Nočné ulice veľkolepého mesta Los Angeles vo mne vzbudzovalo niečo, čo vo mne driemalo. Vzbudzovali vo mne nadšenie. Už len to, že koľko slávnych ľudí prešlo po tomto chodníku, koľko ľudí sníva o tom stáť, kde práve stojím ja. Ja som tiež jeden z ľudí, ktorý je slávny ale pri tom som obyčajný človek.
Chalani ma volali do baru. Išiel som autom lebo som nechcel piť a bolo to dosť ďaleko od môjho bytu. Odparkoval som auto o blok ďalej, aby ma nikto nespoznal alebo aby mi niekto nepoškodil auto. Prešiel som cez blok a pred barom som videl opitých chalanov a medzi nimi bolo dievča, ktoré mohlo mať 18 najviac. Vyzerala ako keby im nerozumela lebo jej hovoila rôzne nechutnosti a bola veľmi vystrašená. Boli vyšší od nej a jej oči behali zo strany na stranu a keď ma zbadala jej pohľad sa zmenil na zúfalý a prosiaci o pomoc. Ihneď som zakročil a to dievča som vytiahol z toho hlúčiku chalanov.
"Ty ju poznáš? Čo nám ju berieš?" zkríkol na mňa jeden z nich.
"Áno poznám a práve som pre ňu prišiel!" potiahol som ju za ruku.
Zašli sme do uličky k autu.
"Ako sa voláš? Ublížili ti?" ona na mňa len uprene pozerala. Potom ma objala a ja som nechápal prečo. Rukami mi začala niečo ukazovať. Bola to posunková reč. Cítil som sa úplne ako kretén. Videla, že jej nerozumiem a tak vytiahla telefón a napísala mi do poznámok:" Moje meno je Amy, som hluchá a ďakuejm ti, že si ma od nich vyslobodil." prečítal som si to a odpísal jej späť:" Moje meno je Niall a to bola maličkosť, dovol mi odviesť ťa aspoň domov aby som mal istotu, že prídeš domov v poriadku." usmiala sa a naťukala mi adresu. Nasadla do auta aj keď som videl, že mi neverí. Celú cestu pozerala von oknom a usmievala sa. Vyzerala ako keby ušla z domu. Mala rifle a biely pletený sveter, jej tmavohnedé vlasy jej tvarovali bledú tváru. Mala zelené oči, ktoré by si každý zapamätal hneď ako ich zazrie. Jej nehty zdobil slaboružový lak a zlaté prstene. Na toľko otázok, čo som sa jej chcel spýtať a nemohol som. Bolo mi jej ľúto. Stále sa hrala s prsteňmi na ruke, čo ma trocha znepokojovalo. Blížil sa jej dom, pozrela na mňa a ukázala mi kde býva. Asi ot, čo mi ukázala znamenalo ďakujem a zamávala mi. Usmial som sa a zamával som jej späť. Chvíľku som stál pred jej domom a počkal som až kým nezašla dnu. Išiel som cez mesto po pizzu a nakoniec unavený domov. Cez svetlo nočných lámp som si všimol, že sa niečo leskne na koberčeku spolujazdca. Bol to prsteň, zlatý. Taký aký mala ona, mal by som jej ho ísť vrátiť, ale už je neskoro. Stavím sa tam asi zajtra. Asi si na internete nájdem ako sa znázorňuje "za málo" a "nech sa páči". Chalani mi volali a všetko som im vyvsetlil. Nevedeli, čo majú povedať na môj hrdinský čin. Vyšiel som z auta, naťukal bepečnostný kód a klúče som zavesil na miesto. V kuchyni som si rozbalil pizzu a vzal som z hornej skrinky tanier, z chladničky som si vybral minerálku a presunul sa do obývačky. V telke nič nedávali a tak som si pozrel nejaký film, ktorý si nepamätám lebo som zaspal už na začiatku filmu po prvom trojuholníku pizze. Pred koncom filmu som sa zobudil a šiel som do sprchy, potom rovno do postele.
Zobudil som sa na budík okolo 10-tej. Vypol som ho a prehrabol si vlasy. V sprche som rozmýšľal či je dobrý nápad ísť dnes za ňou. Nebude ešte spať? Je to vhodné? Vedel som, že jej ho musím vrátiť inak sa budem cítiť vinne.....
