Zakázaný vietor

~10~ Svetlo pohltené temnotou

Zavŕtam sa hlbšie do maminho kabátu. Stále na ňom cítiť jej vôňu. No ani tá nedokáže ukojiť túžbu po jej objatí. Zvieram v náručí Merrill, no ani to nedokáže vyplniť tú prázdnotu. Nie je tu. No ja len čakám, že vyjde spoza kopca a usmeje sa na nás. Namiesto toho sa na nás usmieva kovová tvár mŕtvej ženy.

Dhara Clayová sa usmieva zo svojho pomníku, rovnako ako za celých sto rokov. Netušiac, že som ju sklamala. Sklamala som ju rovnako, ako moju mamu. Akoby som jej pomohla, keď je už dávno mřtva? Jej vrah je už mŕtvy, tiež. Rovnako ako aj všetci svedkovia. A čo zostalo? Zopár mrzutých duchov a legendy.

Merrill sa zamrví a otočí sa ku mne tvárou. „Dylan, ona sa... Ona sa už nevráti. Alebo?" opýta sa ma so zlomeným hlasom a krehkou nádejou. Chcela by dúfať ale neodváži sa. Rovnako ako ja.

Nemám silu jej na to odpovedať. Len jemne zakrútim hlavou. Ale keby... Keby bolo možné ju vrátiť späť, urobila by som to. Dokelu, urobila by som to, aj keby to malo znamenať, že sa zo mňa stane príšera, ako zo Seba Claya ktorý sa snažil oživiť svoju sestru. A sklamal, doplní podlý hlások v mojej hlave. Nakoniec mám s tým netvorom niečo spoločné. Sklamali sme svojich milovaných.

Kútikom oka zbadám, ako sa k nám niekto blíži. No mama to nie je. Tá sa nevráti. Zaborím hlavu do Merrilliných modrých kučier. Nemám chuť sa s nikým rozprávať a vysvetľovať príčinu svojho trápenia.

„Ale, ale! Nie je to náhodou princezná? Dokonca s druhou princeznou?" Človek prehovorí a ja zagúľam očami. Ten tón by som spoznala kdekoľvek. Viem, čo si myslí. Nepotrebujem, aby ma videl takto. Jeho posmešné poznámky mi lezú na nervy a nemám v pláne ho kŕmiť svojimi slzami.

„Ty si ten mág!" Spozná Merrill Esca.

„Správne, ale nás dvoch hádam ešte nepredstavili. Kto je tá malá princeznička, princezná?" pokúsi sa ma Esca vtiahnuť do rozhovoru.

„Ako keby si si ty potrpel na mená," zahundrem.

Merrill sa radšej predstaví sama. Možno preto, lebo sama chcela, alebo len, aby zakryla moje frflanie. „Som Merrill, a ďakujem, že si sa postavil tomu bubákovi."

„Neni zač. Esca rád pomáha dámam v núdzi." Ani ho nemusím vidieť a viem ako povýšenecky sa musí tváriť.

„No to sme istotne boli." Moja sestra to hanblivo uzná.

Následne zavládne ticho. Počujem len ich dych. Merrill nič nehovorí zo zármutku. A čo by som tak mohla vedieť o tom čo si myslí Esca? Nemajú si čo povedať. Esca je tu aj tak buď náhodou, alebo prišiel za mnou. A čo som ja? Uplakaná princezná za závojom modrých vlasov.

„Počul... Počul som, čo sa stalo. Chcel som... Prijmite... Je to... Je mi to ľúto," prelomí pomaly ticho. Merrill sa oprie tvárou o moju hruď a ja zostanem Escovi zoči-voči. Vyzerá normálne a nie je z neho cítiť jeho obyčajná povýšenosť. „Viem, že bola pre teba veľmi dôležitá."

„Radšej sa do toho nepleť, dobre?" drsne zašepkám. Nepotrebujem jeho ľútosť. Sotva sa poznáme, a o mojej mame nič nevie.

„Prepáč, chcel som byť milý," povie akoby ho trápilo, že neoceňujem jeho neúprimné slová.

„Čo si vlastne chcel?" Pohladím sestre vlasy a uhnem mu pohľadom. Všimnem si ako je tráva mokrá od dažďa a koľko je na kopci blata. Pol dňa pršalo. Bez bleskov a bez pirátov. Bol to len starý dobrý smutný dážď. A v toľkej vode sa stratili aj naše slzy.

„Prípad Dhary Clayovej ešte stále nie je vyriešený." Usmeje sa a s jeho úsmevom sa vrátia všetky vlastnosti, ktoré na ňom nenávidím. „Ale nemusíš mi pomáhať. Nemôžem ťa nútiť," dodá hneď, ako sa naňho pozriem. Musím vyzerať určite zničene.