Žena, ktorá maľovala oblaky

tri

Rozhodla sa mačku pomenovať Nuage. Čo bolo zlé rozhodnutie.

Nie preto, že išlo o francúzske slovo. Enora si zvykla na francúzštinu, pretože po prababke svojho otca bola Francúzka, čo sa v jej živote prejavovalo neočakávanými spôsobmi. Každý rok, zhruba v tom istom čase, dostala neodolateľnú chuť upiecť si pravé chrumkavé makrónky, ktoré však vplyvom nesprávne zvoleného krému dopadli ako roztečená sladká katastrofa. Tá, hoci o tom Enora vlastne nič nevedela, len oslavovala to, ako sa jej matka spoznala s jej otcom, ako spoločnými silami a celkom nevedomky splodili Enoru a ako ich vzťah dopadol úplnou katastrofou – tečúcou ako slzy odvrhnutej milenky a sladkou ako prvý smiech novonarodeného dieťatka.

Okrem toho si vďaka svojmu vzdialenému exotickému pôvodu miesto všadeprítomného bieleho toastového chleba obľúbila bagety, ktoré, na rozdiel od katastrofálnych makróniek, dokázala upiecť aj so zatvorenými očami, a aby si ich vychutnala čo najlepšie, zajedala ich syrom nie nutne francúzskeho pôvodu. Zapíjania vínom sa vzdala po tom, čo po jedinom poháriku spadla z gauča, pri čom vyliala štyri fľaštičky úplne nových farieb, vďaka čomu síce vznikla veľmi zaujímavá a hodnotná lampa, ale ešte dva týždne potom ju bolela kostrč.

Posledným prejavom jej francúzskosti bola nutnosť pomenovávať živé tvory vo svojom okolí slovami ako vystrihnutými z parížskeho predmestia. Bohužiaľ však o jazyku nevedela dosť na to, aby si uvedomila, že rody slov v angličtine a vo francúzštine sa predsa len niekedy líšia a tam, kde má jeden jazyk neutralitu, ten druhý je jeho presným opakom. Tak mačku pomenovala Nuage, pretože vyzerala ako oblak, avšak zabudla, že vo francúzštine je oblak mužského rodu, a tak mačka, povzbudená týmto novým vývojom situácie, sa začala správať ako pravý lev, vodca svojej svorky čakajúci na to, kým sa jeho levice vrátia z poobedňajšieho lovu.

Od toho momentu musela Enora mačke misku s jedlom nosiť.

A Nuage, podľa vlastného názoru kráľovná, sa nechala vydržiavať a väčšinu času spala.

Okrem momentov, keď Enore nosila rôzne predmety a zabudnuté poklady.

„Zlá cica," okomentovala Enora vždy ďalší nový predmet.

Zakaždým ho však zobrala do ruky a s láskou v srdci a slzou v oku sa dívala na niečo, čo patrilo jej matke. Boli to jej poklady, hoci Enora ich nikdy predtým nevidela. Cítila z nich matkin parfum a studenú ťažobu pri srdci, ktorá spôsobovala, že svetla v obývačke ubúdalo a prichádzalo mrholenie nasledované dažďom. Po podobných okamihoch sa na dlhé hodiny zatvárala do svojho ateliéru, kde si prebytok sĺz vybíjala na tvorení nových a nových lampových súprav.

Aj tentoraz tam sedela a akurát dokončievala tretie tienidlo pripomínajúce čipkovanú krinolínu niektorého zeleného odtieňa, keď sa ozvalo trieštenie skla. Zvesila plecia a zodvihla hlavu, len aby sa stretla so sebavedomím pohľadom Nuage, ktorá kajúcnosť odmietala čo i len predstierať. Enora sa zadívala na zem, na mláku snažiacu sa dostať k stene, kde by mohla napáchať väčšiu škodu, a so zastonaním sa zodvihla.

„Zlá cica!" okríkla mačku už len z princípu a zašla si po handru.

Chambre rešpektoval jej prirodzenú túžbu po súkromí a nesnažil sa votrieť za zatvorené dvere ateliéru. Enora si tam preto len zriedkakedy nosila jedlo alebo hrnčeky s čajom, pretože ak by na ne zabudla, a ona vždy nakoniec zabudla, Chambre by ich neodstránil ako zvyšok špinavého riadu, aby sa v majáku nezačali množiť otravní škodcovia. Alebo aby im tam nezačali kvitnúť nové formy plesní. A tak Enora nakoniec skončia na kolenách a snažila sa utrieť neustále unikajúcu mláčku pravdepodobne starej citronády, až nakoniec musela odsunúť malú skrinku od steny, pretože nechcela riskovať zlomeninu.