Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: XV

V predošlej kapitole sme boli svedkami udalostí na bojisku, kde sa stretli južanskí lovci, dračí cisár, lauvalskí jazdci, dračí elfovia a napokon aj dračia cisárovná. Ešte stále však nie je koniec; stále sú otvorené otázky, na ktoré potrebujeme nájsť odpovede.

Trónna sieň cisárskeho dvora bola šumela. Šumela rozhovormi dračích elfov, lauvalských jazdcov a vládcov elfských ríš, ktorí sa tam zišli. stáli po obvode siene, tvoriac polkruh okolo hŕstky zajatcov. Spútaní poloviční, ktorých bolo len pár desiatok, kľačali na zemi a mlčky znášali situáciu, v akej sa ocitli.
Nad všetkými sa týčili dva cisárske tróny. Kým cisárov stolec bol prázdny, cisárovná osamelo sedela vo svojom zlatom kresle a všetky pohľady sa upínali na ňu. Prišla o manžela i brata, o cisára, o otca dieťaťa, ktoré nosila pod srdcom. Čakalo sa, ako naloží s tými, ktorí ju o Halatira pripravili.
Iba málokto však vedel, že dôvodom jej vyplakaných očí nie je strata Halatira, lež skon Mardana. Z celého cisárskeho dvora to veru nevedel nik.
Cisárovná náhle vstala a zišla z výšky trónu medzi ostatných. Zastala pred polovičnými, ktorí klopili zraky k zemi. Zdalo sa, že tak činia v hanbe, no nebola to pravda. Ich srdcia sa otriasali v žiali zo straty Mordelai a mnohých ďalších, čo padli v boji.
Laethiu bolelo vidieť tento malý národ na kolenách. Blaho polovičných jej vždy ležalo na srdci a predsa bola neustále svedkom toho, ako musia bojovať o svoje miesto a právo. S povzdychom prehovorila:
„Vy všetci, všetci poloviční!“ Počkala, kým jej budú venovať pohľady a potom sa rozhovorila: „Viete, prečo ste tu. Viete, čoho ste sa dopustili. Viete aj to, že za každý prehrešok príde trest. Dračí elfovia a elfskí vládcovia trvajú na tom, aby poloviční boli potrestaní za vzburu proti cisárovi a za jeho usmrtenie. Vražda najvyššieho elfského panovníka je vskutku neodpustiteľný hriech.“
Keďže nemé tváre polovičných nenapovedali, žeby ich cisárovná zatrašila alebo v nich vyvolala akúkoľvek inú emóciu, jej príhovor pokračoval: „Nikto z nich však nepozná okolnosti, ktoré vás viedli k vášmu konaniu. Aj mne boli zatajené a keby som sa ich náhodou nedozvedela, musela by som zmýšľať rovnako ako všetci vyšší elfovia v tejto miestnosti. Dávajúc veci naporiadok ohlasujem, že cisár Halatir osobne zavraždil kráľa polovičnej krvi Mardana. Dopustil sa zločinu na jednom z elfských vládcov. Mardanovi poddaní ho prišli pomstiťt v štýle oko za oko, zub za zub.“
Medzi dračími elfmi sa vzniesla vzrušená vrava. Niektorí krútili hlavami, iní hlasno protestovali a nechcelo sa im veriť tomu, čo im cisárovná prezradila.
„Nehovorím, že to schvaľujem. Ale ani vás zato nekáram. Nie vás, ktorí tu predo mnou kľačíte. Vrahom cisára je Mordelai. Tá za svoj čin zaplatila vlastnou krvou priamo na bojisku. Vinník bol potrestaný. Nie je dôvod, aby trpeli ďalší poloviční. Svoj trest ste si vytrpeli už tým, že ste prišli o otca svojho národa.“
Pri zmienke dvoch veľkých mien sa poloelfovia zamrvili, no keď padlo meno kráľovnej polovičných, matky mnohých detí, vtedy myklo hlavne Althairom a dvíhajúc zrak ku cisárovnej, musel si zahryznúť do pery, aby v sebe udržal krivdu dejúcu sa na Mordelainom mene, pretože nebola pravdivou. Žiaľ bol jediným v miestnosti, ktorý to vedel a kvôli sľubu, aký dal umierajúcej Mordelai to tak i muselo ostať. Zaťal päste a sklopil pohľad naspäť k podlahe. Pokúšal sa vydržať to ostré bodanie hrotmi viny.
„Rozhodujem nasledovne: vinník za smrť dračieho cisára je už v ríši bohov podsvetia. Preto nikto ďalší nebude pykať za tento čin. Poloviční sa vrátia do Južného údolia.“ Laethiin hlas sa rozľahol miestnosťou a vyvolal rôznorodé reakcie.
Poloviční užasli v úsmeve či neveriacky otvorili ústa. Nečakali, že ich cisárovná nijako nepotrestá. Lauvalskí jazdci, rovnako ako dračí elfovia, to nečakali tiež a hundrali síce, no neprotivili sa vôli cisárovnej. Kto však pobúrene nesúhlasil, to boli lesní elfovia: kráľovná lesnej ríše a jej synovia. Majúc na pamäti podobnú situáciu,v ktorej korunovala smrť kráľa lesnej ríše, nehodlali byť nemými svedkami toho, ako už po druhý raz poloviční odchádzajú beztrestne.
„To nemyslíte vážne!“ prskol najstarší syn a vyšiel pred svoju matku. „Prežreli sme krivdu rozhodnutia, ktoré padlo pred mnohými rokmi po zabití kráľa lesnej ríše, tentoraz však mlčať nebudeme. Pri všetkej úcte, ocitli sme sa v tej istej situácií, ba ešte horšej, teraz bolo siahnuté na život samotného cisára! To sa máme znova pozerať, ako tá banda miešancov zase odíde bez potrestania? Koľkokrát sa budeme musieť točiť v tomto kruhu, koho ešte zabijú, než bude nastolená spravodlivosť?“
Po tomto zvučnom hlase nastalo v sále ticho, no v tvárach mnohých sa zračil súhlas a nepatrné kývanie hlavou bolo toho dôkazom.
„Presne tak!“ zvolal i druhý syn kráľovnej lesnej ríše a postavil sa vedľa svojho brata. „Život dračieho elfa a ešte k tomu cisára sa predsa nerovná nejakej miešanke! Cisárovná, žiadam vás, aby ste prehodnotili vaše rozhodnutie.“ Obzrel sa lesný elf k Laethii, avšak v jeho výraze už nebola čistá úcta, s ktorou sa na ňu dívali, keď po jej boku sedel Halatir.
V tejto chvíli pocítila tenký ľad, aký si svojou láskou k polovičným pod sebou vytvorila.
„Neopovažuj sa o Mordelai hovoriť takto!“ zahrmel doteraz poslušne vyčkávajúci Althair a zodvihol sa na rovné nohy. „Na konci sú si všetky životy rovné. Ani ten cisárov neznamená viac!“
„To je drzosť!“ pľuvol na zem jeden z lesných elfov. „Ty nemáš pravo...“
„Čo? Mať svoj názor? Žiť?“ zatiahol sarkasticky tentoraz Korven a tiež sa postavil, síce mu to so zraneným lýtkom šlo pomalšie, no zvládol to. „Ešte stále sa točíme v tejto nevraživosti? A ja som si myslel, že vás to už prešlo, že ste za tie roky nebodaj trochu vyrástli.“ Pokrútil hlavou a keby nemal spútané ruky, isto by ich dal v bok. „Očividne som vás precenil.“
„Cisárovná snáď rozhodla!“ zahrmel hlas kráľa Mezzeiaha. V jeho tvári sa nezračili emócie, no v srdci cítil prázdnotu zo straty svojej milovanej dcéry. Nechcel sa rozčuľovať, lebo bol plný trúchlenia za Mordelai, ale prístup lesných elfov ho ako vždy vytáčal. „Kto vám dal právo priečiť sa jej rozhodnutiu? Vy ste tu od toho, aby ste ju poslúchali! Keď rozhodla, že poloviční pôjdu, tak pôjdu.“
Jeden z lesných princov skrivil pery a zlomyseľne utrúsil: „Samozrejme. Temný kráľ. Otec miešanky, ktorá zabila cisára. Nič iné som od vás ani nečakal.“
Kráľ temných elfov mu odvrkol: „A ja som nič iné nečakal od synov kráľa, ktorý dlhé roky zatváral oči pred vyvražďovaním polovičných. Isteže teraz budete brániť toho, kto bol hlavou čističov.“
Hlasy dračích elfov a lesných princov sa rozbúrili ešte väčšmi. Neprijímali Mezzeiahovo tvrdenie, hoci on im ho potvrdil a zvyčajne by stačilo jeho slovo ako záruka pravdivosti. Lež teraz, ako sa zdalo, sa aj on prepadal do nemilosti. „Je to tak! Poloviční vám to potvrdia! Tí poloviční, ktorí boli pritom, keď cisár v spoločnosti čističov zavraždil ich kráľa. Tí poloviční, ktorí svojho kráľa spálili a prisahali krvnú pomstu. Tí poloviční, ktorí sú vo vašich očiach od narodenia nečistí a zatratenia hodní! No predpokladám, že vaša zaujatosť neprijme ani svedectvo desiatok polovičných, lebo pre vás nemajú dostatok čistej krvi v žilách.“
Laethia si nervózne hrýzla spodnú peru. Počúvala Mezzeiahovo rozhorčovanie a vrela v nej krv, lebo vedela, že temný kráľ má pravdu. A zároveň si uvedomovala, že Mezzeiah mal polovičných zastaviť, no neurobil to. Čo by sa zmenilo, keby poslúchol? Žil by ešte cisár? Stihla by sa o všetkom dozvedieť včas?
„Kráľ Mezzeiah hovorí pravdu,“ prehovorila, strhujúc pozornosť opäť na seba, „cisár Halatir naozaj bol vodcom čističov.“
Čakala síce, že to elfov umlčí, no opak bol pravdou. Dvihla sa nová vlna nesúhlasu, ktorá Laethii búšila do uší, až to bolelo.
„Tak dosť!“ vložil sa do hovoru starý dračí elf, ktorému už vek poriadne pozlátil vlasy. Vyšiel do popredia a ostatní dračí elfovia pred ním sklonili hlavy, lebo to bol bývalý cisár, Laethiin predchodca. „Nad vami všetkými visí slovo toho, kto sedí na cisárskom tróne. Kým som to bol ja, poslúchali ste. Kým to bol Halatir, poslúchali ste. Prečo neposlúchate, keď na stolci sedí cisárovná Laethia? Nezabúdajte, že to ona bola hviezdami vyvolená k cisárskemu titulu. Nie jej brat, ten sa vždy mal iba dotýkať jej koruny. Pamätáte? A predsa stojíte všetci za ním, neveríte v jeho hriechy a činíte z neho nevinnú obeť. Halatir nebol obeť. Halatir bol predátor. Vy všetci to viete, ale stojíte za ním, pretože keby ste priznali jeho chyby, priznali by ste tým aj svoju nevšímavosť a ignoranciu voči jeho chybám a nespravodlivosti, ktorej sa dopúšťal.“
Vyslúžilý cisár docielil, že v sieni zavládlo hrobové ticho. Jeho múdrosť vzala všetkým výčitky z pier. Pokračoval: „No nech je ako chce – Laethia je vaša cisárovná. Vaša jediná najvyššia vládkyňa, ktorú budete nasledovať ešte ďalších sedemdesiat rokov! Jej slovo je zákonom pre všetkých kráľov! Nerešpektoval ho cisár Halatir a vidíte, kam ho to doviedlo? Osud ho zato potrestal a už je v ríši podsvetia. Chcete aj vy nerešpektovať nariadenia cisárovnej?“
Laethia sa na svojho predchodcu dívala s bázňou v očiach. Nečakala, že za ňu bude práve on tak vehementne bojovať. Bolo jej od dojatia do plaču, keď si vypočula aj záver jeho reči:
„Ona jediná stála za tými, ktorých sme my ostatní vysunuli na okraj spoločnosti. Ako ja, tak aj vy, každý jeden z vás. Nie je správne, že sa jej zato obraciate chrbtom. Ona zato má byť oslavovaná, nie zavrhovaná. Nezaslúži si váš vzdor. A vy si nezaslúžite svoje koruny, keď sa jej vzpierate. Pamätajte, že ste prisahali vernosť cisárskemu trónu, keď vás korunovali. Vzpierajte sa cisárovnej, ak chcete, ale ten, kto jej ešte raz zaprotirečí, zloží k jej nohám svoju korunu i svoj status v elfských ríšach. Lebo kto ide proti cisárskemu slovu, ten si zaslúži vyhnanstvo.“
Po jeho slovách nastolené ticho naďalej pretrvávalo a trvalo by dovtedy, kým by sa nenašla bytosť dostatočne odvážna na to, aby ho prerušila. Musela to byť Laethia, koniec koncov bola hlavou elfských ríš, musela nadobudnúť pevnú pôdu pod nohami a na to dostala dostatok času. Vstala a hrdo sa napriamila, hoc jej telo s tým pre pokročilé štádium tehotenstva nesúhlasilo.
„Odznelo tu mnoho názorov, mnoho slov a mnoho tvrdení. Pocity sa ešte stále točia vo vzduchu, no ako cisárovná musím mať na zreteli spravodlivosť. Musím vidieť veci v širšom merítku, než ich určuje čistota krvi. Som hlavou tejto ríše a pod mojimi krídlami sú všetci, či už lesní elfovia, dračí, alebo poloviční. Všetci sú pod mojou ochranou a navždy to tak bude.“ Krátkym pohľadom nahliadla do každej tváre, pričom na Althairovi spočinula o sekundu dlhšie, no napokon pokračovala:
„Moje rozhodnutie sa nemení a hoc mnohých tým rozhnevám, stojím si za tým, čo som už povedala. Poloviční zaplatili dostatočnú cenu za život môjho manžela a preto viac nie je dôvod ich súdiť. Choďte a žite si svoje životy mimo ríše elfov, tak ako ste to robili doposiaľ.“
Po tejto reči už viac nik nezdvihol hlas, neprejavil nesúhlas. Niektorí nespokojne, iní až nadmieru, no každý v tichosti prijal konečný verdikt cisárovnej. Sieň sa behom krátkej chvíle vyprázdňovala, no poloviční odchádzali ako poslední a ich nového kráľa si cisárovná odchytila. Chcela sa s ním porozprávať tesne predtým, než sa jej znova stratí zo života.
„Neviem, ako ťa Mardan s Mordelai vychovali,“ hovorila nechodiac okolo horúcej kaše, „či ti povedali, kto som…“
„Viem to,“ prikývol Althair.
Laethii preletel perami úsmev. Roztvorila náruč, aby svojho syna po toľkých rokoch odlúčenia konečne objala, ale on pred ňou ukročil. Srdce dračej elfky zabilo na poplach. Povedala: „Som tvoja mama, Althair. Dovoľ mi priblížiť sa k tebe. Už mi na tomto svete neostal nik blížky okrem teba.“
Althair s ľadovým výrazom odvetil: „Mojou matkou je Mordelai. Vy ste cisárovná. Sama ste si tak zvolila, tak teraz nechcite meniť pravidlá hry.“ V jeho vnútri sa ozýval hrot krivdy. Nevedel však určiť, či to bola krivda, ktorú spáchala Laethia na ňom, keď ho v podstate odvrhla, alebo to bola krivda, ktorú teraz páchal on na nej. A možno oboje.
Laethiino srdce zovrel chlad Althairových slov a vytisol jej slzy do očí. „Si neférový,“ zašepkala zlomene. Sklamalo ju počuť, aký postoj jej syn voči nej zaujal. „Keď vravíš, že som si tak sama zvolila, tak zaiste aj vieš prečo. Musela som tvojho otca opustiť a musela som sa vzdať teba, no to neznamená, že som vás niekedy prestala milovať. Každým dňom, každou nocou ma sprevádzali myšlienky na vás. Myslíš si, že ma to netrápilo? Myslíš si, že som nechcela za vami utiecť? Chcela a veľmi! Lež aký by to malo zmysel, keby v mojom tieni pritiahol Halatir s armádou a povraždil by vás?“
Po dlhej odmlke, kedy Althair premýšľal o Laethiinej obhajobe a ona sa doňho s nádejou vpíjala pohľadom, poloelf konečne prehovoril: „Každý má možnosť voľby. Cisár sa rozhodol zavraždiť môjho otca. Nemusel no zvolil si to. Auren sa rozhodla varovať môjho otca. Nemusela, no zvolila si to. My všetci sme sa rozhodli pomstiť môjho otca. Nemuseli sme, no zvolili sme si to. Takisto ste si vy zvolili cisársky dvor. Nemuseli ste, no urobili ste to. Nezáleží na tom, aké pohnútky vás či nás viedli k týmto rozhodnutiam. Stali sa. Všetky majú svoje následky a s tými sa musíme naučiť žiť. Nezmeníme ich. Tak, ako nič nezmení Mordelainu či otcovu smrť.“
Dračia elfka prehltla trpkú pravdu, s ktorou vyrukoval jej syn. Vedela, že je to tak, ako povedal. Ale bolo jej smutno z toho, že ju k sebe nepustí ako matku. To bolo zasa jeho rozhodnutie, ktoré nemusel učiniť, no učinil. Rozhodol sa, že matkou pre neho navždy ostane Mordelai. Aj keď sa jej z toho chcelo plakať, Laethia jeho rozhodnutiu rozumela. Bola to predsa Mordelai, koho tvár si odjakživa pamätal. Mordelai ho vychovala. Mordelai ho večer ukladala na spánok a ráno zobúdzala, kŕmila ho, šatila, učila. Ošetrovala mu rozbité kolená a utierala jeho detské slzy. Mordelai. Nie Laethia. Ona s ním nebola, keď ju potreboval. Mal pravdu v tom, že sa sama pripravila o jeho detstvo a tým aj o právo nazývať sa jeho matkou. Napriek tomu, že ho porodila, matkou mu bola iná žena. Žena, ktorá vlastné deti nikdy nemala a predsa sa stala matkou mnohých…
S hlbokým povzdycho napokon riekla: „Po otcovi si kráľom polovičnej krvi. Po matke, ktorú neprijímaš, si tiež dračím elfom. Vedz, že brány cisárskeho mesta sú pre teba vždy otvorené. Môžeš tu žiť a pobývať, ako dlho budeš chcieť.“
„Ďakujem cisárovnej za veľkodušnosť,“ odvetil Althair, „ale ja sem nepatrím. Moje miesto je s Južanskými lovcami. Ako hovoríte, som teraz kráľom polovičnej krvi. Preto sa vrátim s polovičnými do Južného údolia.“
„Vidím, že rovnako ako Mordelai si verne oddaný aj polovičným. Môžu byť hrdí nato, že si ich kráľom. Si celý srdcom syn svojho otca.“ Laethii preletel tvárou smutný úsmev. „Moje pozvanie bude trvať po celý život. Kedykoľvek tu budeš vítaný.“
Althair prikývol a keďže viac nebolo čo povedať, odišiel.
Keď Laethia osamela, smutno sklopila zrak na svoje spojené ruky spočívajúce na tehotnom bruchu. V duchu sa zaprisahala, že dieťa, ktoré teraz nosí pod srdcom, nebude nikdy ukrátené o svoju skutočnú matku. K jeho počatiu privolila skôr z povinnosti než z lásky, no každým dňom, kedy v nej rástlo, ho ľúbila viac a viac. Teraz k nemu už bola pripútaná rovnako silnou materinskou láskou, aká ju viazala k Althairovi. Puto s ním musela pretrhnúť, keď ho v dobrej vôli poslala za otcom. No puto s dieťaťom, ktoré sa malo čochvíľa vypýtať na svet, si zaumienila neporušiť nikdy a za žiadnych okolností. To bolo jej rozhodnutie, ktoré učinila a podľa ktorého sa bude odvíjať jej ďalší život. Nikto a nič ho nezmení.