Bojovný

66°

Keďže som v skutočnosti klamal a nemal som kam ísť, rozhodol som sa pre dlhú prechádzku. Ten rozhovor určite zaberie nejaký ten čas, no s tým som sa zmieril v momente, keď som môj byt nazval našim spoločným a ponúkol im ho. Stále mi hlavou behala otázka, kto môže byť tá žena a prečo sa Ruby tak tvárila, keď ju zbadala. Dúfal som, že to nie je nejaká nepriateľka a ja som im v podstate pripravil bojové pole. To hádam nie... Neostávalo mi nič iné ako počkať, kým sa budem môcť vrátiť do bytu a porozprávať sa s mojou priateľkou.

Prechádzal som sa asi dve hodiny dookola a už ma to naozaj nebavilo. Prešiel som celú našu štvrť niekoľkokrát. Nohy ale nemali šancu bolieť ma. Bol som ešte celkom ubolený zo zápasu a tréningov. Nakoniec som sa zastavil v jednej reštaurácií a objednal si večeru. Hlad mi na pokoji tiež veľmi nepridával. Kým prišla moja večera, trvalo to asi dvadsať minút, takže som aspoň zabil trochu času. Po tisíci raz som skontroloval mobil, či mi Ruby nenapísala. Nič. A to už bolo deväť hodín večer.

Počas tej mojej neskutočne dlhej prechádzky som rozmýšľal nad všetkým možným aj nemožným, no vyskakovali mi pred očami najmä dve otázky: Kto bola sakra tá žena a prečo, keď ju Ruby zbadala, zatvárila sa tak zvláštne. Naozaj som rozmýšľal, kto to mohol byť, ale nikto mi nenapadol. Ruby nespomínala žiadne kamošky, ktoré by dlho nevidela a ani to nemohla byť rodina, keďže netuší odkiaľ vlastne pochádza a už vôbec by svoju rodinu nespoznala ani neobjala. Mohla to byť nejaká bezdomovkyňa, ktorú spoznala na ulici a boli kamarátkami? Možné to je, no na to tá žena nebola oblečená tak, ako by mala byť, ak by nemala kde bývať. Kolečká mi v hlave bežali na stodvadsať percent.

Najedol som sa z čínskych rezancov a opäť pozrel na hodinky. Bolo takmer desať. To sa mi už naozaj prestávalo páčiť. Tá žena bola útla. Menšia od Ruby a vyzerala slabo. Navyše, Ruby sa vie brániť. Aj keď mi v hlave behali hororové scenáre, bol som si vedomý, že ona by sa ubránila.

Nakoniec som o desiatej zaplatil večeru a vypadol z reštaurácie. Hneď pri vychádzaní z dvier reštaurácie som si k uchu priložil telefón. Dúfal som, že mi aspoň zdvihne.

Nestalo sa tak.

Frustrovane som si povzdychol a vyrazil smerom domov. Hádam ma aspoň nevymkla. Mal by som si dať spraviť náhradné kľúče pre každý prípad. Jedny síce majú Leona a Bruno, ale nikdy nezaškodí mať nejaké aj doma pre prípad núdze. Teraz bude Ruby asi čoraz častejšie prespávať u mňa.

Zavolal som jej ešte trikrát cestou domov, keďže som sa nachádzal od bytu dosť ďaleko, no ani raz nezdvihla. K bytu som došiel za pol hodinu a hneď som zbadal, že sa ňom svieti. Nepozdávalo sa mi to. Nadával som si, že som ju s tou divnou ženou nechal ísť a navyše ku mne domov. Bude musieť mať dobrý dôvod k tomu, aby mi ani len tak nezdvíhala...

Hlavné dvere mi našťastie podržal jeden starší sused, ktorý bol venčiť psa a mali sme vždy korektné vzťahy. Vedel som, že nevie spať a kvôli tomu chodí s malým maltezákom neskoro na prechádzky. Len som ho pozdravil a vyrazil schodmi na svoje poschodie. Dvere od môjho bytu neboli ani len zamknuté. Nad tou skutočnosťou som sa ešte viac zamračil. Celé moje telo ovládol nepríjemný pocit. Toto nebola bezpečná štvrť a odomknuté dvere prakticky znamenali vykradnutý byt. Rovno pozvánku pre zlodejov.

Vošiel som do bytu a zabezpečil dvere malou retiazkou v hornej časti dverí. Vyzul som sa a neuniklo mi, že topánky tu mala len Ruby. Nestrácal som čas a prešiel ku dverám od obývačky. Na sedačke sedela Ruby s hlavou v dlaniach.

,,Hej! Čo sa stalo?" opýtal som sa vystrašene a tromi krokmi som sedel vedľa nej na gauči.

,,Nič." šepla, pretrela si tvár a ruky si prekrížila na kolenách. "Nič" to určite nebolo. Mala červené oči a hoci sa na mňa usmiala, ten úsmev bol falošný. Niečo sa stalo. To by bolo jasné aj slepému.