„Nechce si niekto zahrať človeče?" Dúfala som, že hej, inak sa unudím k smrti.
„Na čo? Aj tak vieš, že Liam vyhrá, lebo stihne pretočiť kocku na šestku skôr ako si to niekto všimne." Patrick má pravdu, Liam v jednom kuse podvádza a preto vždy vyhrá. Začula sa niečie kroky, hneď som spoznala koho sú.
„Ide Klaudia." Oznámila som znudene.
„Stavíme sa koho dnes zoberú ako prvého na testy?" Snažil sa oživiť náladu Teo.
„Nie, je štvrý týždeň, streda. To znamená, že berú Liama." Niekedy sa až čudujem ako to Oliverovi myslí. Je veľmi šikovný keďže si vie všimnúť cyklus našich testov. Na dvere zaklopala Klaudia a vstúpila.
„Ahojte, ako ste sa vyspali?" Všetci sme sa na ňu pozreli nechápavým pohľadom, spávame totiž tak každý druhý deň a aj to len na dve-tri hodiny.
„Aha, jasné, prepáčte. Umm... prosím Liam nasleduj ma." Ani sa neotočila naspäť k dverám a už jej bol Liam v pätách. Aké budú dnes vlastne testy?
„Klaudia? Na čo budú dnes zamerané testy?" Zakričala som na ňu do chodby. Klaudia sa nemusela vracať, vedela, že ju budem počuť.
„Krv zlatko, dnes sa bude brať krv."
O-ou ihly nemám rada.
„Čo hovorila?" Pýtala sa ma Rita.
„Dnes nám budú brať krv." Kyslo som sa na ňu pozrela. Pohľad mi zaletel k Oliverovi, v tvári sa mu značili obavy. Prisadla som si k nemu na posteľ.
„Čo sa deje?"
„Alex, ja-ja som včera počul, ak-ako sa jeden z doktorov rozprával cez telefón z druhým doktorom a-a..." položil si tvár do dlaní, vyzeral akoby sa snažil pozvliekať.
„Čo? Čo hovorili doktory?" Dobiedzala som.
„Prepáč, že som ti to nepovedal skôr, oni sa rozprávali o tých druhých radioaktívnych. Doktor hovoril čosi o sťahovaní, to som veľmi nepočúval, ale potom sa začali rozprávať o testoch v hybernácii. Alex, oni si z nás robia ich pokusné králiky, presne ako si hovorila ty. Ja sa bojím tej hybernácie, nemám ani len tušenia čo to môže znamenať, no nemyslím si, že to je príjemné." Aj Patrick, Rita a Teo sa započúvali k Olimu.
„Hneď ako si všimli, že k nim načúvam, začali rozprávať tichšie a to som už nepočul."
Nastalo ticho. Každý sa snažil stráviť čo teraz počul. Ani mne to ľahko nešlo, to spamätala som sa ako prvá.
„Dnes k-keď pôjdem na testy ja, budem počúvať zvuky okolo mňa čo najlepšie ako len viem a ty Patrick sleduj všetko, čo sa ti bude zdať divné." Koktala som.
„A čo potom, keď zistíme, že nás chcú uspať na nejakú dobu a potom nás do konca našich životou testovať?" Opýtal sa Teo.
Nastalo ďaľšie ticho, ale bolo iné, bol v ňom strach. Napätie sa dalo krájať. Ani som si neuvedomila ako dlho sme len tak mlčky sedeli, len som zrazu počula kroky, rÿchle kroky, čiže Liamove. Pomaličky sa kroky približovali a za ním sa približovali ďaľšie. Zdvihla som hlavu a otočila som sa smerom k dverám, ostatní pochopili, že sa niekto blíži a tiež spozorneli. Dvere sa otvorili a v nich stál Liam, na ruke si držal vatičku špinavú od krvy a nejakej lesklej tekutiny. Pozrel sa hneď na mňa, zbadal môj vystrašený výraz tváre, očami rýchlo preletel aj na Ritu, Patricka a nakoniec na Tea. Nerozumel zrejme čo sa deje. Vstúpil dnu a ja som sa pozrela na Klaudiu za ním. Ona si to tiež všimla. Pozrela sa do jej papierov v ruke a prečítala moje meno. Mlčky som sa postavila od Olivera. Otočila som sa smerom k Rite a očami som ju poprosila, nech povedia všetko Liamovi. Ona nebadane prykývla. Pozrela som sa naspäť na Klaudiu a začala som kráčať smerom k nej, von z izby. Išla som vedľa nej po chodbe a potom výťahom smerom dole, keď sme boli na šiestom poschodí vystúpili sme z výťahu a zabočili do ľava. Hemžilo sa to tam doktormi, sestričkami a niekedy aj nejakým radioaktívnym človekom-nečlovekom. Snažila som sa ostriť uši, ale bolo tam veľmi veľa hlučných zvukov naraz. Nevedela som sa sústrediť.
„Je ti niečo? Všetci ste vyzerali veľmi zvláštne." Povedala Klaudia.
„Ale nič, len umm," musím si vymyslieť čo jej poviem. „Boli sme zhrození čo bude dnes na obed."
„Mhm, jasné. Kto by nebol?" Zasmiala sa. Ako sme kráčali k ošetrovni, upútal môj zrak jeden z doktorov za veľkým sklom. Telefonoval s niekým a aj on sa nenápadne pozeral na mňa. Odvrátila som zrak, ale sluch som snažila zamerať naňho.
„Áno." Povedal doktor niekomu v telefóne.
„Nie, experimenty o ničom nevedia, zajtra si pre ne prídete?" Škoda, že nepočujem aj osobu s ktorým sa rozpráva cez telefón.
„Už dnes? Dobre a kedy asi?" „..." „Máme experimentom najinfikovanejším radiáciou niečo oznámiť?" „..." „Rozumiem, lepšie je keď toho najmenej vedia." „..." „Anestézu pred tým ako vy prídete alebo už keď tu budete?" „..." „Aj ja si myslím, že pred je lepšie, aspoň nemajú šancu niečo predpokladať, ale aj keby sa tie laboratórne krysy snažili ujsť, nevedia, že ich monitorujeme kamerami a čipom." Muž sa zasmial. Ďalej som ho už nepočula bola som veľmi ďaleko. Zastala som. Začala sa mi krútiť hlava, jedna myšlienka cez druhú sa mi motali. Klaudia si všimla, že nejdem vedľa nej a pricupitala ku mne.
„Je ti niečo zlatko?" Mamičkovsky sa ma opýtala.
„P-potrebujem vodu." Vykoktala som zo seba.
„Jasné hneď som tu, sadni si na zem." Hneď sa zvrtla a utekala z najbližšieho stolíka priniesť fľašku vody. Keď sa vrátila, podala mi fľašku. Vodu som až hltala.
„Prečo ti prišlo tak náhle zle? Netrápi ťa niečo?"
„Nie, nie, už som v pohode. To len tie ihly, nemám rada injekcie." Klamala som.
„No dobre. Dokážeš vstať?"
„Myslím, že hej." Postavila som sa a začali sme zasa kráčať. Čo to malo znamenať? Idú nás testovať niekde inde? Vôbec sa mi nepáčilo ako o tom rozprával ten doktor. Musím o tom povedať ostatným. Čo potom? Veď nás spedujú čipmy. A všade sú kamery. No zbohom.
Konečne sme boli v ošetrovni, automaticky som si sadla na lôžko. Doktor si ma premeral od hlavy po päty.
„Si dnes nejaká nesvoja." Prečo si to všetci musia hneď všimnúť? Nemôžem sa proste tváriť normálne? Ešteže som sa naučila celkom dobre klamať.
„To tie injekcie, mám z nich strach." Usmiala som sa naňho a hneď aj na zem, aby som v tom bola presvedčivá. Doktor si niečo zamumlal pod nos, ale úplne som ho ignorovala. Opatrne som sa rozhliadala okolo seba, ale len tak aby to vyzeralo, že sa vyhýbam pohľadu na ihlu. Snažila som sa nájsť niečo užitočné, niečo, čo by nám prinieslo viac informácii.
Nič som nenašla, ako oči použijeme Patricka, on je v hľadaní stokrát lepší než ja, Liam, Rita, Teo a Oliver dokopy. Ale predsa mi niečo nedalo, čo je anestéza? Spýtam sa ich? Nebude to nápadné? Radšej počkám či niekto z mojich kamarátov o tom niečo nevie a ak nie tam potom sa spýtam Klaudii, poviem, že len tak zo zaujímavosti.
„Hotovo." Povedal doktor a pritlačil mi na miesto vpichu vatičku. Pozrela som sa do striekačky, ktorou mi bral krv. To čo je? Fuj, to je nechutnejšie než normálna krv. V striekačke bola ružová krv, a sem-tam tam bol akokeby sliz. Vyzeralo to strašidelne.
„Prečo moja krv vyzerá ako sliz z hračkáne zafarbený ružovou?"
„Máte veľmi tuhú krv, alebo ako by som to nazval. Proste má v sebe hrudky bielej zgrcnutej neokysličenej krvy. To je tým, že ste sa pol roka minimálne vôbec nehýbali." Vysvetľoval mi doktor.
„Takú máme všetci?"
„Zatiaľ sme testovali... ehm teda, zatiaľ sme brali krv iba tebe a Liamovi, ale myslíme, že áno. Takú máte pravdepodobne všetci."
Uff to je hnus.
O niečom sa začal rozprávať s Klaudiou, ale ja som sa nimi nezaoberala. Myslela som stále na toho doktora s telefónom. Laboratórne krysy? Čipy? Kamery? Dôvod na útek?
Nakoniec sa Klaudia zdvihla a ja som automaticky šla za ňou. Za tie štyry týždne čo tu sme som si už zvykla nejaké veci robiť automaticky. Kráčali sme a ja som zasa napínala uši, no nič som tentokrát dôležité nepočula. Keď sme boli vo výťahu Klaudia sa načiahla k mojmu uchu.
„Ja viem, že niečo tušíte, ani mne sa to nepáči, ale nerobte unáhlené rozhodnutia dobre?" Hneď ako to dopovedala odsunula sa od môjho ucha a zastrčila mi prameň vlasov za ňho, aby to vyzeralo, že mi iba upravovala účes. Čože? To znamená, že Klaudia je na našej strane. Asi.
Neveriacky som sa na ňu pozrela, ale ona mi pohľad neopätovala. V tichosti sme kráčali chodbičkou k našej izbe. Klaudia si domyslela, že idem rozno ku chalanom a nie na našu spoločnú izbu s Ritou. Otvorila mi dvere a žmurkla na mňa.
„Ahojte, znova, umm, dám vám polhodinu na oddýchnutie si dobre? Potom o pol jedenástej prîdem dobre?" To bola rečnícka otázka. Nečakala na odpoveď. Asi chcela aby som im všetko povedala. Zatvorila dvere a odišla.
