Bojovný

63°

Poznal som jej rozvrh. Vedel som, kedy má hodiny, aj kedy by mala byť doma. Naschvál som prišiel skôr, ako by mala prísť ona, aby som ju mohol istým spôsobom prekvapiť. Nechcel som, aby mi zavrela dvere pred nosom. Takto nebude môcť protestovať, keďže sa cezo mňa musí dostať domov.

Sedel som tam asi dvadsať minút. Čakal som a nervózne klepkal nohou. Z ničoho nič som začul zdola ženský hlas, ktorý rozprával naozaj nahlas. Skôr kričal. Pravdepodobne do telefónu. Napriek tomu, že tá žena musela byť minimálne tri poschodia podo mnou a nevidel som ju ani keď som sa naklonil ponad zábradlie, dokázal som rozoznať len nahnevaný hlas a nie to, čo kričala. Ten hlas mi bol predsa len povedomý. Môže to byť Ruby? Spýtal som sa sám seba a ešte viac nastražil uši. Nedokázal som rozoznať slová, až kým nevyšla na vyššie poschodie. Vtedy som jasne rozoznal hlas Ruby.

,,Môžete si svoje peniaze aj moc strčiť do riti! Nezaujíma ma to! Svoje som vám povedala a ak sa prestanete správať ako kokot, možno sa môžeme rozprávať ďalej! Myslím, že teraz budete mať väčšie problémy, ako sa mi vyhrážať!" zavrčala a zložila. Stála na začiatku schodov, na ktorých vrchu som sedel ja. Hľadela do zeme, no keď zdvihla pohľad a zbadala ma, zamračila sa ešte viac ako dovtedy.

,,Žiadam ťa, aby si odišiel." vyslovila, teda skôr zavrčala. Pozerala na mňa akoby čakala, že pod jej pohľadom každú chvíľu zomriem.

,,Chcem sa s tebou porozprávať." povedal som jej pokojne. Nemohol som strácať hlavu, hoci sa mi ten jej hnev a rozhovor cez telefón ani trochu nepáčili.

,,A vybral si si skurvený deň!" zvolala a obišla ma ku dverám od bytu.

,,Čo sa stalo? Pochybujem, že si takáto nabrúsená len kvôli tomu, že som prišiel." pozorne som si ju prezrel. Vyžarovala z nej neuveriteľná zlosť, povedal by som až zúrivosť.

,,Môj život sa netočí okolo teba!" zavrčala chrbtom ku mne a snažila sa trafiť kľúč do zámky. Až vtedy som si všimol, že má obviazanú ruku.

,,Kurva!" zahrešila, keď nedokázala trafiť kľúč do zámky.

,,To som ani nikdy nepovedal." povzdychol som si a pristúpil k nej. Zobral som jej kľúče z ruky a odomkol dvere, keďže bola viditeľne tak rozhnevaná a rozrušená, že nedokázala odomknúť. Ani mi nepoďakovala.

,,Poď dnu, ak to chceš riskovať! " povedala mi a ja som ani dlho neváhal. Vošiel som hneď po nej a sledoval, s akým hnevom jebla kľúče na skrinku a batoh na zem. Šla do obývačky a ja som ju nasledoval.

,,Pozri, mala som na piču týždeň, teda povedala by som, že môj celý život je na piču, a naozaj nie je dobrý nápad, že si tu. Ak sa chceš porozprávať dnes, dobre, ale zaručujem ti, že budem neskutočne zlá! " povedala mi a zhlboka si povzdychla. Obviazanou rukou si prebehla vlasy a pozrela na mňa.

,,Viem, že si nezaslúžiš, aby som si na tebe ventilovala svoju zlosť, a preto ťa prosím, aby si dnes odišiel. Sľubujem, že za tebou prídem, aby sme sa porozprávali, ale dnes na to nie je vhodná chvíľa." povedala mi a vyzerala naozaj porazene. Nepáčil sa mi jej pohľad. V tom momente mi bolo ukradnuté to, pre čo som prišiel.

,,Povedz mi, čo sa stalo." požiadal som ju.

,,Nič, čo by ťa malo zaujímať!" odsekla mi s bleskami v očiach.

,,Ruby, už ťa trochu poznám a viem, že je len pár vecí, ktoré by ťa takto dokázali nahnevať. Si celkom pokojný človek, teda okrem momentu, keď ťa nejaký idiot ošpliecha autom." usmial som sa v snahe ju trochu rozveseliť. Potešilo ma, keď sa pousmiala.

,,Už vieš, že mi môžeš veriť, nech je to medzi nami akokoľvek." presviedčal som ju a mimovoľne ju pohladil po líci. Keď som si to uvedomil, ruku som stiahol. Ruby sa na mňa zahľadela a po chvíli si povzdychla. Oprela sa o stenu a prehovorila.