Lost

Pracovný pohovor

O mesiac neskôr

Poslednýkrát sa pozriem na svoj odraz v zrkadle. Čierne šaty, ktoré mi siahajú tesne nad kolená mám úzko upnuté okolo môjho pása. Na nich mám biele sačko do pol pása. Na nohách sa mi lesknú biele lesklé topánky na vysokom opätku.

Poďme sa spoločne pomodliť aby som sa na nich nezabila.

Blond vlasy mám rozpustené a jemne natočené. Za poslednú dobu mi dosť podrástli a vlasy mi teraz zasahujú do dĺžky môjho pása.

Práve sa chystám na pracovný pohovor. Nie len tak hoc aký. Moja matka sa rozhodla po tom ako ma vyhodili z kaviarne, konať. Spolu s mojim otcom sa postarali o to, aby som po dobu môjho obdobia bez práce mala čo jesť. Otec mi pravidelne posielal na účet peniaze, napriek tomu, že som to odmietala. Aký je účel toho, že chcem bývať sama a byť samostatná, keď za mňa všetko platí môj otec? Napokon som si ale pomôcť nechala pretože som nemala na výber. Bez jeho pomoci by som sa musela nasťahovať späť domov, čo som samozrejme nechcela.

Posledný mesiac som strávila zatvorená v tomto byte a maximálne chodila na prechádzky do parku alebo do obchodu. Snažila som sa samozrejme aj o nejaké to pátranie na ktoré som stále nezabudla. Pátranie po mojom starom živote. Študovala som v Londýne, ktorý je odtiaľto 30 minút cesty autom a taktiež viem, že som sa v Newhame často zdržiavala. Smola je, že neviem prečo a s kým keďže sa nezdá že by ma v tomto meste niekto poznal.
Neprišla som na nič. Nenašla som nikoho známeho. Proste nič.

Rozhodla som sa teda popracovať na mojich zabudnutých znalostiach zo školy. Posledný mesiac som sa učila nanovo veci ktoré som študovala na Univerzite v Londýne a k môjmu počudovaniu, vedela som toho viac, než som si myslela. Celkom som sa podceňovala.

Keďže som si svoju hlavu dala aspoň v tomto smere dokopy, otec mi povedal že mi vybaví prácu u jeho známeho, aby som mu robila účtovníčku. Odmietla som. Už len z princípu že prácu si chcem získať sama a nie ju získať pomocou môjho bohatého otca, ktorý má kontakty asi všade.

Preto dnes odchádzam do Londýna na pracovný pohovor kde som sa sama prihlásila a bola prijatá. Jedná sa o prácu programátorky. Nevedela som, či som natoľko spokojná s tým, čo som si nanovo naštudovala ale nakoniec som zhodnotila, že za vyskúšanie nič nedám. Nemôžem sa predsa potulovať po baroch, reštauráciách a kaviarňach a robiť prácu čašníčky, ktorá mi absolútne nejde.

Naposledy pozriem na svoj vzhľad v zrkadle a povzbudzujúco na samú seba, v odraze zrkadla prikývnem.

Ja to dám.

O niekoľko minút sedím v aute a ďakujem bohu, že táto rachotina naštartovala. Londýn, ako som spomínala, je od Newhamu len 30 minút autom. Hodinky ukazujú 7:20 a na pohovore mám byť presne o ôsmej, takže by som to mala stihnúť aj s predstihom.

Pozerám na Newhamské ulice pred sebou a zamýšľam sa nad tajomnosťou, ktoré toto mesto pre mňa skrýva. Od mojich skúseností s kriminalitou v tomto meste ubehol mesiac a od posledného kontaktu s Harrym Stylesom, sa ako keby všetko upokojilo a nič podobné sa mi za tento mesiac už nestalo. Keď si spomínam na jeho posledné slová, celkom to do seba zapadá. Povedal totiž to, že o mužov, ktorý ma v ten večer napadli sa postará a taktiež prisľúbil že sa už viac neuvidíme, čo splnil.

A trochu ma to mrzí.

Harry Styles bol záhadný človek, raz vtipný, raz otrávený a protivný no hlavne nebezpečný. Asi je len dobre, že ho viac neuvidím, neviem si predstaviť čo všetko by som s ním prežila za tento mesiac keď len za vtedajšie dva dni mi celkom rozhádzal v hlave. Ešte viac než už tam rozhádzané je.
***