Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XX. Chytím ťa, Ma!

Ruben sa usadil na starom ošúchanom gauči. Otvoril si pivo a vrchnák nechal spadnúť na zem. Ani sa tým smerom nepozrel. Poškriabal sa po niekoľkodňovom strnisku. Ovládač. Zapol v televízor a chaoticky prepínal programy. Sitkom, správy, kriminálka, relácia o chudnutí, kvíz. Pustil si dokument o podmorskom svete. Žraloky, delfíny, veľryby. Napil sa piva a hoci oči upieral na obrazovku, nevidel obrazy pred sebou. Jeho myseľ cestovala v čase. Po tom, čo sa vrátil z kliniky nemal energiu na nič iné, len svojvoľnú existenciu na gauči. Prstami si stláčal koreň nosa a neúspešne zaháňal zlé spomienky. Stále dobiedzali. Bzučali. Poletovali okolo neho ako osy. Ako sršne. Zatínal protestne sánku a nedopitú fľašu piva hodil o stenu.

„Kiež by," šepkal sám sebe, kým slnko zaliezalo za obzor, „kiež by som bol lepším, Ma! Kiežby..."

Zavzlykal a všetky osy sa mu zavŕtali pod kožu.

Ruben zaklopal na dvere a keď sa neozvala odpoveď rozrazil dvere akoby za nimi malo horieť. Nehorelo. Všetko sa zdalo byť pokojné. Manon mala na ušiach slúchadlá a pokojne tancovala pred zrkadlom. Ruben si odkašľal a oslovil svoju sestru: „Manon?"

Trhla sebou a zasekla sa uprostred pohybu. Ruben ju dlho nevidel tancovať. Sestra sa k nemu prekvapene otočila. Zložila si slúchadlá. Zostala mlčať, len sa na neho dívala svojimi veľkými očami ako na zjavenie. Snažila sa pousmiať. Jemne nadvihla kútik natrhnutých pier.

„Len som ťa chcel skontrolovať, pred tým ako pôjdem von."

„Dobre," šepla a zapozerala sa na špičky svojich nôh. Bolo jej nepríjemné sa dívať bratovi do očí. Ošívala sa a škriabala si chrasty na rukách. Napokon si celá zmätená sadla na posteľ a opýtala sa: „Kam vlastne ideš?"

„Za Claire," snažil sa jej objasniť Ruben a podišiel bližšie. Čupol si pred sestru, tak aby sa jej mohol dívať do očí, ktoré klopila k zemi. Jeho kolená protestne zapraskali, čo manon rozosmialo.

„Starec!" zasmiala sa. Ruben jej posmešok nebral vážne. Na tvári sa mu usadil znepokojený výraz. Sledoval sestrine uplakané oči, tmavé kruhy pod očami, chytil ju za ruky. Vytrhla ich z jeho zovretia.

„Prepáč," šepli obaja naraz.

„Dlho som ťa nevidel tancovať," skonštatoval Ruben.

„Tancovať?" Manon sa zatvárila zmätene. O to viac, keď jej brat vysvetľoval, že pred chvíľou tancovala. Krútila hlavou, že je to predsa absurdné. Ruben si povzdychol.

„Mám ti niečo priniesť, keď sa vrátim?"

„Kam ideš?" nechápala Manon.

Runeb si zhlboka vzdychol. Zastrčil sestre neposedný prameň vlasov za ucho a opatrne, aby tú porcelánovú bábiku nerozbil, ju pohladil po vlasoch. Dával si pozor aby sa nedotkol pozašívaných rán na jej hlave. Pousmial sa a odpovedal: „Za Claire."

„A prečo?"

„Potrebujem si s ňou niečo ujasniť," vysvetlil a žmurkol na sestru. Nohy mu začínali tuhnúť, tak vstal. Manon k nemu vzhliadla s toľkými otázkami v očiach a Rubenovi to trhalo srdce. Trhalo mu celú dušu, že svoju sestru videl v takomto stave. Dni jej splývali do jedného, všetko zabúdala. „Len jej chcem povedať, že si musíme nateraz dať pauzu, Ma."

„Pretože som cvok?" vyjachtala a zložila si nohy na posteľ. Kolená pod bradu.

„Nie, nie..." začal ju ubezpečovať, „len sa chcem venovať tebe."

„Bude ma nenávidieť," šepla nečujne, že ju takmer nepočul.

„Nebude." Manon sa len usmiala a vedela svoje. Ruben sa spoliehal, že jej to onedlho vyfučí z hlavy a vybral sa k dverám. „Prinesiem ti nejaké marhule."