Presne ako povedal Oli, na konci ľavej zatáčky bola šmykľavka na použité oblečenie.
„Idem prvý." Odhodlane povedal Patrick. Liam prevrátiľ oči, nevšimol si, že sa naňho dívam. Patrick sa posadil na šmykľavku a topánkami si pribrzďoval, vydávalo to strašne pyskľavý zvuk.
„Čiže o 6 poschodí nižšie hej?"
„Áno a my ideme hneď za tebou." Odpovedala som mu.
„Chcem ísť ako posledná a aj tak by mal ísť Oli prvý keďže nás vedie." Zdvihla som obočie na Patricka.
„Ježiš dobre! Tak nech ide Oliver prvý." Patrick sa vyštveral naspäť k nám a zamračil sa. Liam nevedel zakryť smiech, videla som, že aj Oli by sa rád zasmial na Patrickovi. Oliver zmizol v šmykľavke a hneď za ním aj Patrick.
„Poď," ukázala som hlavou na šmykľavku.
„Dámy majú prednosť." Nedal sa Liam.
„No ták poď a nehraj sa na džentlmena." Zamračila som sa naňho.
„No dobre." Zamračil sa aj on a začal sa kĺzať dolu šmykľavkou. Za ním som sa spustila nakoniec ja. Pomaly sme sa kĺzali smerom dolu a potichu si každý rátal poschodia, podľa malých okienok pri stene šachtocej šmykľavky. Každé poschodie malo jedno výdajné okienko, ktorým zrejme upratovačky vyhadzovali povliečky z perín, našich použitých oblečení a bla, bla, bla.
„Posledné poschodie a potom prejdeme podobnou šachtou, akou sme sem vošli, von." Podľa mňa nám Oliver klame o jeho veku.
„Naozaj máš len deväť?" Vyslovil moju nevyslovenú otázku Liam. Oli sa naňho pozrel a kývol hlavou na znak, že áno. Nakoniec Oliver zastal a aj my všetci za ním. Napravo od neho bola šachta, bola presne oproti výdajnému okienku. Prešmykol sa z šmykľavky do šachty, presne to isté sme urobili aj my.
„Teraz, kade?" Tentokrát sa spýtal Liam. Oliver si znova tuho zavrel oči a vydával veľmi tiché ummm. Otvoril oči a bez slova sa vydal šachtou zahnutou doprava. Ako sme šli bolo tam stále hlučnejšie.
„Čo počuješ?" Opýtal sa ma Liam. Oliver s Patrickom počúvali tiež, ale obidvom bolo jasné, že nebudú počuť toľko čo ja. Započúvala som sa do zvukou, počula som nejaké deti, potom sestričky, Ritu a Tea, doktora... Rita a Teo!
„Počujem ich! Poďme nejako do ľava, tam som ich počula." Oliver kývol hlavou a ukázal smerom na šachtu, ktorá viedla smerom, ktorým som počula Tea a Ritu. Ich hlasy silneli, počula som ako Rita zastonala, keď sa jej pokožkou predrala ihla. Oliver zastal a ja Patrick a Liam sme sa pozreli náhle prečo. Bola tam rozdvojka šácht.
„Skúsme ísť ľavou." Narvhol Oli.
„Akože skúsme? Veď to zisti na isto s tým tvojím echodačím."
„Prestaň byť taký ufrflaný Patrick, neviem to zistiť lebo sú hneď vedľa seba a svoju echolokáciu neviem používať tak dobre, veď niesom beluga!" Patrick sa hodil naňho ten jeho kyslí výraz.
„Beluga je veľryba s veľmi vyvinutou echolokáciou." Vysvetlil.
„Dobre ty beluga, tak poďme teda ľavou." Súhlasil s ním Patrick. Ritu som počula čoraz hlasnejšie.
„Myslím, že tu sú." Povedala som a zastala nad otvorom šachty, presne takým akým sme sa mi dostali do šachty. Liam mi ju pomohol potichu otvoriť. Zoskočila som dolu na zem. Počula som Liama ako dačo hundre.
„Nemôžeš len tak zoskočiť, veď ťa všetci uvidia!" Zašepkal a zároveň kričal.
„Ale-ale tu nikto nieje." Prečo tu nikto nieje? Veď som ich počula.
„Tak zober Ritu a Tea a padajte naspäť so šachty." Prikázal Patrick.
„Lenže tu naozaj nikto nieje veď sa pozri," rozhliadla som sa okolo seba aj ja, prázdna chodba. Vedľa mňa boli dvere do nejakého kabientu, v kabinete našťstie nikto nebol. Z šachty vykukla Patrickova blonďavá hlava.
„Aha ty si to myslela doslovne, že tu nikto nieje." Patrick sa zapozeral do zborovne. Otočila som aj ja tým smerom hlavu. Na stoličke bola čierna krabica s našími priezviskami. Patrick vyskočil z šachty a podišiel bližšie ku krabici.
„Síce sme netrafili tú správnu uličku, ale aj toto sa bude hodiť." Lišiacky sa usmial a vytiahol z čiernej krabice nejakú neoprénovú látku. Liam sa pozrel z šachty na nás a pri pohľade na neoprény sa usmial.
„Alex, poď mi pomôcť pobrať tie neoprény."
Pricupitala som k Patrickovy a zobrala som tri neoprény do ruky.
„A to nám je načo?" Spýtala som sa.
„Na niečo to chceli doktori, tak aj nám sa to určite zíde." Uškrnul sa Liam.
„Ja si myslim," začal špekulovať Oliver, „že keďže sú tie neoprény čierne, tak cez ne nebude vidieť naše žiarivé žily, tým pádom budeme môcť bežať a nebudú nás vidieť." Usmial sa.
„To je dobrý nápad." Pochválil ho Liam. Neoprény sme hodili Liamovi a potom mi pomohol Patrick vyskočiť hore do šachty, naoplátku som potom ja jemu pomahla ho vytiahnuť. Spolu sme zasa po kolenách išli naspäť k rozdvojke. Vyskúšali sme ísť teraz tou druhou stranou.
„Teraz ich počujem najsilnejšie, pustime Patricka nech sa pozrie cez škáry, či tam naozaj sú." Patrick sa predral pred Olivera a pozrel sa medzi tenké škáry na otvore šachty.
„Počujem tam aj doktora ako teraz berie krv Teovi."
„Fuj, ja to aj vidím. To čo je za krv? Dá sa to vôbec nazvať krvou?" Oliver sa zasmial nad Patrickovou poznámkou.
„Doktor odchádza aj s Klaudiou, vyzerá to tak, že ide niečo podpísať, asi nejaké papiere." Zahlásil nám Patrick a otvoril šachtu. Rita s Teom sa pozreli hneď na nás. Vyskočila som aj z Patrickom dolu.
„Dobrý nápad so šachtami."
„To nám Klaudia poradila, Teo." Utrela som Rite a Teovi rýchlo miesta vpichu ihlamy a Patrick im pomohol vyšplhať sa do šachty. Zbadala som na stolíku skalpel. Ten sa môže hodiť nie? Čipy si tak či tak budeme musieť vyrezať. Zhnusila som sa nad predstavou, že budeme s Ritou vyrezávať chalanom čipy z ruky. Ew. Aj dezinfekčný prostriedok, ktorý bol najbližšie pri mne som schmatla a hodila do šachty. Potom som už videla ako sa Teo načahuje a chce mi podať pomocnú ruku. Keď som bola v šachte rýchlo mi ju Patrick pomohol zatvoriť.
„Uhuu! Tak to bolo tesné."
„Neraduj sa beluga, ešte sme neskončili." Prekazil Oliho radosť Patrick.
„Beluga? Nová prezývka?" Zasmiala sa Rita.
„No vieš, tuto pánko nám nepovedal o svojej úžasnej 'superschopnsti' echolokácii." Posmievajúc vysvetľoval Liam.
„To je jedno! Zmiznime odtiaľto skôr než si všimnú že sme ušli." Prerušil ich Oliver. Skalpel som si zastrčila za gumu na teplákoch a dezinfekciu som si dala do vačku.
„Kadiaľ?" Spýtala som sa Oliho. On zasa zavrel oči a vydal zvuk.
„Tadiaľto." Pokynul smerom akým sme prišli.
„To. Bolo. Čo?" Nechápala Rita čo práve videla.
„Veď to je tá echolokácia." Prevrátil Liam oči. Mám pocit, že sa z neho stáva Patrick číslo dva.
„Na čo sú tie teplákovky?" Pýtal sa Teo popri 'plazení sa'.
„To sme našli v nejakej zborovni, sú to neoprény a určite sa zídu." Vysvetlila som mu.
„Aha, tam sú všetky naše veľkosti?"
„No v to dúfame." Zasmiala som sa.
