Pravidlá hry

Nočná návšteva

Lucas

Videl som už mnoho ľudí s obrovským talentom. Ale len málo z nich ho dokázalo naplno uplatniť a rozvinúť. 
Počul som ako Alex pokojne odfukuje v druhom kúte miestnosti. Mesiac, ktorý dnes jasno svietil, mi dovoľoval vidieť ju. Jej pokožka bola v bielom svetle ako mlieko. Mala pootvorené pery a ležala na nezranenom boku.
Spánok ma obchádzal, pretože v momente ako som privrel oči, znovu som počul tú melódiu, ktorá pohládzala moje uzamknuté myšlienky. Jej myseľ bola svetlá, jemná a prívetivá. Keď sa dotkla mojej bariéry myslel som, že zošaliem. Ak by vtedy videla moje myšlienky, držala by sa odo mňa čo najďalej po zvyšok svojho života. Boli príliš divoké, príliš nekontrolované. Dokonca besneli tak, že som sa chvíľami obával, či neprerazia cez bariéru a nedajú jej o sebe vedieť.
Nikdy som jej nespomenul svoje schopnosti. Prečo aj? Nepýtala sa a poznali sme sa málo na to, aby som jej odhalil všetky svoje temné stránky. Ale teraz, kým noc prikrývala celé mesto, mi moje rozhodnutie začínalo prekážať. Videl som jej zraniteľnosť. Videl som ju zomrieť. Ukázala mi všetko. A ja som jej zamlčal svoje schopnosti. Nebola to práve ona, ktorá by si zaslúžila vedieť celú pravdu? Ale časť mňa stále na mňa kričala, že akonáhle jej poviem celý príbeh otočí sa a odíde ako mnohí pred ňou.
Povzdychol som si a do vzduchu sa vzniesol obláčik pary. Preboha, zabudol som aká tu dokáže byť v noci zima. Postavil som sa a najprv som podišiel k jej posteli. Spala úplne pokojne. Aj jej sa pred ústami tvorili drobné zhluky pary. Vytiahol som jej perinu až pod bradu. Potom som sa pozrel smerom ku krbu. Trónil na náprotivnej stene, hneď vedľa miesta kde som spával. Obyčajne pred ním stála hromádka dreva pripravená na spálenie. Noci tu bývali neobyčajne chladné a tak sa často kúrilo. Elekrina bola veľký luxus hlavne na periférii mesta. Drevo a oheň museli stačiť. Dnes však boli všetky zásoby kuriva preč. Musel som ísť von a doniesť nové. Vedel som, že ho Ashoka drží uskladnené pri stene domu pod strechou aby nenavlhlo. Hodil som cez seba košeľu a potichu zišiel dole. Z Ashokinej pracovne sa svietilo. Prešiel som okolo dvier do rozsvietenej izby a vyšiel von do mrazivej jasnej noci.
Mesiac jasne žiaril a všetko vrhalo mdlé dlhé tiene. Striaslo ma, pritahol som si košeľu bližšie k telu a pridal do kroku. Zabočil som za roh domu a pri stene boli úhľadne naskladané vrstvy dreva. Vzal som pár polienok a otočil som sa.
Noc bola tichá a vietor nefúkal. No od steny náprotivnej budovy sa odlepil tieň a prebehol cez ulicu. Zmeravel som. Bol som v prítmí budovy takže ma určite nebolo vidieť. Čierna silueta sa začala približovať k domu. Dýchal som pomaly a potichu. Cítil som ako mi hore chrbtom stúpa výstražné mravčanie. Videl som, že aj dotyčný sa pohybuje opatrne. Silueta odrazu zastala akoby započula čosi, čo ju vydesilo. Párkrát otočila hlavou okolo seba, načúvala. Potom sa opäť pohla smerom k domu. Aj ja som spravil krok vpred aby som ju nestratil v prítmí.
Musel to byť muž. Postavu mal príliš svalnatú na ženu. I jeho pohyby boli viac rázne ako ladné. Pôsobil ako predátor na love. Vyzrel som spoza rohu. Stále naňho svietil mesiac. Teraz už však odhaľoval viac než len čiernu siluetu.  Odrazu zastal a mierne zaklonil hlavu. Mal krátke vlasy, ktoré v mesačnom svetle vyzerali ako čierne. Aj ja som sa pozrel smerom hore.  Uvedomil som si, že sa díva presne na okno, za ktorým spí Alex. A keď som sledoval jeho pohľad všimol som si, že v okne je ďalšia postava. Nie! Preblesklo mi hlavou. Dotyčný sa zvrtol na päte a rozutekal sa smerom do mesta. Pustil som drevo a hnal sa jeho smerom. Bol však prirýchly a takmer okamžite zmizol za rohom najbližšieho domu. Nemalo zmysel ho naháňať po temnom meste. Otočil som sa a ponáhľal som sa ku dverám. V momente ako som siahal na kľučku sa rozleteli dokorán a mne do náručia vpadla zadýchaná Alex.
Pevne som ju chytil a oboch nás vtiahol dnu. "Pokoj, pokoj, pokoj..." Šepkal som jej do vlasov. Všetky moje vybičované zmysly sa odrazu sústredili len na ňu. Voňala ako obliečky, z ktorých pred chvíľou vybehla. Cítil som ako sa trasie. Jej telo bolo horúce ale pokožka jej začínala chladnúť. Prerývane dýchala a tisla sa ku mne. Nie ku mne, uvedomil som si, ale von. Jej inštinkty ju nútili utekať. Chytil som ju ešte pevnejšie a snažil som sa dýchať vyrovnane. Vyslobodil som si jednu ruku a zavrel za nami dvere. "Ashoka!" zavolal som možno trošku hlasnejšie ako by som mal. Preplašene pribehla z pracovne a na čele sa jej tiahli ustarostené vrásky. "Zamknite prosím dvere. Mali sme návštevu." Pozrela sa na mňa a na trasúcu sa Alex v mojom náručí a hneď pochopila. "Hľadal ma...viem, že prišiel po mňa..." hovorila pomedzi výdychy a tým strhla moju pozorosť. Triasla sa stále viac a viac. Tvár mala zaborenú do mojej hrude a ja som cítil jej prudký dych. "Je preč, už je po všetkom..." Rukou som jej hladil stuhnutý chrbát. "Pokoj, Alex. Poď, posadíme sa. Musíme ťa zahriať."
Pomaly som nás presunul k stoličkám pri stole. Posadil som sa na jednu z nich a ju som stiahol so sebou. Sedela mi na kolenách, no jej váhu som takmer necítil. Aj tento detail mi rozpaľoval nervy do červena. No moje emócie museli počkať. Pevne som ju držal akoby ju to mohlo zachrániť pred pádom do bezodnej priepasti. Mal som pocit, že moje ruky sú jediná vec, ktorá jej bráni prepadnúť do tmy zúfalstva a beznádeje. "Pšššt..." šeptom som sa jej prihováral. Nekontroloval som sa. Všetky moje emócie sa drali na povrch príliš rýchlo na to aby som ich stihol zastaviť. Vtisol som jej bozk do vlasov a pery som odtiahol až po pár sekundách. Chcel som aby to cítila, doslova som kričal, nech sa ku mne vráti. "Už je dobre. Je preč..." Cítil som ako sa jej svaly postupne uvoľňujú. Triaška začínala poľavovať. Periférne som sledoval ako Ashoka zamkýna. Na trikrát.
Jej pohľad sa začal vyjasňovať. Takmer som sa zasmial od úľavy. Párkrát žmurkla a potom sa pozrela po miestnosti. Začínala dýchať vyrovnanejšie. Keď si všimla moje ruky cez tvár jej prebleskla úľava. Alebo to bolo niečo viac?
"Mám ťa," šepol som jej a pobozkal ju na spánok. Len upokojujúce dotyky, nič viac, pripomínal som si. Z hlboka sa nadýchla a hlavu si zložila na moje plece. "Vieš čo sa stalo?" opýtal som sa. Niekedy bolo jednoducšie zabudnúť. Rázne prikývla. "Zobudila som sa, ani neviem prečo," polohlasne začala. Hlas mala suchý. Neprestával som sa jej dotýkať. Ruka mi kĺzala po jej chrbte v pravidelnom rytme. "Nevidela som ťa a myslela som si, že si kdesi vonku. Že tiež nevieš spať a šiel si sa nadýchať čerstvého vzduchu. No keď som vyzrela z okna, zbadala som ho. Cítila som ho vo svojej hlave. Vedela som, prečo tu je..." Hlas sa jej zlomil. Nezniesol som ten pohľad. Nedokázal som sa dívať ako sa mi znovu stráca pred očami. Odhrnul som jej vlasy z tváre a podvihol bradu. Keď sa nám stretli pohľady ten jej bol preplnený strachom. "Zistím kto to bol. Zariadim aby sa tu už nikdy neukázal. Sľubujem." Dívala sa na mňa. Bola už viac uavená ako vystrašená. Ashoka sa objavila s hrubou dekou. Podala mi ju a so smutným úsmevom sa vrátila do pracovne. Obmotal som ju okolo Alex a snažil sa jej odovzdať aj kúsok môjho tepla. Slastne privrela oči a vďačne prijala teplo, ktoré som jej ponúkol. "Som hrozne unavená," šepla mi. Znela akoby to bola najväčšia hanba. Pretože na to bola zvyknutá. Pracovať do úplného vyčerpanie. Nepripúšťať si, že aj ona občas potrebuje oddych. Odfrkol som si a pohladil som ju po vlasoch. "Odpočívaj. Ráno všetko vyriešime. Teraz len oddychuj."
Zavládlo úplné ticho. Vnímal som jej pravidelné nádychy i drobné občasné záchvevy. No akási ostražitosť ju stále neopúšťala. Jej telo bolo stále napäté. "Podcenil som situáciu, nevedel som, že niečo skúsia tak skoro..." Nadával som si za to do hlupákov. Mal som počítať s tým, že David nebude čakať. Jeho neprítomnosť ma uchlácholila a nedal som si pozor. Viac ráz sa to už nestane. Nesmie sa to stať.
Rozprával som čokoľvek čo mi napadlo. Videl som ako jej oťažievajú viečka. Cítil som ako sa uvoľnila a celou váhou sa oprela o mňa. Ešte chvíľu som potichu rozprával. Keď som si bol istý že spí pozrel som sa jej do tváre. Oči mala zatvorené a dýchala už celkom pravidelne. "Oddychuj," šepol som jej i keď som vedel, že ma nemôže počuť. Jemne som ju chytil pod kolenami a chrbtom a vyniesol som ju hore schodami. Bola tam stále rovnaká zima ale nemal som odvahu opustiť dom. Uložil som ju na posteľ a zakryl som ju ešte jednou dekou. Prudšie vydýchla ale neprebudila sa. Ráno sa musím porozprávať s Ashokou. Musíme vymyslieť čo ďalej. Ak si dovolili prísť až sem, nebudú mať problém pokúsiť sa o niečo aj za bieleho dňa. Posadil som sa pod okno. Videl som tak na dvere aj na ňu. Ak by sa túto noc malo ešte čokoľvek stať, bol som pripravený
Bolo toho na ňu priveľa. Všetko sa dialo prirýchlo a začínal som mať pocit, že nestíhame. Ani ona ani ja. Musíme sa akosi dostať do výhody. Predbehnúť všetkých a byť o krok vpred. Hlavu som si oprel o stenu a snažil sa vymyslieť čokolvek, čo by nám pomohlo. Je nás málo. Len traja. Adamovi už nemôžem veriť. To, že odišiel s Davidom, bol jasný signál, že si vybral stranu. Musíme zohnať spojencov. Takých, ktorým môžeme naozaj veriť.
Zo zadného vrecka nohavíc som vytiahol telefón. Vyťukal som dokonale známe číslo a čakal. "Áno?" ozvalo sa po troch zazvoneniach. Pri tóne jej hlasu ma myklo. "Potrebujem ťa ráno u Ashoky. Príď čo najskôr." Chvíľu bolo ticho. "Čo sa stalo?" Pochopila, že ide o čosi vážne. "Dnes v noci tu ktosi bol. Prišli si po ňu." Opäť zavládlo ticho. "Ráno som tam." A potom zložila. Vydýchol som a schoval mobil.
Je čas ukázať Alex prečo sa ma David tak veľmi obáva.

Ahojte! Nová časť je tu. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Ďakujem všetkým, ktorý stále pokračujú v čítaní. Ste svetoví!

S láskou,
Tayra222