Bojovný

61°

Náš rozhovor ma viedol stále k tomu istému. Nikdy sa to nemalo stať. Nemal som sa zaľúbiť. Viem, ale už mi nepomôže, keď si budem nadávať. Nepomôže mi vôbec nič...

Zas som sa dostal do toho istého nikdy sa nekončiaceho kolobehu. Začal som opäť boxovať, čo mi žralo dosť veľa času, ale nesťažoval som sa. Prvý týždeň som na tréningoch skoro vypustil dušu. Odvykol som si od tak intenzívneho cvičenia a vrátiť sa späť k zaužívanému ma stálo dosť veľa roboty. Po prvom týždni som sa do toho našťastie dostal a veril som, že to bude len a len lepšie. Robota a box mi zaberali väčšinu času. Len niekedy som si našiel priestor na rodinu alebo Ruby. Domov som chodil v postate len spať a jesť.

Takto sa to vlieklo celý mesiac. Po mesiaci mi oznámili, že budem mať zápas. Bol som veľmi rád a tešil som sa ako ešte nikdy predtým. Vedel som, že po takom tréningu, aký som absolvoval, musím vyhrať. Už len za ten posledný zápas, po ktorom som na mesiac vypadol.

Deň pred zápasom som išiel po decká do škôlky a školy a spoločne sme išli po ich starých rodičov- po Fay a dedka. Snažil som sa ich nezanedbávať tak, ako keď som bol zranený a zatiaľ mi to našťastie vychádzalo.

Sedel som na lavičke v parku s dedkom a Fay. Decká sa hrali na preliezkach s nejakými ďalšími deťmi a ja som ich starostlivo pozoroval. Pred nedávnom boli takí malí a už sú takí veľkí...

,,Ako sa máš, Fay? Dlho som ťa nevidel." usmial som sa na ňu. Decká ju brali ako svoju babku, ktorou v podstate aj mohla a mala byť, nebyť pokrvnej príbuznosti.

,,Nič mi nechýba, len sa už cítim staro. Doteraz si pamätám dobu, keď si bol také mladé ucho a už si dospelý chlap. A aj tie deti. Len teraz mi moja Leona oznámila, že budem babkou a už sú jej deti také veľké." povzdychla si a vtedy sa do toho zamiešal dedko.

,,A čo mám povedať ja? Leona je moja vnučka a robím aktívneho dedka ešte aj jej deťom. Je to tak dávno, keď bola malá a všade chodila s mojou ženou." povzdychol si Leonin dedko. Vek sa na ňom naozaj poriadne podpisoval. Pri chôdzi sa musel podopierať o elegantnú drevenú paličku, tvár mal strhanú a jeho oči sa mi zdali stále smutnejšie. Mal som ho rád, hoci nebol mojou pokrvnou rodinou, a preto som dúfal, že tu s nami ešte dlho pobudne. Všetci by sme boli veľmi smutní, ak by sa mu niečo stalo.

,,Chceš sa sťažovať, dedo? Každému je jasné, že by si to bez tých dvoch energických pokladov nezvládol ani deň. " ohriakla ho Fay a ja som sa na nich len zasmial.

,,Nezvládol, to máš pravdu. Sú to moje lásky. Akoby boli aj oni moji vnúčikovia." usmial sa a všetci traja sme sledovali, ako sa k nám hrnú deti. Podal som im fľašky s vodou a nechal ich napiť sa.

,,Ale dobre vyzeráš, Alex. Tá priateľka ti prospieva." zaškerila sa na mňa Fay a prehliadla si ma od hlavy k pätám.

,,Ďakujem, ale vyzerám lepšie práve od doby, kedy som žiadnu nemal." zasmial som sa. Prišlo mi to ako strašne dávna minulosť. Už by som v mojom predošlom tele asi ani nedokázal žiť. Cítil som sa teraz omnoho lepšie a aktívnejšie.

,,Odvtedy vyzeráš len lepšie a lepšie. Neviem či ťa nebudem musieť trochu viac vykŕmiť a aj tieto moje poklady." skepticky si ma Fay prezrela a sklonila sa, aby mohla poriadne vystískať Ruth a Luka. Luke sa na mňa pozrel pohľadom, aby som ho zachránil a ďalej hltavo pil.

,,Rozpučíš ich." zasmial som sa, keď ich pridlho objímala.

,,Akurát tak z lásky!" Vyhlásila a dala obom pusu do vlasov.

,,A nemusíš nás vykŕmiť. Stačí, keď túto moju príšerku naučíš jesť zeleninu. Však, Ruth?" zasmial som sa a kľakol si k deťom, aby som bol na ich úrovni.