„Teraz sem." Ukázal Oli na šachtovú odbočku. Všetci sme šli za ním. Párkrát ske pozabáčali do ľava a potom doľava až sme sa dostali k ďaľšej šmykľavke, ale to nebola tá istá. Tá predtým tak nepáchla.
„Fuj! Čo to tak srmdí?" Spýtal sa ako prvý Patrick.
„Toto je odpadová šachta, táto vedie von do odpadkových košov, tadiaľ sa dostaneme von bez toho aby si nás niekto všimol..."
„Šmykneme sa rovno do kontišov?!" Vystrašil sa Patrick s Liamom jednohlasne.
„Chcete sa zachrániť alebo nie?" Prísne sa ich Rita spýtala. Obaja prykývli, ale Liam ohrnul nosom a Patrick si ho rovno zapchal.
Oliver sa pozrel do šmykľavky a povedal „Idem prvý a omrknem terén." Šmykol sa a už ho nebolo. Počula som ho ako trochu brzdí a potom do niečoho padol.
„Je to bezpečné! Nikto tu nieje až na krysy! Môžete sa šmykúť aj rýchlejšie!" Kričal, ale dosť sa to tou šmyklaukou ozývalo takže sme ho všetci dobre počuli. Patrick nezaváhal a hneď sa spustil, Liam hneď za ním. Ja s Ritou a Teom sme počkali kým sa neohlásia. Pochvílke som počula ako Liam padol na Patricka do semtného koša.
„Fuj!" „Au!" Ozývalo sa ako ozvena. Musela som sa zasmiať nad tých dvoch logikou.
„Idem teraz ja! Tak sa uhnite nech na vás nepadnem!" Zakričal na chalanov Teo. Potom sa šmykla Rita a j asom išla posledná. Sadla som si na šmykľavku a zobrala neoprény na kolená. Zrazu som započula hlasy. „Kde sú? Sú na izbe? Rýchlo to overte, ale nie cez kamery! Osobne sa tam choďte pozrieť!" Kričal nejaký doktor. Ach veď to je Kevin, ten doktor, ktorý ma ako prvý vyšetroval tam kde ma našli. Sakra, takže už vedia, že sme zdrhli. Rýchlo som sa šmykľa dolu, šesť poschodí ísť šmykľavkou nebolo také hrozné. Keby som nerozmýšľala nad tým, že nás už hľadajú tak by som si tú cestu aj užila.
„Au!" Dopadla som na nejaký čierny smradľavý sáčok plný nezjedeného, zhnitého jedla.
„Fuj! No nič, už o nás vedia! Musíme si pohnúť." Vyhŕkla som na ostatných. Všetci už boli von zo śetiakov tak som rýchlo k nim prišla aj ja. Teraz alebo nikdy.
„Pamätá si niekto kam nám dávali tie čipy?" V rýchlosti som sa opýtala.
„Áno! Tu." Ukázala mi Rita na jej ruke. Nečakala čo sa bude diať popravde ani ja nie. Zarezala som je jemne na pokožku so skalpelom a vytiahla z pod kože malé, tvrdé, tenké niečo.
„Čo to preboha robíš?!" Zjojkol Teo. Rita najskôr tiež nevedela čo robím, asi jej to už došlo lebo neprotestovala.
„Momentálne jej zachraňujem život." Povedala som mu a strekla som dezinfekciu na miesto kde mala do teraz čip.
„Au! Ďakujem." Srdečne sa na mňa pozrela. Aj ja som sa na ňu usmiala. Nechutný, malý čip čip som si vopchala do vačku, cestou ho niekde vyhodím na zmätenie cesty. Škodoradostne som sa usmiala na Liama a Patricka. Liam cúvol takže prvú ruku som schytila Patrickovu, urobila som to isté čo pri Rite. Potom som ho vybrala Liamovi, „Au!" potom Teovi „Kristepane! To bolí!" a nakoniec Olimu, tomu som ho vyberala trochu viac opatrne, no on ani nepípol.
„Rýchlo poďme, každý neste jeden neoprén, keď budeme niekde ďalej tak si ich potom porozdelujeme. Čipy niekde zakopem na zmätanie cesty." Šepkala som nech ma čo najmenej zvukových záznamov nahralo. Všetci prykívli a rozhýbali si ruky.
„Ale najskôr," otočila som sa smerom k Rite, „prosím, vyrež aj ten môj pebo sama to nedám."
Rita opatrne chytila skalpel a zarezala mi do ruky, musela som si hrýzť do pery, aby som nekričala od bolesti. Našťastie Rita to urobila rýchlo a potom som si ranu sama vydezinfikovala. Škoda, že som nezobrala aj nejaké obväzy! V tom ma niečo napadlo. Dala som si dole tričko, pod ním som mala ešte tielko a podprsenku, takže mi je zbytočné. Roztrhala som ho na šesť rovnakých kúskov a každému som ho omotala okolo rany.
„Prepáčte, že som vás nevarovala, ale potrebovala som to urobiť čo najrýchlejšie." Ospravedlňovala som sa popri omotávaní poslednej ruky a to Liamovej.
„Nemusíš sa ospravedlňovať chcela si nám len dobre." Hovoril a zazeral mi na poprsie, ktoré bolo teraz vidieť trochu viac.
„Dobre, ale nepozeraj sa mi na prsia ako na večeru!" Zahriakla som ho a trochu viac som mu stiahla môj vyrobený obväz.
„Au! Dobre! Dobre!"
„Hahaha! To musíš robiť nenápadne ty somár!" Začal sa smiať Patrick.
„Buď ticho, inak aj tebe stiahnem obväz! A poďme už lebo o chvílu sa sem nahrnú ľudia."
Vyšli sme z kontajnerovej uličky a hneď čo pred nami stálo bol obrovský les.
„Po kadiaľ siaha tento les?" Opýtala som sa Olivera. On spravil to čo vždy a potom povedal: „Nebojte, je obrovský, siaha až niekoľko tisíc kilometrov, ďalej ani nedovidím." Uškrnul sa Oli.
„Tak poďme!" Zvolala Rita a vkročila do lesa. Ja som sa obzrela za seba a do ruky som chytila z vrecka čipy. Liam ma šťuchol do ramena.
„Ja tam budem skôr." Zobral mi z ruky čipy a utekal ku košom. Ani som si ho poriadne nevšimla, taký je rýchly. Zrazu sa ocitol pri mne.
„Do každého koša som hodil jeden, to by ich malo zdržať." Schytil ma za ruku a naňho pomaly začal utekať k ostatním.
Dúfam, že sa vám páči tento môj príbeh! Komentujte, votujte. Zvládnem hociakú kritiku. Ily! <3
