Vždy to budem JA 1.

1. Kapitola

Zoznámme sa

Ahoj nezanámy priateľ. Áno nazývam ťa priateľom. Hoc ja nepoznám teba, čítaním tejto knížky sa ty dozvieš ako pravý priateľ niečo o mne. A možno aj všetko. Nedavno som to zistila aj ja. Tvoja cesta poznavania však bude ovela pohodlnejšia než bola ta moja. Teda aspoň dúfam. Pretože sú veci ktoré by ľudia nepriali ani tým najhorším nepriateľom.

Moje meno je Laura Stormová. Som obyčajné dievča. Áno ďalšie dievča ktoré o sebe tvrdí že je obyčajné. Koľko knížiek takto začínalo ? O čo skôr som ja obyčajná o to viac je môj život - bol môj život netradičnejší. Nie nemám nadprirodzené schopnosti ani som nezdedila po neznámej tete haciendu a milión eur. Teda aspoň o tom neviem. Som študentkou druheho ročníku školy ktorú mi vybrali moji rodičia a ktorá sa tak odlišuje od toho čím chcem byť že môžem potvrdiť že porekadlo ,,Protiklady sa priťahhujú" je skutočne pravdivé nie len do vzťahov. Ja som sa však nesnažila o to aby som tu školu pritiahla. No už putuje somnou 3 rok. Ekonomika, učtovníctvo , práva a bla bla bla. To je dobrodrúžstvo. Aspoň že mám tych 18. I keď teraz zisťujem že je mi to na dve veci. Keď zrazu všetko môžte nič nechcete. Mám jednu mladšiu sestru o dva roky menej než ja. Ale je to riadny rebel. Nemali sme najlahšie dectvo. Každý môže povedať že nemal lahke dectvo no z môjho pohladu naše naozaj nebolo lahke. Ocino trpieval amokmy zúrivosti a agresie. Nikdy sme nevedeli za čo bude zle. Všetko sme mali zakázané a nič dovolené. Mamina sa nám snažila nejko priblížiť ten svet dospievajúcich ako tak. V takej tej podobe že sme mohly poza ocinov chrbat chodiť von na oslavy, party a podobne. Ale to predbieham trochu. Nebola som vždy výrečná ak sa vám zda že teraz moc obkecujem veci. Od mojich 11 som 4 roky nechodila von. Niekto sa stáva rebelom, nekompromisným a riadnym mám v paži všetko. Sestre pravidla nehovorili nič. Autority ? To čo je. Ja som bola celkom iná. Apoň na mne život poznačil na tie 4 roky iné znamienko. Utiahnutá , uľaknutá. Bála som sa. Ľudí okolo mňa. Ľudom som nepoznala tváre. Ale vedela som aké maju topánky. Celkom dobre som rozlyšovala susedine čierne lakovky na malom opätku. Ja som vedela o ich topánkych všetko. Vedela so kedy boly špinavé a všimala som si kedy sa im venovali naposledy. Oni zasa poznali moju problemovu pokožku hlavy. No malo to i svoje výhody. Teda dnes si z toho robim srandu. Vtedy ma to tak nenapadlo. Keď som v zime kráčala zo školy nesnežilo mi do tváre. Akurát mám na to nepeknú pamiatku a to mali hrb na chrbte. Môj hlas v hlave mi jednoducho nedovoloval chodiť von. Aký hlas ? Ted čo mi diktoval tie krásne slová. ,,Ty chceš ísť von ? Ty? Ó áno len choď. Kúp novú váhu ktorú si pokazila aj nový náter na ten tvoj ksicht pretože tá omietka čo tam máš to je strašné. Len choď aj tak tu dlho nebol cirkus." Nie niesom Gvasimodo. Teda dúfam. Moje dospievanie teda prebiehalo v úzadí. Ale vždy bolo niečo prečo ma mali moje ,, kamarátky" v ústach. Keď som mala od tých 11 -15 dievčata sa mi smiali za to za čo mi teraz svojím spôsobom závidia. Vždy som bola telsne vyvynutejšia. Brala som to ako prekliatie, trest. O to viac na telesnej. Netrpezlivo som čakala na 15 narodeniny. Ten moment keď v rukách držíte niečo typu ,, Múj milášek" i keď vaša fotka pôsoby horšie než fotka veď vy viete koho. Nevadí vám to pretože vtedy si myslíte že ste dospelí. Deti ? Oni nás nemajú právo nazývať deťmy. Máme 15! Tak vytúžene som čakala na občianksy akoby mal niečo zmeniť. V skučnosti som len zistila aké mám hrozné obočie. Stále som nevychádzala von. No moji mylí rodičia mi kupili psíka. Mne! Aj kaktus mi zvädne. Dokonca ani korytnačka neskončila slávne. Tak mne zohnaly psíka.No a ten potreboval nejakú tu opateru a teda aj chodiť von. A ja som začala spoznávať tváre ľudí. Všimla som si aj že suseda je celom pekna bruneta. Nechapem teda prečo nosi tak strašne topánky. Dokonca som sa dala znovu do reči z mojimi priateľkami z dectva. Boli presne také aké som si ich zapamätala. Akurát zatiaľ čo ja som v ruke držala občiansky a vodítko oni flašku niečoho bileho a priesvitného no voda to nebola. V druhej držali zodpovednosť za všetko. Bolo mi jasné že lízatka aj Wifonky kotré sme jedli zo sáčku pred panelákom skončili. Ale vtedy som na to tak nemyslela, bola som nadšená že znova mám praiteľky. Boli starší a to bolo veľké plus. Začinala som znovu dycháť '. Znovu objavovať čary života. A to tak že párty párty párty. Bavili sme sa z kamrátakmi ako nikdy. Veď keď je človek 4 roky v kóme čo urobý po prebudení ? Žije ! A to som robila. Až na jeden háčik. Možno to malo viacero ale ja som si pripušťala len ten že nemám priateľa. Všetky moje kamaratky ho predsa mali. Jasne že ho mali veď mali 18. A ja som to nepochopila. Chcela som byť úplne ako oni. A tak pri príležistosti ďalšej osalvy výkendu som sa zoznamila z kamaratovým kamarátom. Celkom sme sa bavily. Nevedela som sa rozprávať z chalanmi. Vtedy. Okrem ocina sa mi ešte prihovoril možno tak telocvikár aby som sa z tej zeme posavila a neválala ako zdochnuté prasa ale klikovala. Super no nie ? Ale teraz som bola uvolnenejšia. Nie alkoholom som posilnená nebola. Vtedy nie. Veľmi ho prekvapilo keď sme narazili na tému vek. Jemu bolo 19 a mne15. Bol zaskočený a ja som musela použiť v akci svoj nový občiansky. Veď 15 je dosť. Aspoň pre mňa vtedy bolo. Tak prečo sa tak čudoval čo sa mu nepáčilo ? Zostavali sme kamaráti a stretavali sa len tak až sa to prepadlo do vsťahu. Mala som sebavedomie na úrovni niektorých modeliek. Ja mám chlapca. Pochopila som to obohraté kliš v každom americkom fiilme. A zo škaredého kačiatky sa napokon ukáže krásna labuť. Ocino bol stále ten istý. Moj vek mu nič nehovoril. Keď sa nad tým zamýšľam teraz aj ja ani mne by ešte 15 nič nehovorilo. Ale poznate túto dobu. Deti chcú byť dospelími a dospelí deťmi. A tak sa nič nezmenilo ani na jeho vtedy pre mna staromodnom spôsobe života. ,,Ešte nemôžeš mať chlapca". Nie nehovorila som mu o tom že v noci keď je on v robote som ja v clube. Ani to že som si našla chlapca. Napokon žila som konence aj ja ako rebel. Akurát že nahoda je náhoda. Neprijemne ma ocino prekvapil keď som z mojím drahým telefonovala. O jednej v noci. Potrestal ma drsnejsie než som si podla mňa zaslúžila. Ale mavla som rukou. Na taký spôsob ,, komunykacie" som predsa naučená tak čo. Bola som ochotná dostavať zas a znova. Ale potom sa stlao niečo čo sa mi už asi navždy utkvie v pamäti. Jeho slová. Slová môjho ,,hrdinu" ,,Ľutujem dňa kedy som a objal". Krása no nie ? A môj hlas v hlave opäť ožil. Prívetivo mi šepkal ,, A čo si čakala. Ako si myslela že to dopadne ? Tvoj vlastný rodič ťa nazval špinov tvoj priateľ oľutoval deň kedy ťa spoznal. Tak už si to priznaj. Ty sem nepatríš. Ty nie! " Bola tmavá noc a mohlo na veži odbíjať tak dvanásť hodin. Dvanásť hodin na veži a popoluška už musela byť znovu len Popoluška. Tak aj moja rozprávka nabrala s-pád. Stála som na parapete 8 poschodia a viem len to že pršalo. Kvapky dažda som však cez moje slzy nevidela. Na stole ešte jedna zmienka o tom ako veľmi ,,milujem" život a to je všetko. Nadýchla som sa a pripravila som sa rozlúčiť zo všetkým a všedkými. Ale akoby z neba do mňa udrel blesk. Jasný mužsky hlas zvolal NIE !

Ahoj. Volám sa Laura Stormová mám 18 rokov a vlastne už ani neviem kde mám občiansky.