„Aha." Povedala som zaskočene.
„Vyzeráš byť v pohode, neviem či to je dobre, alebo sa mám začať báť." Uškrnul sa muž.
„Popravde, ani ja neviem čo si mám o tom myslieť." Priznala som sa.
„O hodinu odchádzame Kevin." Oznámila Kaludia mužovi. Ahá, takže Kevin.
„Dobre, odveď ju do izolačky." Rozkázal Klaudii Kevin. Izolačka? To neznie veľmi príjemne. Budem tam aj s inými, ktorý prežili? Pomyslela som si cestou. Vošli sme a zabočili sme do ľava, čiže dozadu lietadla. Prišli sme úplne na koniec lietadla a tam sme vošli do malej 'miestnosti'. Vyzerala ako pre väzňou, zvnútra mala steny zo železa. Dvere dnu boli malé a biele, ale z vnútornej strany boli tiež železné. Vnútri boli tri lôžka vedľa seba a dve dlhé lavičky pozdĺž dvoch stien. Na lavičke sedel chlapec, mohol mať tak 14 rokov. Mal gaštanovo hnedé vlasy, vysoký asi 170 centimetrov. Oči mu kmitali z jednej strany na druhú, vyzeral akoby na tom nebol psychicky úplne najlepšie. Na prvom lôžku bol zavalitý chlapec, tiež bol vysoký, ale najviac ma zaujali na ňom jeho čierne havranie vlasy. Na druhom lôžku ležalo ryšavovlasé dievča. Ona veľmi vysoká nebola, aspoň sa mi nezdalo, že je vysoká ako hnedovlasý chlapec. A na poslednom lôžku sedel v tureckom sedel pehavý chlapec, vyzeral byť o dosť mladší ako ostatní. Keď som prestala na nich zazerať, sadla som si na druhú železnú lavicu oproti hnedovlasému chlapcovi. Klaudia sa na mňa divne usmiala (asi, moc som cez ten jej skafander nevidela) a zatvorila železné dvere. Poriadne buchli, až ma myklo, ostatným deťom v miestnosti to nič neurobilo. Začula som ako sa kovový zámok v dverách začal otáčať. Strašne to zaškrípalo a mne sa spravila husia koža. Znovu som sa pozrela na ostatných, ale oni si akoby nič nevšimli. Okej, tak toto nieje ani trochu príjemné. Po 15 minútach som sa prychytila pri kmitaní s nohou. Znova som sa pozrela na lôžka s chlapcami a dievčaťom, vyzerajú ospalo, ale nespia. Dievča sa pozerá do stropu, jeden chlapec sa hrá s prstami a ten druhý, ten najmladší, skúma ekzém na ruke. Pohľad mi skĺzol na tabuľky zavesené na lôžkach. Pri zavalitom chlapcovy bolo napísané Teo Andersen 17 rokov. Pravdepodobne to je jeho meno. Pri dievčati bolo napísané: Rita Channel 16 rokov, a pri poslednom chlapcovi: Oliver Fisher 9 rokov. Až vtedy som si uvedomlia, že sú iba prikrytí plachtou. Ja som na sebe mala čisté šedé tepláky a biele tričko. Na tričku som mala nálepku s mojím menom a vekom. Ani som si nevšimla kedy ma prezliekli, asi keď som spala pri Klaudii. Chlapec oproti mal to isté, na nálepke mal napísané: Liam Staniel 14 rokov. Začula som asi tri páry nôh, ako sa približujú ju nám. Hneď som sa pozrela na dvere a tie sa s obrovským rachotom otvorili. „Au." Zaskučala som a Liam sa pozrel na mňa. Pozrela som sa na dvere v ktorých som uvidela Kaludiinu kombinézu a nejakého chlapca. „Nechajte ma, viem prejsť aj po vlastných!" Drzo povedal chlapec, ktorý mal na nálepke napísané: Patrick Luiz 16 rokov. Premeral si ma pohľadom a potom si sadol najbližšie k dverám na zem. Kaludia sa na mňa ani nepozrela, len rýchlo zabuchla dverami a zamkla. Chytila som si uši, ale veľmi to nepomohlo. Zámok zaškrípal tak silno ako pred tým. „Au!" Zakričala som druhý krát. Aj Patrick aj Liam sa na mňa pozreli. „Čo ti je?" Spýtal sa ma Patrick. „Uhh vy ste to nepočuli? Veď mi skoro ušné bubienky praskli." Odpovedala som a pozrela som sa na Patricka. Wau! On má zvláštne oči. Jedno oko mal hnedé a druhé sivé. „Čo máš s okom?" Spýtala som sa s neskrývanou zvedavosťou. „Netuším našli ma tak, asi mi tá radiácia poškodila zrak, ale keď si zakryjem zdravé oko, vidím o dosť lepšie." Vysvetlil mi a ruky si prekrýžil na prsiach. Patrick mal oblečené presne to isté, čo ja a Liam. Dievča menom Rita sa posadila. „Čo sa to tu doprdele deje?" Nahnevane sa spýtala a pozrela sa na mňa.
„Mne povedali, že sme prežili výbuch radioaktívnej bomby." Odvetila som.
„Čože?! Takže to nebolo len vymyslené? Naozaj na nás EU pustila bombu?"
„No čo iné by sa mohlo stať?!" Otrávene povedal Patrick.
„Pamätátesi niečo?" Spýtala som sa ich.
„Iba útržky." Smutne povedala Rita.
„To je divné." Zamrmlala som si popod nos. „Ja si pamätám všetko."
„Ja viem iba o tom, že sme prežili, moje meno a vek. Myslím, že si to pamätám len preto, lebo mi to povedal ten hrozný doktor." Povedal Patrick.
„Mimochodom, ja som Alex a mám ževraj 13 rokov." Predstavila som sa.
Patrick sa mi pozrel do očí a potom na Ritu. „Ja som Patrick, 16 rokov."
„Ja sa volám Rita a tuším mám 16 rokov."
„Liam, 14." Ozval sa potichu chlapec oproti mne.
„Teo, 17." Pridal sa zavalitý chlapec.
„Oliver, asi 9." Nakoniec potichučky povedal chlapec sediaci v tureckom sede.
„Skvelá zoznamka." Usmiala sa Rita.
„Zasa niekto ide." Oznámila som im.
„Ako to počuješ? Veď ja nič nepočujem."
„To naozaj? Veď dupú ako slony." Som zmätená. Ako to, že iba ja ich počujem?
„Počujem trochu aj váš tlkot srdca. Ale len veľmi slabo." Uvedomila som si. Dvere sa s rachotom otvorili a vykukla z nich Klaudia. „Potrebujem Alex a Liama."
S Liamom sme si vymenili pohľady a postavili sme sa. Ani som si nevšimla ako sa tam dostal, ale Liam sa zrazu ocitol v dverách, ja som pomalým krokom prišla k nemu a Klaudii. Zavrela dvere a zamkla, teraz som bola o dosť bližšie k dverám takže som počula zámok asi trikrát tak hlasnejšie. Kľakla som si nakolená a tlmene som zvískla. „Ahh!" Bolesť v hlave pomaly ubúdala. Klaudia si ku mne čupla a pomohlami vstať. „Ideme na testy, dobre? Pán Luiz už na nich bol a teraz idete vy." Oznámila nám Klaudia. Cestou som sa pozerala okolo seba, všetko v lietadle bolo biele. Zabočili sme s 'hlavnej chodbičky' do ľava a tam boli dvojkrídlové dvere. Vstúpili sme dnu, vnútri to vyzeralo ako u doktora v ambulancii. „Dobrý, toto je Dunbarová a Staniel." Povedala Klaudia mužovi, ktorý bol taktiež v skafandri ako všetci ostatný.
„Ďakujem. Môžete odísť." Pokynul muž Klaudii a Klaudia odišla.
„Takže začneme tebou Alex, posaď sa na tento pult." Prikázal mi. Tu nikto nevie poprosiť? Sadla som si na pult a doktor mi vyhrnul na chrbáte tričko. Liam v momente odvrátil zrak. Doktor zobral nejaký prístroj na meranie tlkotu srdca a položil mi ho na chrbát.
„Vyzerá to dobre, srdce ti bije normálne, pozriem ti teraz oči a uši." Povedal a zakryl mi chrbát. Otočil sa a zo stola zobral malú baterku. Zasvietil mi s ňou do oka presne ako Kevin.
„Vieš sa koncertovať na svetlo?" Spýtal sa ma.
„Ako koncetrovať? Veď mi to vypáli oči."
„Vieš zaostriť pohľad na baterku?" Znovu sa opýtal.
„Nie."
„Dobre, teraz uši." Baterku vypol a zobral zo stola malé kukátko do ucha. Priložil ho k môjmu uchu a ja som započula bzukot.
„Počuješ niečo?"
„Áno bzukot." Znel ako ucha, ktorá poletuje po izbe.
„Teraz ho postupne zosilním a ty povedz keď to bude na teba príliš."
„D-dobre." Zakoktala som sa. Tento bzukot sa dá zniesť. Oou to je hlasnejšie. Ježiši toto je už moc!
„Aaaa!" Skríkla som od bolesti. Ale doktor neprestával. Stále pridával hlasitosť na prístroji. Hneď na to sa zjavil Liam vedľa doktora a vytrhol mu z ruky prístroj.
„Čo robíte preboha?! Veď ste jej mohli ublížiť!" Hrešil Liam doktora.
„Prepáčte slečna Dunbarová, musel som zistiť, ako reagujete na zvuk, ktorý počujeme aj my, lebo ja som nič nepočul." Ospravedlňoval sa doktor, ale už teraz ho nenávidím. Z ucha mi stiekol malý prúdik krvi.
„Au!" Povedala som.
„Už vás nechám, ospravedlňujem sa."
„Ďakujem." zamrmlala som Liamovi.
„Teraz ty Liam. Najskôr ti zmeriam tlak, dobre?" Povedal a ukázal Liamovi tlakomer.
„Mám na výber?" Prevrátil Liam oči. Doktor sa len usmial a nasadil Liamovi prístroj na ruku.
