Pomaly som začala otvárať oči. Ježiši tu je ale veľa svetla, pomyslela som si. Cítila som ako ma celé telo bolí. „Myslíš, že prežije?" Spýtala sa nejaká osoba blízko mňa. Mala som pocit, že mi vybuchne hlava, strašne sa mi totiž točila. Aj v ušiach mi zvoní. Keď som sa odvážila otvoriť oči úplne dokorán, dlho mi trvalo zvyknúť si na silné svetlo. „Táto sa hýbe!" Zakrićal niečí hlas pri mne. Vracal sa mi cit do tela a tak som zistila, že ležím pod troskami a tehlami zvalenej budovy. Trčala mi von iba hlava, jedna ruka a noha. Snažila som pohnúť rukou, ale nešlo to. Bola som strašne slabá a zároveň som sa cítila silná. „Pom-c" zachrapčala som. „Unit-4 potrebujeme pomoc pri sektore 6-12, dievčatko žije." Ozval sa ten istý hlas, myslím, že to je žena. O chvíľuna to sa ma začali dotýkať dva páry rúk. „Poď, vieš chodiť maličká?" Naozaj sa ma pýtajú či viem chodiť? Veď sotva žijem. Pokrútila som veľmi pomaly hlavou. Naložili ma na lehátka a odniesli do niečoho veľkého a bieleho, asi to bolo lietadlo, ale niesom si istá. Nedávala som veľmi pozor čo sa okolo mňa deje. Keď lehátko zastalo spolu so mnou, žena mi chytila ruku a zapichla mi do žily infúziu s niečím chladivým. Asi to bol nejaký liek na zmiernenie bolesti. Od únavy som zaspala.
Zobudila som sa na to, že mi niekto svietil baterkou do oka. Zľakla som sa a v tom momente som sa posadila a chytila baterku do ruky. Sama seba som zaskočila s tým, koľko energie mám v sebe. „Kľud, upokoj sa. Ja som sa len uisťovala, či nemáš poškodené oči." Povedala tá žena. Mala na sebe obrovskú bielu kombinézu, videla som jej len tmavé hnedé oči. Mala veľmi príjemný hlas. „Pamätáš si na niečo zlatko? Vieš aký je dnes deň? Poprípade aký rok?" Spýtala sa ma. Chvíľu som sa na ňu pozerala a potom som odvrátila pohľad. Snažila som sa niečo nájsť v spomienkach, ale márne. Na nič si nepamätám. „Č-čo? Ako? Čo?" Snažila som sa vytvoriť zmysluplnú vetu. „Neboj, ešte ťa nechám oddychovať. Zastavím sa o 15 minút." Povedala a odišla. Sedela som sa lôžkovej posteli v prepravnom lietadle. Boli tu aj ďalšie polohovateľné postele s ľuďmi, tí ale vyzerali, že stále spia. Sadla som si kolmo na posteľ a spustila som si nohy z postele. Mala som pocit, že je všetko tal strašne pomalé. Akoby minúty trvalo ako hodiny. 10 minút som len tak civela na stenu a hompálala nohamy. Mysli, čo si pamätám? Nič. „No ahoj, už som naspäť," pozdravila sa mi záhadná žena. "Ideme si trochu spolu oživiť pamäť, dobre?" Spýtala sa ma a čakala na moju odpoveď. Chvíľku mi to trvalo spracovať a potom som jej odpovedala „Dobe." Motal sa mi jazyk a rozprávala som ako batoľa. „ Dobre, takže začneme od začiatku, voláš sa Alexandra Dunbarová." Pozerala na mňa, čakala na moju reakciu. V tom momente mi to docvaklo. Volám sa Alex Dunbarová, mám 12 rokov a žijem v USA. Žijem každý druhý víkend s otcom a jeho manželkou a ostatné dni som s mamou a jej priateľom. Asi to bolo aj na mne vidieť. „Vidím, že si spomínaš. Chceš mi niečo povedať čo si pamätáš?" Vytrhlama zo zamyslenia žena. „Á-o." Naozaj som sa usilovala rozprávať, ale nešlo to. „Ukáž, už ti nedáme lieky. Vyzerá to tak, že ťa len pripravujú o zrozumyteľné rozprávanie." Povedala žena, odlepila mi zo zápestia leukoplast a vytiahla infúziu. O chvíľu som sa cítila ako zdravá. „Už sa cítiš na rozprávanie?" Opýtala sa ma. „Uhm áno, asi. Pamätám si, že sa volám Alex Dunbarová. Mám 12 rokov a žijem na striedavej starostlivosti s medzi mamou a otcom." Povedala som jej. „Dobre, teraz ti poviem čo sa stalo. Pamätáš si, že EU mala veľké konflikty s USA?"
„Áno."
„Skvelé, takže, EU mala konflikty s USA a tak sa rozpútala tretia svetová vojna..."
„Takže tá jadrová bomba nebol výmysel?" Skočila som jej do reči.
„Vidím, že si veľa pamätáš, presne tak, nebol to výmysel, pred pol rokom nad USA preletelo EU lietadlo s obrovskou jadrovou bombou. Vybuchla presne jeden a pol kilometra od miesta kde sme našli teba."
„Ako to, že žijem?" Znovu som ju nenechala dohovoriť, ale bola som úplne mimo.
„To nevieme, ale niesi jediná. Pol roka si bola bez jedla v najradioaktívnejšej oblasti a nič sa ti nestalo."
„Aký je rok?"
„2157 zlatko."
„Aha." Vzdychla som od udivenia.
„Naposledy si pamätám, ako sme jedli s mamou večeru v roku 2156." Skĺzla mi slza po oku.
„Kde je moja mama?" Opýtala som sa rýchlo.
„Ona bohužiaľ neprežila." Čože?!
„A ocko?"
„Ani ocko, je mi to ľúto." Začala som plakať a žena ma objala.
„Prečo neprežili ako ja?" Soplila som žene na plece.
„Naozaj netušíme, vlastne nevieme prečo si prežila ty." Odtiahla som sa od ženy a narovnala sa. Snažila som sa usporiadať myšlienky, ale jediné čo mi zamestnávalo hlavu bolo, že som prežila výbuch jadrovej bomby.
„Pôjdeme spolu do stanov na testy, ktoré sú vonku dobre? Zvládneš sa postaviť?" Starostlivo sa opýtala žena. Prykývla som.
„Ako sa voláte?" Spýtala som sa ženy.
„Klaudia." Odpovedala a chcela mi pomôcť na nohy, ja som jej ukázala, že to zvládnem sama. Zošmykla som sa z lôžka a dopadla na nohy. Svaly som mala stuhnutéako kamene, ale cítila som sa až moc zdravá a silná. Niekedy so mnou šklblo.
„Klaudia? Prečo máte také divné kombinézy?"
„Lebo sme na najradioaktívnejšom mieste a práve kráčam vedľa bytosti, ktorú zasiahlo radioaktívne žiarenie." Usmiala sa na mňa Kaludia. Takže som aj ja radioaktívna? To mi mohlo dôjsť aj skôr.
Ako sme vyšli skoro ma oslepilo slnko. Pozrela som sa okolo seba a jediné čo som videla, boli 4 stany a inak bolo všetko zrovnané zo zemou, doslova. Pozostatky budov boli rozomleté na štrk. Stiekla mi slza po líci.
„Ahoj číslo 8." Pozdravil ma muž v rovnakej kombinéze ako Klaudia. 8? Takže som ôsma?
„Ako to, že chodí?" Zdesene sa spýtal muž.
„Nevieme, pýtala som sa aj doktorky, ale ona nemá ani tušenia. Aj si všetko pamätá." Odpovedala mužovi Klaudia.
„Ježiškove husličky." Prekvapene zvolal muž až ma to rozosmialo.
„Poď sem dám ti respirátor, bohviečo v tebe je." Dopovedal muž a dal mi na hlavu respirátor.
„Zle sa v tom dýcha." Oznámila som Klaudii.
„Doteraz si dýchala iba radioaktívny vzduch, takže si budeš musieť zvyknúť na kyslík." Odvetila mi Kaludia.
„Pozri sa hore." Prikázal mi muž a niečím sa mi pozrel na bielko oka.
„Teraz dole." Urobila som presne čo mi povedal.
„Keďže vieš chodiť, ukáž mi ako vieš skákať."
Vyskočila som ako som najlepšie vedela.
„Cítiš sa unavene?"
„Vôbec." Odvetila som pravdivo, cítila som sa až s prebytkom energie.
„Okej, voláš sa Alexandra Dunbarová, ale to už asi vieš. Máš trinásť rokov..."
„Trinásť?!" Skočila som mu do reči, nejako ma to začalo baviť.
„Alex, bola si pol roka v umelom radioaktívnom spánku. Odvtedy si dovŕšila aj svoje trináste narodeniny." Vysvetlila mi Klaudia.
Ahojte, toto je prvá kapitola, ak sa vám niečo nebude páčiť napíšte do komentárov. Ďakujem, že čítate môj príbeh :)
Budem sa snažiť písať každý deň jednu kapitolu, ale uvidím podľa toho, či budem mať čas. <3
