Z Nemožného Na Možné

Aj nemožné sa občas stane možným

Viete si predstaviť, že by sa priamo pred vašimi očami niekto vyparil? Že by doslova zmizol?
Nie?
Ani ja som nevedel.
Všetko sa to však zmenilo jedného dňa, keď za mnou prišla moja verná kamarátka Beca. Očividne mala dosť naponáhlo, pretože, len čo som otvoril dvere ani len ma nepozdravila, vbehla dnu, zabuchla dvere a hneď spustila...
,,Nemám veľa času, takže ti poviem len základné informácie a na zvyšok musíš prísť bohužiaľ sám. Toto čo ti teraz dám, je neskutočne vzácny predmet. Musíš ho chrániť a strážiť a nikomu o ňom nič nepovedať. Tento šperk ti odomkne rôzne schopnosti, ale nikto nevie vopred, že aké. Nos ho vždy pri sebe a nikdy ho nedávaj dole. Je zároveň kľúčom do magického sveta, ale viac sa dozvieš už sám. Teraz sa dlhšiu dobu neuvidíme ale ak sa ho naučíš používať, tak sa opäť stretneme. Dávaj si hlavne pozor, sú ľudia, ktorý by ho chceli získať a ty, si teraz jedným z nás. Si nová generácia strážcov...."
Absolútne som nechápal, o čom to hovorí.
Hovorila to tak rýchlo, že som ani len nestíhal vnímať a nie tak ešte spracovávať význam toho čo hovorí.
Len čo to dopovedala, z vrecka vytiahla malú krabičku a vložila mi ju do ruky. Než som stihol vôbec niečo povedať alebo zareagovať, tak bez stopy zmizla. Zostal som tam úplne sám. Asi po 10 sekundách som si konečne uvedomil o čom to vlastne hovorila a došiel mi význam jej viet.
Nikdy som nepatril k ľuďom, ktorí veria na nadprirodzeno, mágiu a podobné veci, čiže som bol k tomu všetkému dosť skeptický. Lenže faktom bolo že som si nevedel vysvetliť, že ako je možné, že len tak z ničoho nič zmizla...
Posadil som sa a začal som si obzerať krabičku. Bola to neveľká no za to pekne vyzerajúca krabička potiahnutá čiernym zamatom. Na jednej strane mala zvláštny symbol nakreslený zlatou farbou. Prešiel som po ňom prstom, keď v tom ma niečo pichlo do prsta. Na končeku prsta sa mi zjavila malá kvapôčka krvy. So zachmúreným výrazom som si oblizol kvapôčku z prsta, no zrazu som si všimol, že symbol začal svietiť. Chvíľu som sa naň len pozeral, no kedže svietiť neprestával, tak som sa rozhodol krabičku konečne otvoriť. Vo vnútri sa nachádzala drobná strieborná retiazka a na nej jeden asi centimeter veľký čierny diamant s rovnakým symbolom, ako bol na krabičke. Vzal som retiazku do ruky a poobzeral si diamant. Na dotyk bol teplý a hladký. Keďže som nemal vo zvyku nosiť retiazky na krku, tak som si retiazku obmotal okolo zápästia a zapol ako narámok. Vtedy začal svietiť aj ten diamant a na mieste, kam som si dal retiazku, mi vzniklo len niečo ako tetovanie avšak hmotná retiazka zmizla. Diamant mi však zostal v ruke. Nechápal som čo sa to deje. Chytil som teda krabičku znova do ruky a ešte raz som si ju celú poobzeral. Tento krát som v nej našiel prsteň s prázdnym miestom na mieste, kde mal byť diamant. Vložil som diamant na prázdne miesto a dal som si prsteň na ruku. Najskôr mi bol veľký ale po chvíli sa prispôsobil môjmu prstu a teda mi padol doslova ako uliaty. Zrazu som si však spomenul, že čo je dnes za deň. Bol piatok rano. A to znamená, že ma čakala cesta do školy. Rychlo som schytil všetky veci a chystal sa vybehnúť z domu. Pozrel som sa ale rýchlo na hodinky a zistil som že sa vlastne už ani nemusím ponáhľať. Nečakaná návšteva a skúmanie toho predmetu ma natoľko zdržali, že som zmeškal autobus a tým pádom bolo zrejmé, že znova prídem neskoro do školy. ,,Ach bože" povzdychol som si a zamyslel sa. ,,Keby som aspoň dokázal zmiznúť a objaviť sa na mieste kde chcem, rovnako ako dnes Beca." Povedal som si a zrazu sa okolo mňa asi na pol sekundy rozhostila tma, ktorá sa hneď aj rozplynula a ja som v tom momente stál pred školou. Keď som sa spamätal z toho šoku, uvedomil som si ďalší problém. Pri tom šoku, mi omylom vypadli kľúče, ktoré som držal v ruke a prepadli sa popod mrežované schodíky, ktoré sa nachádzali pred vchodom školy.
Avšak keďže každou minútou malo začať zvoniť na hodinu, tak som rýchlo vbehol do triedy, odložil si veci a ospravedlnil sa  učiteľke, že mi vypadli kľúče a musím si ísť pre ne. Učiteľka ma našťastie pustila a tak som bežal späť pred školu. Kľúče som pod schodami síce našiel ale nedosiahol som na ne. ,,Aaaach, keby som sa tak mohol zmenšiť..." Povedal som si no vtom som sa skutočne zmenšil. Opäť som bol prekvapený, no neváhal som a rýchlo som kľúče spod schodov vytiahol. Stále som síce nechápal ako to funguje no skúsil som pomyslieť na to, že by som sa chcel opäť zväčšiť do pôvodnej veľkosti a ono to fungovalo. Vrátil som sa teda na hodinu a celý deň som strávil premýšľaním nad tým, že čo sa to vlastne deje.
Už som nepochyboval, avšak stále som mal priveľa otázok.
Po príchode domov som sa venoval skúmaniu svojich nových schopností a toho, ako to vlastne funguje.
Jedna vec mi však bola hneď jasná, a tou bolo, že zrejme ma ešte čakajú samé zaujímavé a vzrušujúce dobrodružstvá.