ako nejaký tajný agenti. Museli sme vyzerať naozaj čudne.

"Dočerta! Je zamknuté!" Prehlásil smutne.

"A čo si si myslel?! Že ti posunie červený koberec priamo do jeho komory na mŕtvoly?!" Začala som po ňom kričať. Vybrala som malú čiernu sponku zo svojich vlasov.

"Ešteže je môj otec vojak a pár vecí ma naučil." S malými problémami, ale otvorila som vchodové dvere. Chvíľu som počkala, kým vojdem, aby na mňa náhodou nevyskočil neajký jeho pes, alebo krvilačná veverica.

"No tak už poď." Zakričal na mňa pošepky, teda, ak sa to dá. Vošla som dnu a nestačila som sa diviť. Áno, ľudia v našej štvrti sú bohatí, ale takúto nádheru si nemôže dovoliť hocikto. Postupne som si obzerala masívne žulové stĺpy uprostred jeho obývačky. Páni, toto je hotové kráľovstvo. Ale, predsa len, bolo to tu až nepríjemne tmavé. Ani jeden ľúč svetla by sa neprešmykol cez hrubé čierne sklá na drevených okeniciach. Podivuhodné a zároveň trocha strašidelné.

"Mel, ja viem že je to tu skvelé, ale musíme nájsť čo najviac dôkazov rozumieš?!"

"Ježišimária! Už idem!" Zakričala som. Tentoraz dosť hlasno.

Pomaly sme prechádzali z izby do izby a z poschodia na poschodie. Nič. Žiadne truhly, stopy krvi, alebo nejaké obete, skrátka, ten chlap je obyčajný. Keď sme sa nachádzali (asi) v jeho izbe, započula som ako mu garáži šramotí auto.

"Do riti! Čo budeme teraz robiť?!" Zhrozená som sa snažila niekam schovať, ale márne. Už som aj začula štrngot kľúčov z chodby. Kroky boli čoraz viac hlasnejšie a hlavne, čoraz viac bližšie. Nevedela som čo mám robiť, mala som sucho v ústach a z čela sa mi lial studený pot.

A kde šiel vlastne ten zbabelec, dúfam že ma tu nenechal. Bože, čo ak ma ten muž zabije?!

Rýchlo som sa schovala pod posteľ a snažila som sa byť čo najtichšie.