Stála som asi dva metre od Liama a sledovala som číslo na tlakomeri. Pomaly tlakomer prechádzal z 0 na 87, ale nezastavovalo to. Číslo sa zastavilo na 122.
„To vysvetľuje tvoju rýchlosť Liam. Máš veľmi zrýchlenú frekvenciu srdca." Vysvetlil doktor Liamovi. Ja s Liamom sme civeli ako omámení na tlakomer.
„Ako môže mať tak vysoký tlak?" Nakoniec som sa spýtala prvá.
„Ako to že ste vôbec prežili je hlavná otázka." Povedal doktor. To je pravda, už to, že žijeme je zázrak.
„O chvíľu odchádzame do Paríža. Na izbe budete ty s Channel a vy pán Staniel budete s Andersenom, Luizom a Fisherom." Oznámil doktor.
„Iba my sme prežili radioaktívne žiarenie?" Opýtal sa teraz Liam.
„Nie, ešte je tu osem detí, ale tie sú z inej oblasti a nemôžeme zmiešať napríklad Stelu Cimbiovú s vami, Dunbarová, lebo vy vyžarujete 3x viac radiácie ako ona a mohlo by jej to ublížiť, chápete?"
„Áno." Povedala som s Liam om jednohlasne.
„To som rád. Choďte naspäť." Prykývli sme a vyšli sme spolu s ambulancie.
„Alebo viete čo? Nieje dobrý nápad aby ste šli bez dozoru. Klaudia?!" Zakričal doktor. Hneď k nám pricupitala Klaudia a pochopila, že nás má odprevadiť do našej 'celi'. Ako sme kráčali započúvala som sa ešte do doktorových dverí, asi s niekým telefonoval: „Experimenty sú pripravené na odchod, štyria z šiestich majú následky radiácie silné, napríklad Dunbarová má nadprirodzený sluch, Staniel zvýšenú frekvenciu srdca a Luiz zrak. Približne za štyri hodiny ich uvidíte na vlastné oči..." ďalej som už nepočula, boli sme moc ďaleko. Experimenty? Tým myslel nás?
Klaudia nás znovu zamkla v izolačke a odišla.
„Mne sa to tu nepozdáva." Povedala som pochvíli.
„Ani mne." Potvrdil Liam.
„Počula som ako o nás hovorí pán doktor, ako o experimentoch." Znechutene som sa pozrela na topánky.
„Uvidíme čo bude v tom Paríži." Navrhol Patrick.
„Súhlas." Povedal Oliver.
„Čo budeme štyri hodiny robiť?" Rozmýšľal nahlas Teo.
„Nemám šajnu." Odpovedala som mu ja.
„Aj vám hovoril, že vám tá radiácia niečo vylepšila?" S úsmevom sa pozrel Liam na ostatných, lebo o mne už vedel.
„Mne zrak, ale to už asi viete, keď sa na mňa pozriete. Mňa by zaujímalo čo robili vám." Pozrel sa na mňa a Liama so spýtavým pohľadom Patrick.
„Ja mám zvýšenú frekvenciu srdca, tlak mi namerali 122."
„Ja mám poškodené blany v ušiach na tlmenie zvukou a teraz počujem desaťkrát násobne lepšie než vy." Pochválila som sa aj ja.
„Wau." Ozvali sa Teo a Rita.
O 3 a pol hodiny načúvania okolia, som sa postavila a začala som sa prechádzať pozdĺž miestnosti. Liam sa prebral zo spánku a začal opakovať po mne. Spolu sme začali chodiť po miestnosti.
„Čo robíme?" Uškrnul sa Liam.
„Mám strašne veľa energie a neviem čo s ňou." Odvetila som.
„Mhm, aj ja." Ozvala sa Rita z lôžka.
„Mám ti pomôcť vstať?" Spýtala som sa jej.
„Myslím, že to zvládnem." Povedala a zošmykla sa z lôžka.
„Jeej ja viem chodiť." Tešila sa Rita. Usmiala som sa na ňu a ona my úsmev opätovala, myslím, že z nás budú dobré kamarátky.
Ako sme kráčali po miestnosti, Oliver zrazu zvolal.
„Aaa čo to sakra je?!"
„Čo sa stalo?" Otrávene sa spýtal Patrick. Oliver mu ukázal jeho ruku.
„A? Ruka, aj ja mám ruku." Zasmial sa.
„Ale nemyslím to! Pozri sa čo sa deje keď s ňou zatrasiem." Oliver zatriasol svojou rukou a zrazu mu začalo byť jasnejšie vidno žili. Podišla som bližšie a rýchlejšie som mu zatriasla rukou. Čo. To. Je. Veď jemu svietia žili! Potriasla som aj svojou rukou a aj moje žilky začali pomaly presvitať.
„Ako to že sme si to doteraz nevšimli?" Nechápal Teo.
„Liam, skús rýchlo prebehnúť pozdĺž izby." Liam urobil presne čo mu Teo povedal. Odhrnul si gate na na jednej nohe a ukázal nám žili. Všetky do jednej svietili na zeleno. Po chvíli prestali. Tak isto ako Oliverove a moje.
„My vieme svietiť?" Začal sa smiať na plné hrdlo Patrick s Liamom. Ja som stála ako obarená a aj Rita s Oliverom boli mimo ako ja.
„Ty krávo, my sme úplne ako rádium." Poznamenal Oliver.
„H-hovorili aj vám ako budeme na izbách?" Koktala som, ale stále som neodliepala pohľad od mojej ruky.
„Nie, ako sme na izbách?" Spýtal sa Oliver.
„Ja, Rita sme spolu a Teo, Liam, Patrick a ty ste spolu na izbe."
„To ako fakt?! A ja som sa celý čas tešil, že vás budeme špehovať pri sprchovaní a prezliekaní!" Nahnevane povedal Patrick. Liam sa uchechtol a aj Teo sa zaškeril.
„Neuvideli by ste nič, okrem ekzémovej pokožky so svetielkujúcimi žilami." Zasmiala sa Rita.
„My sme jediný čo prežili?"
„Nie Oliver, ale nemôžme byť s nimi kvôli radiácii, ak by sme boli s nimi, mohli by sme im ublížiť lebo sme z najradiaktívnejšej oblasti." Vysvetľoval Liam.
„To dáva zmysel, mimochodom Alex, daj si dole ten stupídny respirátor, veď si medzi rovnako rádioaktívnymi ľudmi ako si ty." Pripomenul mi Patrick.
Ani som si nevšimla, že ho na sebe mám.
„Veď dobre." Prevrátila som očami.
„Som zvedavá, ako to tam bude vyzerať." Tešila sa Rita.
„Musíš byť furt taká optimistická? Bolí ma z teba hlava."
Začína mi Patrick liezť na nervy s tými jeho poznámkami.
„Ak by sme všetci boli tak znudený ako ty, pomaly by sme sa tu všetci unudili k smrti." Zastala som sa Rity.
„Ježiš to by bol raj."
„Už z toho, že sme prežili by sme sa mali tešiť."
„Jasné! Mám sa tešiť z toho, že sme laboratórne krysy a že som zavretý v izolačke s bandou radioaktívnych retardov!"
To sa ma dotklo. Vymenili som si s Ritou pohľady. Liam sa nahnevane pozeral na Patricka, Oliver a Teo sa tvárili ako neprítomní.
„Super." Povzdychla som si a sadla na na lavičku. Započúvala som sa do okolia...
➿
'Šuch šuch šuch' spozornela som na zvuk šúchajúceho sa skafandru na nohách.
„Niekto ide." Oznámila som im. Všetci zdvihli hlavy smerom k dverám. Dvere poriadne zaškrípali a potom sa so známym rachotom otvorili. Na ten hnusný škripot som si už trochu zvykla, tak som si nemusela zakryť uši rukami. Vyšla z nich Klaudia.
„Ahojte, o 10 minút pristaneme v hlavnom meste Francúzska," začala, „pristaneme priamo na heliporte nemocnice, kde budete mať vaše izby a kde bude o vás postarané." Ani nás nenechala niečo povedať, hneď ako dopovedala zatvorila dvere a znova zamkla.
Nikto na to nič nepovedal. Liam si prisadol ku mne a dotkol sa mi ramenom o moje rameno. Prebehla nami elektrina, až ma striaslo.
„Prepáč," povedal a zasmial sa.
„Prečo zrovna my?"
„Čo prečo zrovna my?" Nechápal Liam mojej otázke.
„Prečo zrovna my sme prežili, a moji rodičia napríklad nie?" Zopakovala som.
„Nemám ani tušenia." Ozval sa Oliver z lôžka.
„hm." „Au! Cítite to aj vy? Asi prilietame, zalahli my uši."
„Nie, nič." Odpovedal mi Teo.
„Divné. Znova niekoho počujem." Ako vždy sme všetci otočili hlavy k dverám a čakali kto z nich víde. Dvere urobili to čo vždy a vyšila z nich tentoraz nejaká iná žena, bola o dosť vyššia ako Klaudia.
„No poďte." Rozkázala pisklavým hlasom. Všetci sme sa postavili a nasledovali sme ženu. Vyšli sme von z lietadla na strechu obrovskej nemocnice.
„Kokos to je obrovská nemocnica." Nezadržal obdiv Teo.
„Teraz si dajte tieto respirátory všetci na hlavu." Povedala žena a všetkým nám dala do ruky respirátory.
„Ugh." Povzdychol si Patrick.
„Vy," začala žena ukazovať na mňa a na Ritu, „pôjdete so mnou, a vy," teraz ukázala na chalanov, „pôjdete s pánom doktorom Höringom."
Z lietadla za nami vyskočil muž a chalani ho začali nasledovať. My sme išli za ženou.
