Žena, ktorá maľovala oblaky

deväť

Enora pokračovala len veľmi neisto.

Každý ďalší krok bol dlhší a neistejší, vietor okolo nej tancoval obradné tance a pod nohy jej vial kopy snehu mäkké ako páperie. No keď sa doň zaborila, akoby ju svojou neústupčivosťou objalo lepkavé bahno, tvrdohlavo držiace jej topánku na mieste, aby nemohla pokračovať. Enora sa vždy len zadívala na zem, povzdychla si a opäť vynaložila potrebnú silu, aby sa pohla z miesta. Hoci v tom nevidela zmysel.

Počas náročného pochodu nahor po útese sa neustále obracala. Skrz mliečnu hmlu, ktorá zahaľovala okolitú krajinu do závesu, zo začiatku zazrela obrysy Stormfalls. Ako nezreteľné tiene porážané čoraz väčším svetlom, keď noc pomaly uteká pred blížiacim sa dňom, alebo naopak deň uháňa kamsi v diaľ a noc prichádza v jeho stopách. Vďaka spomienke dokázala povedať, kde stojí ktorý dom, kto ho obýva a čo tá osoba práve teraz robí.

Túžila natiahnuť k nimi ruku, aby sa stala súčasťou ich dôverného kruhu, ale miesto toho prsty ukryla do pästí a tie vopchala do vreciek, nahovárajúc si, že len bojuje so zimou. Pravdou bolo, že neostal nikto, kto by jej mohol pomôcť a tá myšlienka ju ubíjala viac ako tlak vetra. Cítila sa ako človek, ktorému na zem padlo čosi dôležité a nádherné, nad čím teraz stojí, slzy mu stekajú po tvári, lebo si uvedomil, že ten predmet už nikdy nedokáže opraviť. Pretože po tejto ceste nebolo návratu, vedela do Enora a vedel to aj Chambre, keď sa zahalil do hmly a ukryl svoje brány pred náhodnými okoloidúcimi.

No kým Enora videla aspoň obrysy mestečka, na ktoré pohľad tak veľmi bolel, pokračovala ďalej. Zrazu kontúry začali miznúť, ako obraz ukrytý za ľadovou stenou, nezreteľný a rozmazaný, nehybný a tajomný. Len vďaka spomienke si dokázala domyslieť podobu svojho niekdajšieho domova. Keď sa stena z hmly zatvorila, ako ťažký záves, do ktorého viac nedúcha žiadny vietor, zacítila Enora, ako sa jej Nuage začala obtierať o nohy.

Dovtedy ticho kráčala za Enorou, ukrytá v tieni jej putujúcich nôh ako ochotný sprievod neochotného pocestného. No ani jej intenzívna pozornosť nedokázala Enoru potešiť, podobne ako zroneného a vyčerpaného človeka nepoteší čokoláda – a ak áno, tak len na chvíľočku, okamih prchavý ako para nad vychladnutou kávou. Náhle precítila intenzívne bodnutie smútiaceho na pohrebe, ktorý pri pohľade na hrob konečne pochopil, že už nič nebude rovnaké.

Len vďaka Nuage si Enora uvedomila, že to bola len predstava. Sen ukrytý za žmurknutím, zlá predstava otvárajúca svoju náruč. Mohla do nej vstúpiť – miesto toho pokrútila hlavou, ohnala sa po Nuage, ktorá ju práve hrýzla, a s odvrátenou tvárou opäť vykročila. Hoci Stormfalls sa pred ňou ukrylo ako hanblivá naivná dáma v spoločnosti vhodného mužského materiálu na ženenie, pokračovala Enora nahor.

Spočiatku váhavo, neskôr s tvrdohlavosťou niekoho, kto bez väčšieho úspechu búši hlavou proti múru. Každý ďalší krok bol namáhavejší, pretože sa jej do tela zapieral nepríjemný vietor, ako osobný strážca odháňajúci od svojho zverenca potenciálne hrozby. Sneh padal na zem vo veľkých chumáčoch, neškodný a krásny vo svojej bledosti, no podobne skľučujúci ako pohľad na podobne veľké kusy popola padajúceho v okolí veľkého požiaru.

Enora mala pocit, akoby sa ocitla uprostred spáleniska, kde len bezmocne mohla pozerať, ako pozostatky jej starého života práve prežívajú doznievajúci vikingský pohreb. Pomyslený dym jej štípal oči, v reakcii na čo sa jej cez hranicu viečok ako potopa vylievali slzy, ktoré jej okamžite primrzli k lícam.

Čochvíľa bude pripomínať snehovú kráľovnú z dávno zabudnutej rozprávky. Chýbalo už len zrkadlo a dievča s odhodlaním v srdci. Enora sa nazdávala, že tým dievčaťom mohla byť aj ona sama, ale odhodlanie ju dávno opustilo, ako posledný závan známej vône po niekom, kto dávno odišiel. Ostala len prázdnota a pocit zblúdeného v labyrinte, kde za každým rohom číha smrteľné nebezpečenstvo.