Utekali sme polhodiny, možno dlhšie. Popri behu nám žiarili žili, našťastie, že bol obed, takže až tak ich nebolo vidieť. Bola som neskutočne šťastná, že sa nám podarilo z tadiaľ ujsť. Pozrela som sa na Oliho, aj on vyzeral šťastný, ale vyčerpaný. Tak isto vyzerala aj Rita.
„Čo, keby, sme, si, dali, oddych?" Fučala som. Pomaličky sme spomalili. Stála som v takom vydychovaciom postoji. Ostatní si rovno sadli na zem, každý so skafandrom v ruke.
„Ako ďaleko sme sa dostali?" Opýtal sa Patrick pozerajúci sa na Oliho. Oliver si odkašlaľ akokeby zjedol muchu.
„Ehm, ehm, asi 5 kilometrov od nemocnice."
„Super, to by mohlo stačiť na dnes nie?" S nádejou v hlase sa pýtala Rita. Oliver sa na ňu usmial a prytakal.
„Neprezlečieme sa? Nechce sa mi to nosiť v rukách." Liam pokynul hlavou na skafander, ktorý držal.
„Dobrý nápad, ja s Ritou sa pôjdeme prezliecť tam za strom a vy ostanete tu." Prosím nech ma počúvnu!
„Tak ak na tom trváte." Otrávene povedal Patrick, ale aj tak mu šklblo kútikmi pier do úsmevu. Medzi sebou sme si vymenili skafandre podľa veľkostí, potom sme ja a Rita zašli za asi 100 ročný, obrovský strom. Keď som si dávala dole gate, uvidela som Patricka ako čučí na Ritin zadok.
„Trochu sa skry viac za strom, Patrick ťa očumuje." Zachichotala som sa. Rita sa otočila smerom k Patrickovi a vyplazila naňho jazyk. On sa zahanbene poškriabal na šiji. Keď sme sa doprezliekali, vyšli sme spoza stromu ku chalanom. Hm... tam je celkom hustejší les. Pomyslela som si pri pohľade na stromy vzdialené od nás na 100 metrov.
„Počujte, neprejdeme tam a nepostavíme si tam taký primitívny dom na strome? Je tam dosť veľa stromov a nebude ho ani tak vidieť."
„Dobrý nápad, kto tam bude posledný je zhnité vajce." Rozutekal sa Oli.
„Naozaj sa chcete so mnou pretekať?" Povýšenecky sa usmial Liam a rozbehol sa za Olim. Hneď ho predbehol a už bol aj na mieste. Ja s Ritou sme prevrátili očami a pomaly sa vydali smerom k Liamovi. Potrhané oblečenie čo sme mali doteraz na sebe som zobrala, možno sa nám na niečo bude hodiť. Ani Teovi a Patrickovi nebolo veľmi do behu, oni išli ešte pomalšie za nami.
„Čo bude teraz?" Spýtala sa ma Rita. Popravde, netuším.
„Aj ja by som rada vedela." Žmurkla som na ňu. „Aj by ma zaujímalo, čo tu budeme jesť."
„Ha! To nechaj na mňa Alex." A tentokrát žmurkla ona na mňa.
„Liam! Našla som toto veľké poleno! Nehodí sa na niečo?!" Kričala som Liamovi, ktorý bol na strome a dorábal podlahu nášmu amatérskemu príbytku.
„Určite áno! Daj ho Teovi nech mi ho vyhodí ku mne!" Odkričal mi. Teo mi stál hneď za chrbtom, poleno mi z ruky zobral a švihnutím ruky ho ako páperie poslal Liamovi. Liam ho zachytil, ale nie tak ľahko ako ho Teo vyhodil. Priložil si ho k už postavenej podlahe a pryviazal niekoľko krát pevnou liánou. Cítila som sa dosť nepotrebná, Rita s Patrickom robili jedlo, Liam s Teom a Oliverom stavali a ja som sa na nich len pozerala. Čím sa budeme brániť ak by prišli ľudia z nemocnice po nás? Napadlo mi. V tom som dostala nápad, pôjdem s mojím skalpelom naostriť palice a vyrobiť nejaké zbrane. Porozhliadala som sa okolo seba, zo zeme som zdvihla konár a začala som ho na konci ostriť, až som vyrezala ako-taký oštep. Priložila som k hrotu prst.
„Au." Okej celkom dobre ten skalpel ostrí, nejde to veľmi dobre, ale aspoň, že to vôbec ide.
Naostrila som každému jeden oštep na lovenie zvierat alebo niečo iné...
„Vyzerá to, no, bolestivo." Zasmiala sa Rita.
„Mám to brať ako kompliment?"
„Určite. No a čo vy chalani?!?! Ako ste na tom?!?!" Nevedela som, že Rita vie tak hlasno kričať. Musela som si uši zapchať prstami, lebo ma z jej kriku zabolela hlava.
„No prídťe sa pozrieť!" Odkričal jej Liam zamotaný v liánach.
„Hahahah! Vyzeráš komicky." Zasmial sa na ňom Patrick.
„Tak poď ty stavať ten prekliaty dom na strome!"
„Patrick! Liam! Prestaňte sa zasa hádať!" Pohrešil im Teo. Patrick s Liamom na seba zazreli, ale hádať sa prestali. Obišla som strom ku strane kde bol aj náš domček na strome. Ty kokos! Toto som nečakala! Čakala som primitívny domček na strome, ale toto bolo vymakané. Domček respektíve malá pevnosť bola 7 metrov nad zemou. Dolu bol spustený rebrík, ktorým si sa vyšplhal hore, alebo hojdačka, ktorou ťa niekto z hora vytiahol. Naša 'podlaha' bola urobená zo zviazaných paličiek, driev a konárov, čiže sa bude asi trochu kývať, ale držať bude poriadne. Prístrešok bol urobený z listov. Dokonca urobili aj postele, urobili ich z prepletených lián, vyzerajú ako pavúčie siete.
„No ty kráso!" V údive sa zo mňa vydralo. „To sa vám chcelo robiť? A a-ako to, že ste to spravili za tak krátky čas?" Liam sa pozrel na mňa ukázal na seba. Jaaj jasne, veď Liam. To ma mohlo napadnúť aj skôr. Ani Rita neskrývala obdiv.
„Liam! Neber si všetku slávu hneď na seba! To ja som robil postele a Teo rebrík!" Hneval sa Oli.
„Dobre, dobre, pardon." Uškrnul sa Liam. „No poďte hore leňochody!" Zakričal Teo.
Išla som ako prvá, Teo, Oli aj Liam boli už hore. Rebrík bol pevný, najskôr som si myslela, že to bude lajdácka práca, ale prekvapili ma. Budem sa musieť naučiť liezť rýchlejšie. Išlo mi to strašne pomaly. Konečne po piatich minútach škriabania sa a odháňania Patrickovho pohľadu z môjho zadku, som sa dostala hore. Z vrchu bol krásny výhľad na listnatý les navôkol a aj oranžovo ružový západ slnka. O chvíľu bol hore aj Patrick, ja s Teom sme pomáhali Rite vyškriabať sa hore.
„Wau." Žasla Rita.
„Musím uznať, že ste to dobre vymysleli." Zašomral si popod nos Patrick. Keď sme boli všetci hore posadali sme si na okraj podlahy, spustili nohy dole a pozorovali západ slnka.
„Priatelia?" Opýtala som sa všetkých. „Priatelia!" Zvolali sme všetci jednohlasne.
„Mimochodom, dole sme nechali večeru." Zaškrípal zubami Patrick. Všetci sme sa začali smiať.
Možno zažijeme aj my šťastný koniec. Pomyslela som si.
