Maľované duše.

Aurélia.

Bol zamračený piatkový podvečer a na okná dopadali kvapky začínajúceho lejaku. Narážali do skiel, akoby sa snažili prebiť do teplej internátnej izby, kde si útla blondínka schúlená na čalúnenom kresle, čítala pod karamelovým svetlom akúsi knihu.

To ešte len dievča v ženskom tele, je Aurélia, študentka druhého ročníka miestneho gymnázia, má skvelé výsledky (jej rodina ťažko drie, aby mohla študovať na takto prestížnej škole, takže bifľovanie je len dôkazom rodinnej cti). Hrá v školskom divadle a často je obsadzovaná do malých alebo väčších rolí v miestnom divadle. Istý rok sa jej podarilo vyhrať ocenenie vo forme trofeje za najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe a to ju dostatočne nakoplo túžbou stať sa herečkou. A aj má na to postačujúce vlohy ako talent a vášeň. Je dostatočne komunikatívna, učenlivá, má unikátnu pamäť a zmysel pre improvizáciu. Taktiež vie byť zaťatá ako mulica, a keď za svoje životné povolanie zvolila herectvo, tak vážení, láskavo sa practe z cesty, keď nechcete, byť mastné fľaky zaškrabávané zo zeme.

No pre zmenu v tejto večernej hodinke, bola tichá a naplno zaujatá biografiou Mengeleho dievča.

Jej mačacie oči hltali každé slovo, pri ktorom sa jej mihotali perleťové pery. Stránky románu svižne prevracala a od napätia a znechutenia ani nežmurkala.

Tá kniha ju naplno ovládla a oddala sa citom. Smútok a súcit ju prenikol ako dýka a do očí sa jej začali tlačiť slzy.

Písmenká sa zlievali do kopy a Aurélia mala ťažkosti s prečítaním jedinej vety.

Požmurkala, aby sa jej zaostril zrak a na aktuálny riadok si priložila svoje klavírne prsty (pre istotu, aby nečítala stále dokola ten istý riadok).

Zrak plný sĺz jej preskakoval zľava doprava ako pri odpisovaní od suseda, keď sa učiteľ nepozerá.

Je taká pohltená do týchto drastických udalostí, že ani nezaregistruje pípnutie novej správy.

Ďalej prehadzuje očami a ďalej. 

Chytro preloží list a... Nová kapitola: Pokusy.

Vzdychne si, bola by chcela pokračovať v tomto čítaní, ale jej psychika už jej dávala stopku. Aj tak, Viola ju varovala pred silou tejto knihy a sama vedela do čoho ide.

Zmorená si pretrela oči a siahla po mobile, aby zistila koľko je hodín.

...16.55 a správa od Viola <3...

Klikla na ňu a zrakom po nej prebehla: Je u teba tvoja milá spolubývajúca 😏?

Pri čítaní tohto dvojzmyslu sa Aurélia začala nevedomky usmievať. Priložila si ruku k ústam a zachichotala sa. Ešte veľakrát prebehla po tej správe a nakopla sa zavolať jej. 

Chvíľu bolo ticho, dokým Viola prijala hovor.

Ticho... 

Obe mlčali (je to ich bežný telefónny rituál).

Ticho... 

... dokým Aurélii začalo tiecť z nosa a musela potiahnuť, takže prehrala dnešnú partiu.

„Ale, ale, slečna Aurélia, dúfam, že vás nesužuje žiadna zákerná choroba," povedala víťazoslávne Viola.

„Ach, Viola, nechaj si tie formálne rečičky," a opäť potiahla, stále ponorená v žiali za chlapčekom z knihy.

„Čítala si knihu, ktorú som ti požičala, však?"

„Hej no, ale to nechajme bokom," pretrela si nos servítkou a pokračovala, „ prečo mi posielaš tie... správy?" no nečakala na odpoveď, „veľmi dobre vieš že spolužiačky mi snoria do mobilu a vieš aj to, že Martina odchádza každý víkend za rodičmi," odmlčala sa, aby sa schladila, „takže čo?" a ďalej hovorila tichým zvodným hlasom, keďže už nechcela predstierať vzrušenie, „len ty a ja v malej útulnej izbe internátu z kadiaľ sa vykradol život?"

Viola na druhej strane ani nedýchala a aj cez telefónne spojenie bolo počuť ako preglgla.

„Prídeš?"

„Inak mám pre teba darček," vyhŕklo z Violy, ktorej sa zmocnila panika.

„Tak mi ho teda prines, Vivi," na opačnom konci nastali opäť zmätky, ktoré Viole bránili možnosť v reči a Aurélia narýchlo vymyslela novú tému. 

Rozprávali sa ešte hodnú chvíľu, dokým Aurélia potrebovala ukončiť rozhovor, keďže pri rozhovore s Violou zregenerovala a bola schopná ponoriť sa opäť do čítania: „Dobre, Vivi, ešte si trocha počítam a potom ťa čakám pred internátom, aby mi ťa nevymkli, pa, Fialka moja..."

„Inak, Aurélia!" prerušila ju Viola s ešte poslednými slovami, „ chcem, aby si vedela..."

„Hm?" zaskočila sa Aurélia.

„Chcem, aby si..."

„Áno, počúvam ťa."

„Aby si..." Viole stíchol hlas a začala ťažšie dýchať, „aby..."

„Viola čo sa deje, mám strach."

Chvíľu bolo ticho, no Viola naposledy dodala: „Auri, potrebujem vybaviť ešte jednu vec. Hovorím ti to, aby si nezmokla, keď ma budeš čakať, pa, ľúbim ťa," a položila.

„Pa," povedala si tichým hlasom do prázdnej izby. Čo to malo znamenať?

***

Aurélia nečinne sedela, skôr bola rozvalená v napätom kŕči na svojom kresle.

Pokúšala sa čítať, ale myšlienky jej vždy skĺzli na Violu. A keď to napätie už nedokázala obsedieť, vyzerala z okna, či ju neuvidí na chodníku, ktorý priamo vedie ku hlavnému vchodu. 

Ale nikde nikoho.

Začala sa vážne obávať, keďže od ich rozhovoru ubehla už celá hodina. 

Ani sadnúť si nedokázala a len chodila od kresla k oknu a od okna ku kreslu, no stále nikoho.

Zopakovala to ešte päťkrát, dokým konečne zbadala temnú osobu v diaľke ako sa potackáva smerom k internátu.

Spočiatku tú osobu nevedela identifikovať, ale akonáhle sa dostala pod svetlo pouličnej lampy, zbadala krátke čierne vlasy s ofinkou a výrazný červený rúž...

Viola!

Čo sa jej to, dobrý Bože, stalo?