Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 7. ༺

V domčeku som sa rozhodla nezostávať dlhšie ako bolo potrebné, možno to bolo útočisko, o ktorom nikto nevie, no skrývať sa pred svojimi starosťami bolo zbabelé a za posledné roky som sa naučila bojovať s nimi a nie utekať.

Po otvorení vchodových dverí sa dozviem jedine to, že mama otvorila novú fľašu whiskey a zabudla zatvoriť poličku s alkoholom, ako zvyčajne.

Podídem k nej a všimnem si, že po posledných dňoch tu už veľa nezostalo, bol čas ísť na nákup. Nútiť mňa niečo takéto kupovať je príšerné, nenávidím to. Neustále mi to pripomína, že za to možno môžem práve ja, ako to ona vždy zvykla hovoriť.

Zatvorím skrinku, no ešte predtým z nej vytiahnem fľašu červeného vína a odlejem si ju do pohára. Hľadím na pohár s červenou tekutinou a rozmýšľam nad tým, či by to aj mne neuľahšilo život rovnako ako mame a mnohým rovesníkom.

Nech sa však snažím akokoľvek, akosi sa neviem prinútiť napiť sa. Víno vylejem do umývadla a radšej sa rozhodnem ísť od izby.

Ľahnem si na posteľ a zatvorím oči v snahe na chvíľu sa vyznať vo svojich myšlienkach, no tie ubiehajú inými smermi ako som plánovala. Nedokážem prestať myslieť na to, prečo tam nebol. Čakala som, že sa tam už nevráti alebo aspoň nie v rovnakom čase ako tam budem ja, no nádej vo mne hovorila niečo úplne iné.

Potrasiem hlavou akoby som tým mohla odohnať všetky myšlienky a vezmem do ruky skicár, ktorý vykúka z mojej tašky. Otvorím ho a pousmejem sa nad skicami zákazníkov. Nie sú ani zďaleka dokonalé, no vystihli moment, kedy sa mračili, užívali si kávu alebo sa stratili v myšlienkach. Boli zachytené vtedy, keď nemali šancu sa nijako pretvarovať a tak odrážali ich skutočnú povahu.

Jedna z kresieb však je presne taká dokonalá, ako som plánovala, strávila som nad ňou niekoľko hodín a bola som na ňu hrdá. Z papiera sa na mňa usmieva Evan sediaci na mojej posteli. Doteraz si pamätám ako dlho ma prosil, aby som ju dokončila, niekoľko dní po sebe tu prišiel a snažil sa napodobniť svoju pózu. Pritom však neprestal neustále kecať o všemožných blbostiach.

Pozriem na mobil a konečne sa ho rozhodnem vziať do rúk. Netrvá dlho a stlačím tlačidlo hovor skôr ako by som si to mohla rozmyslieť.

,,Zlatooo, už som čakal kedy konečne zavoláš, vedel som, že neodoláš," ozve sa na druhej strane natešený hlas namiesto pozdravu.

Nikdy sa nedržal nejakých formalít a radšej prechádzal rovno k veci, čo na ňom milujem. Musím sa pousmiať a pozriem sa do okna pred mou.

,,Musela som zistiť, či si už náhodou nestihol zrovnať New York so zemou " zasmejem sa s ním a konečne sa na chvíľu uvoľním.

Chýba mi, ešte nikdy som nebola takto dlho bez neho, už ako deti sne boli takmer neodlučiteľný, neviem si predstaviť aké to bude po mesiacoch. Prestane mi chýbať? Zabudneme na to, aké to bolo doteraz? Pozdravíme sa o pár rokov, keď sa náhodou stretneme na ulici? Alebo budeme len cudzinci, ktorí mali spoločných pár rokov života.

Z týchto predstav ma striaslo, vedela som ze sa to nemôže stať, na to sme sa poznali pridlho, či nie? Také čosi by ani jeden z nás nedopustil. Na niečo takéto ho mám príliš rada,aj keby chcel zabudnúť, nedovolím mu to.

,,A ako sa môjmu obľúbenému dievčaťu darí bezo mňa?" opýta sa ma.

V hlave mi hneď napadne, ako som trávila posledné dni, s neznámym chalanom v našom domčeku, Reis, ktorý ani netrávi čas doma alebo mama, ktorá mi aspoň teraz nevenuje svoju pozornosť. Lenže nič z tohto som skutočne povedať nemohla a plne si to uvedomujem.

,,Chýbaš mi a som tu sama, Reis na víkend odišiel," odpoviem stručne a tým ho aspoň trochu oboznámim s dianím.

,,On ťa nechal s mamou samú? Beriem lietadlo naspäť k vám," vyhlási pohotovo a viem si predstaviť ako sa na jeho čele zjavili malé vrásky z toho ako sa strachoval.

,,To je v poriadku, dosť o mne, ako sa ti darí? Spĺňa to zatiaľ tvoje očakávania?" poviem rýchlo, aby som obrátila tému na niečo príjemnejšie.

,,Ale, darí sa zatiaľ, keďže sme sa ešte nezačali učiť. Je to tu presne také aké som si predstavoval až na jeden drobný detail," zastaví sa v strede vety a povzdychne si.

Priala som mu to, muselo to tam byť úžasné a nedovolila by som, aby sa na tom pokazil čo i len jeden drobný detail.

,,Čo presne nejde podľa tvojich predstáv?" opýtam sa ho predstavujúc si ako mu to vyhovorím, že len tára nezmysly a je to tam dokonalé.

Muselo byť, veď sa mu predsa podarilo utiecť od všetkých problémov, ktoré tu mal a je na svojej vysnívanej univerzite, čo by mu to mohlo kaziť?

,,Nie si tu so mnou, chýbaš mi Lianne," povzdychne si, no aj za tým povzdychom cítim jeho úprimný úsmev.

,,To bolo nechutne romantické, ty šašo. Tiež mi chýbaš," odpoviem mu žartovne, no na konci zosmutniem.

Bez neho je môj život akýsi tichý alebo možno naopak hlučný natoľko, že sa nedokážem sústrediť na tie pozitívne veci. Je to podobné akoby loď stratila svoju kotvu, ktorá ju držala pri brehu, spoločnosti a hlavne pri zdravom rozume.

,,Mal by som končiť, za chvíľu tu príde spolubývajúci, ideme do mesta," oznámi mi po našej krátke chvíľke ticha, kedy bol každý z nás príliš zahĺbený do svojich myšlienok.

,,Rada som ťa počula, uži si to," zruším hovor skôr, než by som stihla protestovať, prečo musí skončiť tak rýchlo.

Bolo fajn počuť, že sa tam má dobre a hlavne, že si našiel kamaráta tak rýchlo, no na druhú stranu sa tam stále nachádzali isté pochybnosti, ktoré však rýchlo zmizli z mysle. Má sa tam dobre a to je hlavné, netreba to nejako ďalej rozvíjať.

Z chodby sa ozvú kroky, ktoré mohli patriť jedinej osobe, mame. Srdce mi začne byť o čosi rýchlejšie a na malú chvíľu zabudnem, ako sa správne dýcha. Zimomriavky mi naskakujú po celom tele viac a viac každou sekundou, kým si uvedomujem, že jej kroky vedú priamo k mojej izbe.

Ani si neuvedomím, ako silno zvieram plachtu na posteli. Podarí sa mi ju pokrčiť dostatočne na to, aby som ju musela vyžehliť, no je to posledná vec, ktorá ma v tejto chvíli trápi. V ušiach sa mi len ozýva klopkanie jej topánok na dlážke.

Som si istá, že čas sa v môj neprospech neustále spomaľuje a čím bližšie sa dostáva ku mne, tým pomalšie plynie až napokon úplne zastaví spolu s krokmi pred mojou izbou. Dvere. To je tá jediná vec, ktorá nás delí a v duchu sa modlím, že som ich pre príchodom do izby stihla zamknúť.

Čakám kým sa sekundy zmenia na minúty a nič sa nedeje. Ticho sa mi zarýva do kože a hrozí, že to už nevydržím a pôjdem sa pozrieť, čo sa stalo, no adrenalín v tele mi to nedovoľuje.

Keď opäť začujem kroky, viem, že odchádza. Až teraz si dovolím v pokoji ľahnúť na posteľ a zabaliť sa do deky, aby som aspoň trochu zmiernila triašku. Nepomohlo to, aj napriek tomu, že už mi zrejme nič nehrozí, trasiem sa od strachu a deku si tisnem bližšie k telu akoby mi mohla nejako pomôcť.

Trhnem sa akonáhle začujem, že prázdna fľaša trafí stenu vedľa mojich dverí. Zhíknem a rýchlo sa posadím. Počujem, ako sa črepy rozletia po okolí a pristanú na dlážke. Vtedy sa môj strach začne stupňovať ešte viac, nie je nijakého úniku a som tu s ňou úplne sama.