MONSTER - H.S. SK

Monster 2

"Ach tá dnešná mládež, vašu mladú krv cítiť aj pred domom." O chvíľu nastalo strašidelné ticho.  "Prečo do čerta musíte pchať nos do vecí, do ktorých vás nič?! " Do riti! Našiel nás! Rozmýšľala som čo urobím. Vyliezť von? Alebo sa robiť že tu niesom?

"Cítim ako ti bije srdce čoraz rýchlejšie. A tvoja krv sa prediera do žíl nebezpečnou rýchlosťou. Milujem tú omamnú vôňu krvi." Prechádzal sa po izbe a starostlivo prehrabával každý kút, až na ten, kde som bola ja. "Toľko sviežosti a energie. Magické opojenie. Už som blízko." Otvoril šatník. "Mám ťa. Vieš, tvoj strach má neskutočne špecifickú vôňu."

Ale veď, keď som ho naposledy videla, vybiehal z izby....

"Povedz mi, opovážlivec, prečo si sem prišiel?!" Počula som, ako ho ten chlap škrtí. 

"Viem, kto si." Povedal medzi tým, ako mu pustil krk, a nechal trochu vzduchu na odpoveď. Toto nemal robiť, ešte viac ho rozčúlil. 

Chcela som zakročiť, ale môj strach sa mi nedovolil ani pohnúť. Vykukla som spoza postele. Nemohla som sa ozvať, nedokázala som to. Videla som ako sa bezostychu zahryzol do jeho krku. Nakoniec ho šmaril o zem. Videla som mu priamo do tváre. Z mojich pier som nevydala ani ston, len som zalapala po dychu. 

"Harry..." Zaplakala som. Slzy sa mi rinuly po lícach ako vodopády. Snažila som sa byť čo najtichšie a tak som si prykryla ústa rukou. Pozeral sa na mňa. Zatváral oči. Videla som, ako mu z nich vyprchá život...Čo budem teraz robiť?

Ten chlap začal ťahať Harryho niekam preč. Stopy krvi, ktoré mali pôvod niekde na Harryho krku smerovali dole schodmi. Mám šancu ujsť. Keď mi odišiel z dohľadu, rozbehla som sa hlava nehlava k dverám. Otvorila som ich a bežala som, kým som sa nezrútila na zem. Až potom som si uvedomila, čo som spôsobila.

"Ako som ho tam mohla nechať?! Prečo som bola tak sebecká?! Teraz je preč kvôli mne. Panebože! Veď ja som ho zabila!" Zdvihla som sa a utekala som s plačom domov. Odomkla som dvere a potichu som prešla do svojej izby. Ako som mohla urobiť niečo tak hrozné?! Nedokážem sa na seba ani pozrieť. Zababušila som sa do mojej periny a neprestala som vzlykať do rána. Stále vidím pred sebou jeho tvár. Jeho posledný výdych...

...

Celú noc som preležala schúlená v rohu postele pozerajúc sa niekam do blba a ľutovaním samej seba. Pomaly sa blížilo ráno a slnko už vychádzalo. Dnes nejdem do školy. Nechystám sa nikam. Jediné čo momentálne dokážem, je ležať ticho v posteli a umrieť. Tak ako Harry. Nemôžem sa na seba pozrieť, nedokážem vidieť seba ako vraha. Ani som si nevšimla, že niekto zaklopal na dvere.

"Zlato, musíš do školy." Hovorila mama spoza dverí. 

"Necítim sa dobre." Povedala som ticho, ale ona ma zrejme počula a vrthla do izby ako blázon. 

"Obleč sa. Pôjdeš do školy." Povedala mama ráznejšie, keď zistila, že mi "nič" nieje.

"Mama prosím. Chcem ostať doma." Viem dobre, že ju nepresvedčím. Pozná ma až priveľmi dobre. 

"Obliekaj sa, zaveziem ťa." To boli jej posledné slová, kým nevyšla z izby. Viem, že keď neurobím o čo ma žiada, bude naozaj zlá. A ja ju poznám.

Neviem, čo som si obliekla, neviem či som sa vôbec učesala, na ničom mi nezáleží. Nedokážem prestať myslieť, a moje oči sú samá opuchlina. 

V škole som si sadla do poslednej lavice. Čo ak sa ma budú pýtať kde je? Čo im poviem? Harryho uhryzol upír, určite mi uveria. Budú ma považovať za blázna. Medzitým, ako som premýšľala do triedy vošiel učiteľ a kontroloval dochádzku.

"Riverová?"

"Tu."Prehodila som neprítomne.

"Styles?" Do čerta. Už už som sa chystala vymyslieť si nejakú príhodu, keď ma zrazu zaskočil známy hlas.

"Tu." Čo?! Rýchlosťou blesku som sa obzrela za seba a neverila som vlastným očiam. Harry sedel v lavici živý a zdravý. Uškrnul sa na mňa hrozivým spôsobom.

"A-ale ako?" Zakoktala som sa. 

"Čo máte na srdci Riverová?" Spýtal sa ma spopod okuliarí neznesiteľný učiteľ matiky.

"N-nič." Roztrasená som pozerala na Harryho, a potom späť na tabuľu. Celú hodinu som bola v kŕči. Čo sa stalo? A-ako sa odtiaľ dostal? Je v poriadku? Keď skončila hodina vyšla som s triedy, ale Harry sa mi niekde stratil. Dúfam, že sa nehnevá, teda,..určite sa hnevá...ale, bože môj, čo mám robiť?

"Ahoj, boli ste včera v tom upírskom dome?" Spýtala sa ma Courtney, keď si ma vyhliadla na chodbe.

"Boli, ale nič sme nezistili." Zaklamala som. 

"A kde je Harry?" 

"Asi už išiel na druhú hodinu." Povedala som bez záujmu.

"Kde bol doteraz?"

"Court, nemáš teplotu?" so smiechom som jej dala ruku na čelo : "Celý čas bol na matike."

"Myslím, že horúčku tu máš ty, Harry predsa v triede nebol. Vypučila som na ňu oči a neveriacky som ju pozorovala od hlavy po päty.

"Ale veď, pri kontrolovaní dochádzky sa ozval." 

"Mel. Harry tu nieje, asi sa ti niečo zdalo." Udivene na mňa pozrela a odišla.

"Čože?" Mám nejaké paranoje, bože, veď ja som sa zbláznila. Fajn, okej, je čas vypadnúť. Prechádzala som sa z miesta na miesto a snažila som sa ukľudniť. Nešlo to. Čo ak sa mi prišiel pomstiť zo záhrobia? A čo ak si zo mňa len uťahoval?! Možno to na mňa obaja len zahrali! Dohodol sa s tým chlapíkom aby mi urobil napriek! Konečne mi to do seba začalo všetko zapadať! 

Dobehla som Courtney. "Počuj, odkáž profesorke, že mi bolo na nič, idem k lekárovi." Potľapkala som ju po ramene a odišla som preč.

Tak, a mám to namierené rovno pred dom nášho milovaného "upíra". Bože, ako som mohla byť taká hlúpa?! Takto mu naletieť? Ako som si len mohla myslieť, že by existovali nejaký upíri. Iste, moja paranoja stúpa dňom a nocou čoraz vyššie. Nadávala som si takto celú cestu, až dokým som sa neocitla pred domom pána spoluvinníka. Na dverách mal ozdobenú menovku na ktorej bolo asi len krstné meno - Vlad. Včera som si ju tam nevšimla. Zaklopala som na dvere dosť rázne, aby snáď otvoril. Nič. Tentokrát som zatrieskala ešte silnejšie. Zvnútra som počula zvuky dosť zvláštne na to, aby som si rozmyslela, čo mu vlastne chcem povedať. Dvere otvoril celkom pohľadný, vysoký muž s bledou, ba až mdlou pokožkou. Jeho ruky boli čisté, no koža za nechtami bola krvavo červená. Pery mal jemne ružovkasté, ale vyzerali suché, popraskané. Na čiernych havraních vlasoch sa mu rozprestierali aj nejaké šediny. Ten chlap vyzeral na 20, ale pritom na 50...

A ten jeho pohľad, akoby ani nevnímal, čo sa okolo neho deje. Oči vpadnuté do jamôk zvláštnym spôsobom, no pritom nevyzeral unavený. Farba jeho zreníc bola temná, mala som pocit, že slabnem čoraz viac a viac. Tie oči zo mňa vyciciavali energiu.

"Potrebujete niečo?" Spýtal sa nevedomky, schovaný v tieni za prahom jeho domu. Vôbec nechcel, aby na neho dopadol čo i len jeden slnečný lúč. Neviem čo mám robiť. Mám sa priznať? Chcela som tomu chlapíkovi poriadne vynadať, ale strach mi to nedovolí.

"Prepáčte, asi som si pomýlila dom." Mávnutím ruky mi naznačil, že je všetko v poriadku a ja som cúvala od jeho domu čo najďalej. Zavrel dvere, a ja som bola strachom celá bez seba.

Som úplne vedľa. No, možno sa mi len niečo zlé sníva. Ale ak je to len sen, kde je dočerta Harry?! Určite si zo mňa uťahuje. Určite ma sleduje cez nejaké kamery a poriadne si užíva môj strach.

....

Ahoj, nová časť je na svete, keďže onedlho maturujem, budem pridávať po jednej časti každý týždeň + mám rozpísaných pár poviedok a tak sa teda máte na čo tešiť... :)

JELL