„Tadiaľto," ukázala žena na tmavú chodbu v budove. Ako sme kráčali schodami smerom dolu, automaticky sa pred nami zasvecovali svetielka. Bolo celkom chladno, betónové steny tomu veľmi nepomáhali.
Po asi troch poschodiach sme konečne prišli na 12 poschodie.
„Ani som si neuvedomila ako sme boli vysoko." Šepla som Rite vedľa mňa. Vyzerala celkom napäto. Ani mi neodpovedala len zakývala hlavou na znak, že súhlasí. Zo schodiska sme dverami prešli do ďaľšej chodbičky, táto bola celá biela. Kráčali sme asi päť metrov od schodiska a tam sme zastali. Žena v skafandri rukou ukázala na dvere s číslom 312.
„Toto bude vaša izba, chlapci budú v dverách oproti vám." Otvorila dvere a odišla.
„A kde sú teraz ?" Zakričala som na ženu.
„Chlapci? Išli na testy, vrátia sa čoskoro." S týmito slovami odišla a zmizla v schodisku. S Ritou sme si vymenili pohľady a spolu sme vošli do izby. Vyzerala ako hotelová izba, steny (ako inak) biele, pri vchodových dverách boli dvere do kúpeľne, veľmi malej. Ďalej boli dve postele vedľa každej nočné stolíky.
„Celkom pekné."
„Neklam, vyzerá to tu ako vo väznici." Prekukla ma Rita.
„Máš pravdu, mne sa to tu nepáči tiež."
Po pol hodine.
„Nemusíte nás sprevádzať ako dáke ovce na lúke." Rozčuľoval sa Patrick.
„Už sú tu?" Spýtala sa ma Rita, skoro som zabudla, že iba ja mám dobrý sluch. Prykývla som. Započúvala som sa do chodby, počula som veľmi dobre Liamove srdce, lebo bilo ostošesť, ale Patrickove som nepočula, no počula som jeho hlas a to mi stačí. Olivera a Tea som vôbec nepočula.
„Koho počuješ?"
„Iba Liama a Patricka, mám pocit, že Teo a Oli tam niesú." Odvetila som. Zrazu som začula ako sa pár klopkajúcich topánok vzďaľuje a chlapčenské dvere sa zatvorili.
„Môžme." Povedala som a zoskočila z pomerne pohodlnej postele. Rita ma hneď nasledovala. Ako sme otvárali dvere, hneď za nimi stál Liam.
„Toto je hrozné! Veď čo sme, pokusné králiky?!," začal sa rozdrapovať Liam. Pomaličky, potichučky za ním pridupotal Patrick a súhlasne prytakal. Prestala som počúvať Liama, lebo som zaostrila na schodoch kroky.
„Ticho." Prerušila som Liama, on sa na mňa nechápavo pozrel.
„Teo a Oli?" Spýtala sa ma pohotovne Rita.
„Mhm, musíme ísť asi do izieb." Zdrapila som Ritu za ruku a druhou rukou som zavrela dvere. Pritlačila som ucho k dverám, až potom mi došlo, že je to úplne zbytočné, počuť budem tak či tak veľmi dobre. Tri páry topánok sa približovali. Keď boli už skoro pri dverách chlapcov, počula som Oliverov hlas ako ďakuje nejakému mužovi. Jeden pár topánok sa začal vzďalovať a susedské dvere sa otvorili a hneď ak zatvorili. Rita za mnou nertpezlivo čakala, dala som jej hlavou pokyn, že už prišli. Ona pomaly začala otvárať dvere, ja som sa musela pohnúť dozadu, inak by mi buchla dverami do nosa.
„Pst," zašepkala Rita, „susedia!" Dvere oproti otvoril Oliver, držal v ruke jabklový krabičkový džús. Aspoň už viem, za čo ďakoval. Oliver sa na nás usmial, ako to vie len on.
„Čo sa usmievaš ako slniečko na hnoji?" Posmieval sa Oliverovi Patrick. Oliver sa zatváril kyslo až ma to rozosmialo.
„Ako môžeš vidieť ako sa tvárim keď som ti otočený chrbtom?" Odkričal Oliver Patrickovi do 'spálne'.
„Nevšimol si si? Mám tak trochu lepší zrak ako ty a mimochodom tvoj úškrn sa odrážal od Alexiných očí, takže to nebolo veľmi ťažké."
„Ty vidíš aj odraz v očiach?!" Začudovala som sa.
„No jasné." Odpovedal podráždene, mám pocit, že sa tým strašne vychvaluje. Rita zagúľala očami a vošla do ich izby. Ja som ju nasledovala.
„Ahojte." Pozdravil sa nám Liam, ale nevenoval nám vôbec pozornosť, pozeral sa von malým požiarnym okienkom. Napadlo ma či neurobili tie okná také malé, aby sme nemohli ujsť cez ne.
„Tak, prečo ste prišli neskôr ako my?" Začala som debatu a sadla som si vedľa Tea na jeho posteľ. Ich izba vyzerala úplne rovnako ako naša až na to, že mali viac postelí.
„Testovali nás, čo iné?" Uštipačne mi odpovedal Patrick. Ja ho prethrhnem ako hada. Pomyslela som si.
„A ako?" Dožadovala sa odpovede aj Rita.
„Najskôr nám všetkým merali teploty a podobné prkotiny a potom si zobrali mňa a Olivera osobitne do inej miestnosti..."
„Mňa s Patrickom už zobrali sem." Skočil mu do reči Liam.
„Uhm, áno a teda, mňa s Olim neskôr zobrali do miestnosti plnej ihiel a iných nepríjemných vecí, mne strekli dačo žlté do ruky a Olimu zasa do krku. Keď sme sa pýtali čo to je, ani za svet nám to nechceli povedať. Za Oliverom potom pribehla tá, oná, ako sa volá? Aha už viem Klaudia a dala nám džúsi, ja som svoj hneď vyhodil, neverím im tu ani slovo, ale Oli je tvrdohlavý."
„Bol som smädný!" Protirečil mu Oliver. Pozrela som sa nenápadne na Liama, on sa na mňa už pozeral. Pohľadom som sa spýtala Liama, že čo mu je. Vyzeral byť ako na ihlách. On len potriasol hlavou, akoby o tom nechcel hovoriť. Odvrátila som pohľad, no stále som cítila na sebe ten jeho. Koľko je vlastne hodín? Pozrela som von oknom ešte raz. Slnko bolo asi vidno niekde z druhej strany budovy, lebo z tohto okna ho vidno nebolo.
„Koľko je asi hodín?" Spýtala som sa.
„Na mužovích hodinkách pod tým otrasným skafandrom bolo pred pol hodinou 15:48." Odpovedal mi Patrick.
„Dik."
„Myslíte, že nám tu budú dávať jedlo?" Opýtal sa Oliver.
„Podľa mňa áno," začal Teo, „teda, dúfam lebo asi by sme bez jedla zdochli nie?"
„Aj ja si myslím, ale trochu sa bojím ho zjesť." Dodala som.
„Mne to tu smrdí." Ozval sa Liam.
„Tak dýchaj cez tričko." Zasmial sa Patrick.
„Nemyslím tak ty retard," prevrátil oči, „hovorím, že sa mi tu nepáči a nemyslím si, že s nami majú dobré úmysli."
„Súhlasím." Potvrdila Liamovi Rita.
„Veď uvidíme..." povedala som si potichu sama pre seba.
„Myslíte, že musíme spať?" Vyzvedal Oli.
„Ak tu bude stále taký hluk tak nezaspím ani so sedatívami."
„Ja mám tak naspidované srdce, že nezaspím ani pozajtra." Povedal Liam.
„Ja si myslím, že my celkovo budeme spať tak hodinu, dve denne. Decká! Veď sme radioaktívni!" Poznamenala Rita. Má pravdu! Veď sme nasiaknutí radioaktivitou!
„Dobrý postreh." Sarkasticky potvrdil Patrick.
Neskôr nám Klaudia pred dvere položila spoločenské hry, jedine ona má také dobré srdce a naozaj na nás myslí. Skoro celú noc sme hrali spoločenské hry a striedali sa v spánku.
Prepáčte, že som dlho nepísala, posledné dve kapitoly sa mi vymazali a nejakým zázrakom som ich tu včera našla :D. Zajtra dúfam napíšem ďaľšiu!
Ďakujem za čítanie!
