Zakázaný vietor

~11~ Ako chutia výčitky

Cítim len jej zúfalé zovretie. Cítim zovretie, ktoré tam už nie je. Vyšmykla sa mi.

Ten pohltený ju dostal a utiekol do lesa.

Ja som zlyhal. Zlyhal som. Ako sa to, doprdele, mohlo stať? Všetko som mal predsa pod kontrolou. Jediná vec, ktorá sa nemohla stať... Ale predsa.

Pozriem sa na svoje prázdne ruky. Zostali po nej len škrabance. Začnú sa triasť ako steblá trávy vo vetre. Toto sú ruky hrdinu, ktorý nedokázal zachrániť princeznú. Slabé.

Udialo sa to tak rýchlo. Prehrávam si to zas a znova. Ako tam stojí zaborená, so strachom v očiach.

Kde som spravil chybu? Mohol som ju zachrániť, keby som ju nechytil za ruky? Mala by moja mágia proti Sebovmu prízraku šancu?

Z hĺbky môjho zamyslenia ma vytrhne ten ohnivák, McCoy. Trvalo mu tri nádychy než sa spamätal a rozbehol sa za prízrakom do lesa. Ten veru nebude ktovie-ako inteligentný, keď mu to tak dlho trvá. Ale musím ho dostať z toho lesa, inak ten blbec zomrie.

„Dylan!" rozplače sa vedľa mňa jej sestra Merrill. No pekne, musím sa postarať o dve deti naraz.

Nadýchnem sa. Len pokoj, Esca. Zvládol si už toľko rôznych vecí, čo na tom, že toto je prvá vážna? To zvládneš! Zasmejem sa, sám pre seba. To predsa zvládnem!

„Hej, malá princezná." kľaknem si k nej.

Merrill zajačí, ani desať poškrabaných tabulí. „Dylan! Dylan zobral bubák!"

„Neboj. Vyriešime to. Neboj sa," hovorím jej. A len dúfam, že hovorím pravdu. Chcel by som však povedať viac. Och, akoby som chcel! Ale nemám istotu, či je to pravda. Nedokážem presvedčiť samého seba. Zachránim Dylan, poviem si. Zopakujem si to zas a znova, ale stále sa nedokážem presvedčiť. Potlačím zúfalstvo. Vezmem to z inej strany! „Počuj, ty si už taká veľká. Pomohla by si mi? Zachrániť tvoju sestru?"

Pozrú sa na mňa dve veľké uplakané oči. „Ty vieš ako? Vieš ju dostať späť?" Má oči, ktorým by som nemohol klamať. Nedokázal by som to. Ale niekedy je lož milosrdnejšia ako pravda. Doplanúcejriti s mojimi zásadami! Nemôžem strácať čas rozplakávaním detí!

Usmejem sa so všetkým sebavedomím, ktoré mi zostalo. „Ja viem všetko," okrem toho, čo teraz, kurva, robím!

Merrill mi očividne verí.

„Bež, do dediny po pomoc. Povedz otcovi, čo sa stalo." Odhodlane mi prikývne, ani si neutrie slzy z tváre a rozbehne sa dolu kopcom.

Neprizerám sa jej odchodu. Otočím sa k lesu. Teraz zachrániť všetko ostatné. Rozbehnem sa do lesa. Po blatistých stopách, ktoré za sebou zanechal ten netvor.

Bežím cez les, len s prosbami, aby nebolo neskoro. Aby tie dve decká neboli mŕtve. Aby nezdrhli do lesa príliš hlboko. Stále bola šanca, že sa najväčšiemu nebezpečenstvu vyhli.

Počítam kroky. Naťahujem uši. Behám pohľadom pomedzi stromy.

Prebehnem okolo vchodu do svätyne. To je tridsať krokov od vstupu do lesa. Nikde nikto. Bežím ďalej.

Štyridsať krokov.

Kopec je čím ďalej, tým prudší.

Päťdesiat.

Stale nikoho nevidím. Došľaka! Za chvíľu nebudem môcť bežať ďalej.

Šesťdesiat!

Zastavím. Z mnohých dôvodov. V tom okamihu si všimnem viac vecí naraz. Prvá vec, na krok odo mňa leží kameň s rytinami, ktorý už je od machu zelený. To je hranica. Za ňu sa už do lesa nesmie. Druhá vec, blatisté stopy vedú do lesa za hranicou. To je zlé. Brutálne zlé. A ako posledné zahliadnem pred sebou známe ohnivé vlasy. Ten chlapec sa driape do kopca. A to tiež za hranicou.